Deti, deti. Kriedou nakreslená škôlka, sklíčko, starý hojdací kôň, guľky a švihadlo. Na konci úzkeho kamenného dvora dvere, za dverami biely kredenc, na kredenci Mária. Panna. Doteraz jediná panna, ktorú si mal česť stretnúť. Vedľa kredenca posteľ. Spávala na nej domovníčka Bernadetta, dvadsaťpäť rokov bola mníškou. Malá, kostnatá, so slepačou hruďou. Slepačia hruď... Bol to tvoj prvý šokujúci poznatok z anatómie. Získal si ho zároveň s kľúčom od pivnice, po ktorý si vlastne za domovníčkou prišiel. Ale chodil si aj inokedy.
V ten večer si Bernadetta rozopla blúzku, potom si pomaly prešla po tmavej škvrne, ktorá bola jediným poznávacím znakom pre tú časť tela, kde sa u každej ženy predpokladajú prsia. A ty si po prvý raz v živote zreteľne pocítil strach zo ženy. Bola to žena? Slepačia hruď, zakrivený prst a ríbezľové víno. Vypil si ho naraz a ona, nespúšťajúc z teba oči, zašepkala: „Zhasni.” Čo chcela?
Panna Mária na kredenci zatvorila oči. Alebo sa ti to iba zdalo? Nie, to si už bol za dverami. Počul si, ako Bernadetta šepká: „Bože, buď milosrdný ku mne.” So stiahnutým hrdlom si sa oprel o dvere. Na kľúč od pivnice si, prirodzene, zabudol.
Na druhý deň ti domovníčka ponúkla ríbezľový koláč. Zahryzol si doň, a vzápätí sa ti obrátil žalúdok. No v noci sa ti prisnil prvý erotický sen so všetkými jeho dôsledkami a ráno si sa pred mamou neznesiteľne hanbil. Vtedy už všetky dievčence z dvora nosili tričká, aj keď sa kúpali v miniatúrnom bazéne v parku hneď oproti vášmu domu. Zavše ťa pokúšalo siahnuť niektorej z nich pod tričko len tak, akoby náhodou, ale v poslednej chvíli si sa zakaždým zháčil. Rozhodne si už nechcel riskovať, že sa ešte raz stretneš so slepačou hruďou.
Potom si Bernadetta odkiaľsi priniesla malého čierneho kocúra s večne karpavými očami. Počul si, ako sa s ním mazná, a cítil si sa zradený a ponížený. Nech to znie akokoľvek paradoxne, ale začal si na kocúra žiarliť. Nahovoril si chlapcov zo susednej ulice, aby kocúra ukradli a utopili v Dunaji. Celú noc si nemohol zaspať. Až oveľa neskoršie sa ti podarilo definovať pocit, ktorý si mal tej noci: Prežil si svoju prvú ľúbostnú pomstu. Existencia druhého Bernadettinho kocúra ťa už natoľko neznepokojovala. Ani existencia druhého milenca tvojej ženy.
Pod bránou bola tma. O desiatej chodila Bernadetta zamkýnať bránu. Bolo už tri štvrte na desať a dievča sa ešte stále urputne bránilo. Začalo ťa zaujímať, či sa ti podarí rozopnúť jej podprsenku skôr, ako príde Bernadetta. S tou hrou si tuším vydržal temer celý rok. Tvoja žena dodnes spomína na tie chvíle s jemným úsmevom, vyjadrujúcim náznak irónie. Okrem tej nešikovne rozopnutej podprsenky si sa totiž podľa jej mienky nikdy na nič poriadne nezmohol.
Tu kdesi uprostred dvora ťa raz Bernadetta pristihla, ako močíš do jamky, ktorá tam zostala od jari po hre s guľkami. Odrazu si zdvihol hlavu a uvidel jej oči. Ihneď ti zišlo na um, že presne tak sa pozeral v čítanke na kuriatko jastrab, ktorého si sa kedysi tak veľmi bál. Pani Matejková sa vyklonila z obloka a skríkla: „Že sa nehanbíš, taký veľký chlapec!” Kedy to bolo? Domovníčka Bernadetta zopäla ruky a zašepkala: “Bože, buď milosrdný ku mne.” Večer si za to dostal od mamy bitku. Dievčatá si šepkali. Už sa nevedeli hrať. Večne sa na niečom chichúňali a to ťa oberalo o istotu. Prečo sa smiali? Jedna z nich večer stála pod bránou a čakala na teba. Dlho si veril, že jej postačí to, na čo stačili tvoje skúsenosti. Že jej to nestačilo, dozvedel si sa od nej po svadbe. Dodatočne sa ti za to vysmiala. Tvoja žena, jeho žena, ich žena. Ach áno, ale s tým si sa zmieril práve tak rýchlo ako s Bernadettiným druhým kocúrom. Mama ťa už neposielala po kľúč od pivnice. Bernadetta zamkýnala bránu a ty si čakal so zatajeným dychom, vtisnutý medzi kýbľami na smeti, až sa obráti a vzdychne:
„Bože, buď milosrdný ku mne!” Veril si, že tie slová patria tebe. Do hrdla ti stúpal zmätený pocit rozkoše. Rozhodol si sa vytrestať ju. Za toho prvého kocúra. Nikdy si sa jej neozval. A rok má tristošesdesiatpäť dní. Ani raz! Kedy to bolo? Dávno? Nedávno? Skoro a primladý si sa oženil. Na vojenčinu ti žena napísala: „Tá stará bosorka Bernadetta dostala zápal pľúc. Kňaz jej dal posledé pomazanie. Na fašiangy príď, bude tancovačka.” No ty si chcel cestovať hneď. Podarilo sa ti to až na Zelený štvrtok. Deti, deti, kde sa podeli? Ostal len dvor a na jeho konci dvere. Pochovali ju ako nevestu v bielych šatých, čo mala schované v truhle pod posteľou. Pod bránou bola tma. Brána otvorená. Na čo si tam čakal?
Jana Šrámková (1942)
slovenská prozaička a autorka literatúry pre deti a mládež. Časopisecky debutovala v Mladej tvorbe, verše pre deti publikovala v Ohníku, Zorničke a vo Včielke, knižne debutovala rozprávkami pre deti Kľúč od zlatej brány. Novela Krutosť vyšla v zborníku mladej prózy s rovnakým názvom a v knihe poviedok Láska v troch osobách; napísala knihu Lupienok a princezná Makovienka, na motívy knihy Láska v troch osobách vznikol román Biela stužka v tvojich vlasoch preložený do češtiny, nemčiny, maďarčiny, španielčiny, angličtiny. Vydala knihy pre deti a mládež Ako rastú futbalisti , Robko a Ďobko, Dievča ako z výkladu, Rozprávky štrbavej opičky. Jej poslednou knihou je zatiaľ knižka poviedok Ostrie.
Autor: JANA ŠRÁMKOVÁ
Foto: Shutterstock
Poslať nový komentár