Čakáme na zázrak

Na prvý pohľad sa Daniel Lapčák v ničom nelíši od svojich rovesníkov. Akurát je troška bledší a chudší. Desaťročný Košičan má však vážny hendikep. V porovnaní s rovnako starými deťmi pracuje jeho srdiečko na štvrtinový výkon. Iba pred pol rokom jeho meno vyškrtli z prvého miesta urgentnej čakacej listiny na transplantáciu srdca. Niežeby nové srdiečko nepotreboval. Vďaka modernej liečbe, obetavosti jeho mamy Aleny a strašnej chuti do života sa Danielov stav stabilizoval natoľko, že môže s istými obmedzeniami plnohodnotne žiť. Chodí do školy, jazdí na kolobežke a zamiloval sa do šachu. V kútiku oslabeného srdca však cíti, že môžu prísť aj horšie dni. A tak on i jeho mama čakajú, že sa stane zázrak a Daniel sa jedného dňa prebudí s novým, zdravým srdcom v hrudi.

Daniela si jeho rodičia doslova vymodlili. Jeho mama dlho nemohla otehotnieť, no jej želania počať, donosiť a normálne porodiť dieťa sa napokon vyplnili. Tesne po narodení museli Danielkovi z hlavy odstrániť malú hrčku, ale až do svojich štyroch rokov nemal žiadne vážne zdravotné problémy. Všetko sa zlomilo v roku 2004, keď štvorročný škôlkar prekonal bežnú angínu. Po jej (ne)vyliečení nastali neočakávané komplikácie a s jeho zdravím to išlo veľmi rýchlo z kopca.

Nedoliečená angína
„Spozorovali sme, že po chorobe bol akýsi slabší, často polihoval, bol akoby bez života. Išli sme k lekárovi, aby zistil, či je všetko v poriadku. Urobili mu vyšetrenia a povedali nám, že má inú diagnózu, nie srdcovú. Dostal nejaké lieky, ale jeho stav sa nelepšil. Na to, že má problémy so srdcom, prišla prednostka kliniky. Urobila mu špeciálne vyšetrenie a okamžite ho hospitalizovali na jednotke intenzívnej starostlivosti s diagnózou, akútne zlyhanie srdca,“ spomína Danielova mamička. Lekári na röntgenových snímkach zbadali, že Danielovo srdce je zväčšené a ďalšími testmi zistili, že jeho funkčnosť klesla na dvadsať percent. Z vitálneho chlapca sa za pár dní stalo dieťa, ktorého život visel na vlásku. „Lekári mi hovorili, aby som počítala s najhorším. Vraveli, že sa to môže stať hocikomu, aj dospelému. Čo spôsobilo také poškodenie srdca? Zrejme nedostatočne doliečená choroba, srdce oslabil vírus. Nemusel poškodiť práve srdce, mohli to byť aj iné orgány, ale bohužiaľ, zasiahol práve ten najdôležitejší,“ vysvetľuje Alena Lapčáková.

Bola to rana
Udalosti nabrali rýchly spád. Veď sa bojovalo o záchranu mladého ľudského života. Dva týždne po prvom vyšetrení putoval Daniel z Košíc do Detského kardiocentra Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, jediného zariadenia v krajine, ktoré poskytuje starostlivosť o deti s vrodenými a získanými srdcovými chybami. „Lekári boli ku mne úprimní, až priveľmi. Povedali mi natvrdo, že je to s ním zlé a môže umrieť. Bolo to pre mňa strašné. Nevedela som, čo sa deje, bola to rana, bezmocnosť a beznádej. Neprajem nikomu nič zlé, ale keď sa niečo také stane dospelému človeku, nie je to také skľučujúce, predsa len už si niečo odžil, ale malé dieťa má celý život pred sebou,“ nedokáže potlačiť slzy pani Alena. Lekári dali Daniela na prístroje a začali s medikamentóznou liečbou. Mal šťastie v nešťastí, pretože vyšetrenia ukázali, že môže podstúpiť transplantáciu. Tak sa jeho meno ocitlo na zozname čakateľov na nové srdce.

Experimentálny liek
Do Košíc sa Daniel vrátil po mesiaci strávenom na nemocničnom lôžku. Jeho stav sa pomaly stabilizoval. Denne však musel zjesť 21 druhov rôznych liekov. Na srdce, na podporu imunity a ďalšie. Jeho mama však bola šťastná. Lekárom sa podarilo zabrániť najhoršiemu, chlapca zobrali hrobárovi z lopaty. Daniel musel chodiť do Bratislavy na kontroly každý mesiac, respektíve vždy, keď sa mu priťažilo. S chorým srdcom toho veľa nenarobíte, jednoducho nevládzete, navyše vám môžu zlyhať iné dôležité orgány. Keď mal šesť rokov, jeho stav sa náhle zhoršil. Už nevládal ani chodiť, bol dýchavičný a veľmi slabý. Odborníci si s ním nevedeli rady, navyše, žiadny darca orgánu nebol na obzore. „Bolo to v lete, bolo s ním veľmi zle. Ráno za mnou prišiel doktor a povedal, že majú liek, ktorý však nemajú na deťoch vyskúšaný. Bola som už zmierená s tým, že môj syn zomrie, tak som dala súhlas,“ hovorí ťažko skúšaná matka. Daniel bol prvý pacient, na ktorom nový liek vyskúšali, chvalabohu zabral a zdravotný stav sa mu výrazne zlepšil.

Kvôli transplantácii žili Lapčákovci až donedávna v permanentnej pohotovosti. Telefón, keď hlas na druhom konci linky predniesol očakávanú vetu – máme darcu – zazvonil iba raz. „To čakanie je strašné. Bolo to o polnoci, volala Bratislava, že majú darcu. Ale keď sme dorazili, primár mi oznámil, že nebudú transplantovať, pretože darca bol dlho na prístrojoch. Vraj by to bol hazard. Bola som veľmi sklamaná. Mala som v srdci nádej, že sa to podarí, že to bude pre syna druhá šanca na život a nakoniec nič z toho nebolo. Viem, že u detí je problém s darcami,“ konštatuje pani Alena, ktorá kvôli synovi opustila zamestnanie účtovníčky a stará sa o neho dvadsaťštyri hodín denne.

Našiel si inú
Aj pre Danielovu chorobu prišla pani Alena o manžela. Na začiatku s ňou chodieval do Bratislavy, ale niekto musel zarábať, takže spoločné cesty do hlavného mesta boli čoraz zriedkavejšie, až nakoniec cestovala na druhý koniec republiky s Danielom sama. Tvrdí, že manžel synovu chorobu niesol ťažko, nezvládal to. Časté odlúčenia od manželky spôsobili, že si našiel inú ženu. „S manželom sme sa rozviedli. Bola som stále v nemocnici, on mal čas a peniaze a našiel si inú známosť. Niesla som to ťažko. Lekári v Bratislave mi hovorili, že je to bežné, muži vraj často rezignujú, nechcú sa trápiť. Bohužiaľ, mali pravdu. Sme v kontakte, s Danielom občas chodí na prechádzky a samozrejme mi naňho platí výživné, ale že by prejavoval extra záujem, to sa povedať nedá,“ opisuje ďalší životný úder Alena Lapčáková.

Nádejný šachista?
Z Daniela, ktorého jeho mama nenazve inak ako Zlatúšik, sa medzičasom stal školák. Jeho výborné študijné výsledky prezrádzajú, že je bystrý a šikovný. Napriek chorobe ide na plný plyn. Momentálne užíva denne desať druhov liekov, desať tabliet ráno, sedem večer. Posledné dva roky je však jeho stav stabilizovaný a vďaka liečbe je činnosť srdca vyššia a čo je potešiteľné, bez výraznejších výkyvov. „Som spokojná, že je stabilizovaný, nevedela som, čo bude v škole, ale zvládol to. Je v normálnej škole, učí sa dobre,“ teší sa spolu so synom Alena Leščáková. Daniel sa osudu nepoddáva. Snaží sa robiť všetko to, čo robia jeho kamaráti. Hoci na telesnej necvičí, zvládne si aj pobehať, rád jazdí na bicykli a kolobežke. Už vie, čo si môže dovoliť a čo nie.

„Chodím na dopravné ihrisko bicyklovať, vydržím aj hodinku. Rád robím s počítačom a rád hrám šach. Naučil ma to kamarát a naučil som hrať aj mamu. Škoda, že zmeškám svoj prvý turnaj, musím ísť do Bratislavy na kontrolu,“ prezrádza školák, ktorého z urgentnej čakacej listiny vyradili pred pol rokom. Daniel však nové srdce potrebuje. Ale lekári by radšej netransplantovali. „Teraz je stabilizovaný. Trošku sa mu to zlepšilo, ale môže sa to hocikedy zmeniť. Radšej by som bola, keby sa držal, ale keby nastal taký stav, že by sa nedalo inak, určite by som bola za transplantáciu. A čo by som si želala najviac? Aby sa stal zázrak a môj syn bol zdravý,“ uzatvára s dojatím debatu Košičanka.

Autor: OLIVER ONDRÁŠ
Foto: autor, archív A. L.