Chcel vstúpiť do kláštora

Tyká si s Václavom Havlom, filmoval so slávnou francúzskou herečkou Annie Girardotovou a v roku 1969 sa mu ako jedinému československému hercovi podarilo kráčať po červenom koberci na filmovom festivale v Cannes. Nakrútil 140 filmov a hoci nedávno oslavoval sedemdesiatku, filmové ponuky sa mu len tak hrnú a on ich s radosťou prijíma. Zahral si v Nejasnej správe o konci sveta, Nedodržanom sľube, naposledy v Legende o lietajúcom Cypriánovi, kde sa mu, aj keď iba vo filme, splnil jeho životný sen. Prečo chcel v reálnom živote vstúpiť IVAN PALÚCH do kláštora?

Po návrate zo zahraničia, kde som filmoval, mal som zákaz hrania. Písal sa rok 1974, bol som členom pražského Divadla na zábradlí a pohyboval som sa v tom čase v „najhoršej spoločnosti“. Potom štartovalo Dvetisíc slov, pripravovala sa Charta... Zákaz účinkovať v divadlách v celom Československu prišiel zo dňa na deň, vo filme som mohol robiť len komparz. Žil som, ako sa dalo, no v katastrofálnych podmienkach. A keď mi bolo veľmi zle, chcel som byť mníchom, ale pretože tí, ktorí mi dvanásť rokov zakázali pracovať, zrušili aj rehole, nemohol som si splniť sen vstúpiť do rádu. Splnila mi ho až pani režisérka. Mních je moja prirodzenosť, celý môj život. Aj moja filmová rola bola nádherná, lebo ja ako mních jedného z najprísnejších rádov kamaldulov, ktorí prišli do Červeného kláštora, som dal sľub Pánu Bohu, že už neprehovorím do smrti ani slovo. Mal som teda výhodu, že som sa nemusel učiť texty a odohral som celú rolu ako nemý.

Každý, kto navštívil múzeum Červený kláštor, povie, že tam prežíval akýsi zvláštny pocit. Vy ste v rámci nakrúcania mali možnosť nahliadnuť aj tam, kam bežný turista nesmie. Cítili ste niečo tajomné?
Zažil som to už pred päťdesiatimi piatimi rokmi, keď som tam nakrúcal po prvý raz aj s nebohým kamarátom Ivanom Rajniakom film Horník, sedma, túz, ktorý režíroval Ivan Balaďa so slávnym kameramanom Dodom Šimončičom. Vtedy bol tento kláštor v absolútnych troskách, preto som bol ohromený, čo tam vyrástlo.

Diváci si vás pamätajú najmä zo seriálu Adam Šangala, no nezabudnuteľný bol aj váš Princ Bajaja. Do akých postáv vás počas vašej hereckej kariéry obsadzovali režiséri?
Boli to postavy na inom brehu. Hral som zväčša gaunerov, pištoľníkov, zabijakov, no našli sa aj princovia, ako ste spomínali.

Po rokoch máte v Banskej Bystrici vlastné divadlo a je obdivuhodné, že aj napriek vážnym zdravotným problémom (pozn. red. – od detstva trpí šeroslepotou a nedávno mu operovali bedrový kĺb) učíte tiež herectvo na konzervatóriu v Topoľčanoch a popri tom všetkom filmujete. Kde a v čom vás uvidíme najbližšie?
V Česku som dorobil barokovú operu o kráľovi Artušovi, kde je spojená činohra s operným textom – spievajú v nej sólisti z pražského Národného divadla. Hrám tam otca Emelin, snúbenice kráľa Artuša, vojvodu z Kornvolu. Činoherné party som nahovoril v biblickej češtine, čo bolo dosť náročné. Pred pár dňami sme mali derniéru, lebo sme odohrali štyri predstavenia, na budúci rok však budeme hrať nielen v Čechách a na Morave, ale aj na BHS. Ďalej ma čaká film Davida Kollára Stretnutie, kde budem päťdesiat minút sám na plátne – hrám tam schizofrenika. Začínam nakrúcať s Romanom Polákom Tolstého poviedku Diabol, kde budú mojimi partnermi Juraj Kukura a Zuzana Norisová.

Vlani pribudlo vaše meno na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach, no vy ste mali možnosť kráčať aj po červenom koberci vo francúzskom Cannes, kde premietali tri filmy, v ktorých ste účinkoval. V jednom z nich – Čoskoro bude koniec sveta – ste si zahrali aj so slávnou Annie Girardotovou.  Ste ešte v kontakte?
Už nie, lebo mi povedali, že je veľmi chorá, má Alzheimera, nepamätá si teda veci a na rozdiel odo mňa, už nefilmuje. Ktohovie, či by ma ešte spoznala. Takže Annie už žije len v mojich spomienkach a predstavách...

Autor: ALENA HORÁTHOVÁ- ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko