„Čím som staršia, tým viac som rada, že som mohla rásť pri tatovi,“ povedala LUCIA SATINSKÁ na adresu svojho otca – zakladateľa moderného slovenského humoru a spisovateľa JÚLIUSA SATINSKÉHO, ktorý by sa bol 20. augusta dožil šesťdesiatdeväť rokov.
Keď váš otecko pred ôsmimi rokmi zomrel, koľko rokov ste mali vy a váš mladší brat Janko?
Bola som gymnazistka, mala som šestnásť, brat bol o dva roky mladší. Práve som sa chystala na ročný pobyt do Anglicka a nezrušila som ho ani po tatovej smrti, lebo som vedela, že by sa z toho tešil. Ťažšie to bolo pre moju mamu, keď som pol roka po tatovej smrti odišla na rok vôbec prvýkrát z domu.
Verejnosť poznala vášho otecka ako človeka, ktorý sršal vtipom a rozdával humor širokej verejnosti. Aký bol doma a ako to mali vaši podelené s povinnosťami?
Ja som poznala Júliusa Satinského najprv ako otca, až potom ako slávneho človeka – keď mi začalo dochádzať, že je známym komikom a hercom. Najviac som ho však vnímala ako spisovateľa, keď bol akýmsi reflektorom spoločnosti. Tato mal na starosti zarábanie a mama bola spokojná, že jej popri vedení domácnosti dovolil robiť jej prácu – psychiatriu. Raz bola doma s tatom zábava, inokedy nie. Vedel nám aj vyťať, keď sme boli s bratom menší a keď sme si to zaslúžili. Mama bola prísnejšia, tato nás dosť rozmaznával. Pri každej prechádzke sme dostali nejakú hračku, vedeli sme s Jankom, kam ho máme zaviesť... Keď sa na to spätne pozerám, asi sme museli byť dosť rozmaznané deti...
A ako ste prežívali tatkovu popularitu? Netúžili ste niekedy mať obyčajného, neznámeho otca?
Všimli sme si to v škôlke, keď nám pravidelne oznamovali, kedy bol náš tatko v telke. Prekážalo nám to veľmi. Neskôr sme mali s Jankom takú dohodu – hovorili sme, že to nie je Július Satinský, ale jeho dvojča. Niektoré deti nám uverili, tak sme mali od nich pokoj. Keď sme boli školáci, vedeli sme tatovu popularitu už patrične využiť. Išli sme s ním na premiéry filmov, na krsty kníh a podobne. V puberte sme ju však už zasa začali odmietať a vždy sme si hovorili: „Bože, čo ten tato zasa natáral v tej telke!“ a chytali sme sa za hlavu... V neskoršej puberte som si začala opäť užívať vzťah s otcom, tato ma pravidelne brával na filmový festival do Karlových Varov – to bol akýsi náš vrchol roka.
V škole vám dali pocítiť, že to nebudete mať ako deti slávneho otca jednoduché?
Nie, ja som sa dobre učila – bola som doslova bifľa, takže takéto niečo mi našťastie nehrozilo. Pokiaľ viem, aj tato sa v škole dobre učil. Do našej školy chodil však málo, lebo mal veľa práce, skôr po nás posielali lístočky, či by neprišiel na besedu. Tato veľmi rád chodil medzi mladých ľudí.
Veľakrát sme my, novinári, nevedeli, kedy to myslí vážne a kedy vtipkuje. V rozhovoroch často zdôrazňoval, že „nikdy nehovorí pravdu...“ Ako sme si to mali vysvetliť?
Mýtus Satinský je asi naozaj mýtus. Kto bol pravý Satinský, to nevieme ani my. Tie mýty akoby pokračovali v našej rodine. Kolujú príhody, o ktorých naozaj nikto nevie, či boli pravdivé, alebo nie. Tato si napríklad rád vymýšľal nové slová, ktoré sme v našej rodine prijali za svoje. Boli to aj frázy, ako napríklad „na našej ulici je sloboda“. Myslím si, že aj s Jankom sme akýmsi zdravým mixom našich rodičov. Janko zdedil viac tatovu bezprostrednosť a pohotovosť, a tiež humor – niekedy neviem, kedy to myslí vážne a kedy vtipkuje. Ja som zdedila systematickosť.
Otec ako školák vyhral aj Hviezdoslavov Kubín... Ako to bolo s vami?
Recitovala som, ale tento smer je bližší bratovi, ja som skôr introvert. Brat sa vybral na VŠMU, kde študoval divadelný manažment, ale po roku ho to prestalo baviť a zvolil si pragmatickejší smer – počítačové systémy. V poslednej fáze života už ovládal počítač aj tato, dokonca písal aj maily.
Prezraďte, aké boli jeho najväčšie neresti?
Obžerstvo, na to možno aj zašiel... Diéty nedržal. Jedine, keď ochorel na cukrovku a mal vred. Miloval huspeninu, klobásy, bôčik, a, žiaľ, aj toto sme po ňom zdedili. Aj my milujeme údeniny, náš jedálniček asi nie je veľmi zdravý... No a po každom obede si dal šlofíka, a to sme po ňom zdedili aj my, deti. Je to asi Satinských diagnóza. Tato vedel zaspať všade. Aj v horách. Išiel na túru a keď udrela tá hodinka, tak si ľahol do kosodreviny a spal. Zdedili sme po ňom aj lásku k vode. Víkendy a dovolenky sme prežívali na chalupe vo Veľkých Levároch. Tam sme chodili na jazerá a do lesov. Neskôr sme chodievali k moru.
Otec si veľmi potrpel na svojich predkov. Z akej rodiny pochádzal a s kým ste v kontakte po jeho odchode?
Je pravda, že tato bol starý a pravý Bratislavčan, lebo jeho rodina bola trojjazyčná – s mamou hovoril po maďarsky, s babkou po nemecky a s nami po slovensky. Tvrdil, že jeho stará mama bola z Viedne, ale 85-ročná teta mi prezradila, že v skutočnosti bola Petržalčanka. Keďže Petržalka patrila Rakúsku, mohla byť Rakúšanka. Starých rodičov som, žiaľ, už nepoznala, lebo tatova mama zomrela, keď mal sedemnásť a jeho otec niekoľko rokov predtým, ako som sa narodila. Starý otec bol z deviatich detí a všetci boli remeselníci – jeden bol mäsiar, ďalší predával koberce... Starí rodičia mali pri Manderláku kaviareň, kde moja stará mama varila a starý otec obsluhoval. Túto kaviareň im však komunisti zobrali. Po tatovej smrti sa stretávame s jeho bratom Vojtom, ktorý je už dôchodca, má šesťdesiatosem rokov a má syna a vnuka, v kontakte sme aj s tetou Sisi, ktorá bola tatova najobľúbenejšia sesternica. Dnes má osemdesiatšesť rokov a stále chodí do knižnice do Hainburgu, pozerá aj maďarskú televíziu, no číta aj slovenské noviny. Tato mal veľmi veľa sesterníc, mnohé ani nepoznáme.
Otec bol veľký lokálpatriot – miloval Bratislavu, celý život býval na Dunajskej ulici, kde stojí dnes aj jeho socha. Svojimi spomienkami pravidelne prispieval do Staromestských novín, o Bratislave napísal aj niekoľko kníh. Vy ste toto mesto opustili – študujete v Prahe, rok ste dokonca študovali aj v Budapešti. Aký vzťah máte k tomuto mestu vy?
Rovnaký ako tato. Inak, už som sa vrátila – budúci rok ma čaká ešte diplomová práca, v ktorej píšem práve o fenoméne trojjazyčnosti v Bratislave, v druhej diplomovke o Dunaji v literatúre. V Prahe som študovala tri odbory – slovakistiku, anglistiku – amerikanistiku a komparatistiku, no a v Budapešti hungaristiku – to aj kvôli rodinnej histórii. Keď ešte tato žil, chcela som byť psychologička, až keď som sa vrátila z Anglicka, rozhodla som sa pre štúdium literatúry a jazykov. Štúdium ma zatiaľ neprestáva baviť. Pravdepodobne budem pokračovať v doktorandskom štúdiu a popri tom budem prekladať alebo učiť. Zostávam však v Bratislave.
Na knižnom trhu sa objavili dve knihy, ktoré ste po otcovej smrti pripravili z jeho nepublikovaných vecí – Listy z Onoho sveta, ktoré obsahovali jeho nezverejnené fejtóny, a rozšírené vydanie Rozprávok uja Klobásu. Viem, že chystáte ďalšiu... Na vlastnú knižku si netrúfate?
Nie že by som si netrúfala, rada by som napísala nejakú odbornú knižku, ale najprv by som chcela vydať tatove nepublikované veci, ktoré stále objavujem v jeho rozsiahlej knižnici. Tá, mimochodom, obsahovala vyše 3 600 titulov. Do niektorých kníh si sám písal aj venovania od slávnych autorov. Moje obľúbené je: „Julovi srdečne Hemingway.“ Mnohé mená a venovania si aj vymýšľal. Keďže bol veľmi systematický, sám si robil archív. Tretia knižka by mala byť oveľa osobnejšia, než na aké sme boli v jeho prípade zvyknutí, predstaví ho v úplne inom svetle. Viac však neprezradím.
Ešte ste neboli na svete, keď aj s Milanom Lasicom mali ako humoristi zákazy vystupovať. Nikdy ste mu nevyčítali, že bol taký otvorený a kritický?
V tomto sme na neho aj s bratom hrdí, my sme sa skôr hnevali, keď vyniesol niečo zo súkromia rodiny. Otec bol veľmi pracovitý človek, ktorý túžil po zmene k lepšiemu. Chcel, aby sa Slovensko pozdvihlo. Veď už prvá kniha fejtónov, ktorá mu vyšla, mala názov Moji milí Slováci. Tam je jeho typický prístup – on Slovákov karhá, vysmieva sa im, ale v skutočnosti ich miluje, obdivuje. Kritizuje ich preto, aby sa zlepšili... Veľký sen sa mu splnil v roku 1989, keď padol socializmus. Sám však hovoril, že kým tu bude skutočná demokracia, to potrvá možno sto rokov...
Na to, že otec bol herec, napísal slušný počet kníh. Ktorá u vás najviac zabodovala a v ktorej filmovej postave sa vám najviac páčil?
Blízke sú mi najmä otcove denníky, ktoré si písal a ktoré nie sú publikované. Tam som prišla na mnohé nezodpovedané otázky. Čo sa týka jeho filmov, za jeho života som ho nepoznala vo filmových postavách. Jeho najslávnejší film S tebou mňe baví svět som videla až po jeho smrti. Neboli sme zvedaví, nebol čas, neviem... Dodnes som nevidela všetky jeho filmy. Čo ma však zaujalo, to bol dokument, ktorý vznikol asi v roku 1989 a volá sa Križiak Potemkin. Je to študentský film Martina Plcha, kde tato rozpráva o Dunajskej ulici. Tam sa mi veľmi páčilo, čo hovoril. Z hraných filmov, v ktorých hral, možno to bol jeho posledný Kruté radosti, ale toto nie je pre mňa najdôležitejšia súčasť jeho práce. Pre mňa sú dôležitejšie jeho knihy, jeho texty. Keď aj tato pozeral televíziu, tak také jednoduchšie žánre. Miloval napríklad detektívky – Poirota a inšpektora Colomba.
Zmením trocha tému. Viete, ako sa vaši rodičia zoznámili? Kedy preskočila medzi nimi tá osudová iskra?
Poznali sa dávno predtým, ako medzi nimi preskočila tá iskra, pretože ich rodiny sa kamarátili – presnejšie rodina Lajdovcov, teda tatovej prvej manželky (pozn. red. – bola baletka, utopila sa na Panenských ostrovoch) sa kamarátila s rodinou otca mojej mamy, ktorý bol gynekológom. Stretávali sa na Seneckých jazerách, kam chodievala aj moja mama ako malé dievčatko, lebo medzi našimi bol pätnásťročný rozdiel. Iskra medzi nimi preskočila pravdepodobne až po smrti tatovej prvej manželky.
Až v dospelom veku ste sa dozvedeli o vašej nevlastnej sestre Júlii, ktorá je od vás len o pol roka staršia. Ako ste prijali túto dosť závažnú správu? Naozaj ste ani len netušili, že máte sestru?
Nie. Tým, že dovŕšila osemnásty rok, prestala byť pod právnou ochranou – dovtedy, keby médiá o nej niečo napísali, boli by žalovateľné. Júliina mama sa dozvedela, že jeden bulvárny denník to chce zverejniť, a tak, aby ich predbehla, zavolala mojej mame a povedala jej to. Na druhý deň to bolo v novinách. V tom čase som bola v Anglicku a mama mi túto správu zatelefonovala. Najprv to bol samozrejme šok, ale s odstupom času, keď sa tak na to pozerám, je skvelé, že mám sestru. Samozrejme, že by sme aj s Džuli chceli mať akýsi stroj času, že by sme vrátili čas, aby nám tato vysvetlil, prečo nám o nás nepovedal.
Akým smerom sa vybrala ona?
Tento rok promovala a už pracuje v marketingu. Po otcovi zdedila chute – má rada pikantné a cviklu, čo nikto v našej rodine nemá rád, ale tato to zbožňoval.
Kde pociťujete najviac jeho neprítomnosť?
Najviac mi chýba, keď čítam nejakú knihu, o ktorej viem, že ju čítal aj on. Rada by som sa o nej s ním porozprávala, no tato tu už nie je. A vôbec o veciach, ktoré študujem a o ktorých viem, že aj on sa s nimi stretal počas štúdia dramaturgie. Za jeho života sme viedli intelektuálne debaty, rozoberali sme filmy, na tému politika zvykli bývať u nás búrlivé debaty. Ale vtedy bol on tá autorita, dnes by to už bola väčšia diskusia. Chýbajú mi rozhovory s ním.
Keď som pracovala v rozhlase, vedeli sme, kedy Júliusovi Satinskému nemožno volať – kedy píše alebo spí. Aký mal denný rituál?
Vstával okolo štvrtej – piatej ráno. V tom čase písal, končil okolo ôsmej, keď mal už napísané aj tri fejtóny. Potom išiel do rozhlasu, keď sa vrátil, dospal to, poobede mal buď stretnutie s Milanom Lasicom, alebo skúšky v divadle, večer hral alebo mal voľno. Tato keby mohol publikovať bez cenzúry skôr, asi by sa nestal hercom, pravdepodobne by bol spisovateľom. Pred smrťou často hovorieval, že končí s divadlom a bude na plný úväzok spisovateľom. Chcel napísať veľký humoristický román, no to už nestihol.
Keď vážne ochorel, ako sa s chorobou vyrovnával? Ako ste to prežívali vy?
Tato bol bojovník. Nechcel, aby ho verejnosť videla slabého. Do poslednej chvíle sa držal a veril, že boj so zákernou chorobou vyhrá, aj keď mama, ktorá v tom čase pracovala na onkológii, zrejme vedela, že je to takzvaná jednosmerka. Veľká výhoda pre tatu však bolo, že sme sa o neho mohli starať v kruhu rodiny, a tak mohol navždy zostať tým hrdinom. To, že zomieral doma, bola možno pre nás s bratom aj do určitej miery výhoda, že sme v takom mladom veku mohli prežiť taký blízky kontakt so smrťou. Lebo na jednej strane je to, samozrejme, strašné, ale na strane druhej to človeku pomôže dospieť.
Ste rada, že ste mali tú česť byť dcérou Júliusa Satinského?
Áno, čím som staršia, tým viac som rada, že som mohla pri ňom rásť.
Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Oles Cheresko a archív L. S.
Poslať nový komentár