img
 

Ľubica Orgonášová: Plakať nie je môj štýl

Zdielať tento článok

ĽUBICA ORGONÁŠOVÁ odišla zo Slovenska v roku 1983 a odvtedy dobýja svojím perleťovým hlasom a koloratúrnou technikou zahraničné operné scény a koncertné pódiá. Vo svete patrí medzi najžiadanejšie sopranistky, no doma bude spievať po dlhých tridsiatich rokoch. Čo sa stalo? Nikto ju k nám nepozýval alebo ona sama ponuky odmietala?

Ľubica Orgonášová: Plakať nie je môj štýl

Ponuky boli... Neviem vám však presne definovať, prečo som ich neprijala. Hovorieva sa, že človek nie je vo vlastnej krajine prorokom... Asi nebol ten správny čas. Ten prišiel až teraz a myslím si, že je to tak dobre. K rozhodnutiu prijať ponuku účinkovať na 46. ročníku BHS ma podnietil Vladimír Godár, môj spolužiak z vysokej školy, a Izabela Pažítková, manažérka Bratislavských hudobných slávností.

Aký repertoár ste si vybrali na koncert, ktorý sa uskutoční 27. novembra v historickej budove SND?
Môj repertoár sa volá Wolfgang Amadeus Mozart. Celé roky som bola spriaznená s Mozartom a s klasicistickou hudbou a snažila som sa jej držať. Nie som však orientovaná len na tohto jedného skladateľa, spievam mnohé diela, od starej hudby cez taliansku romantiku, belcanto až po súčasnú hudbu. V Bratislave vystúpim s orchestrom Camerata Salzburg a ponúknem najslávnejšie Mozartove koncertné árie. Výber bude zodpovedať atmosfére, ktorú chcem so sebou priniesť.

V Bratislave budete spievať po tridsiatich rokoch, no viem, že svoje rodné mesto ste navštevovali...
Áno, z času na čas prídem do Bratislavy. A vtedy ma moje nohy už akosi automaticky vedú na miesta, ktoré som mala rada, keď som tu žila a študovala. Zájdem na bývalé Dibrovovo námestie, kde som navštevovala hudobnú školu, za rohom bolo konzervatórium, opäť si pozriem Starú radnicu, Zrkadlovú sieň v Primaciálnom paláci... Dnes sú to pre mňa úžasné emócie. Nedávno som navštívila historickú budovu SND, kde som sa bola pozrieť na predstavenie Amadeus a zažila som tam milé prekvapenie – znie v ňom jedna moja nahrávka Mozarta z opery Únos zo Serailu...

Slovenskí umelci v rozhovoroch potvrdzujú, že v zahraničí akoby dvakrát museli ukázať, že sú dobrí. Ako to bolo vo vašom prípade?

Moja odpoveď je – nie dvakrát, ale trikrát... Niekedy to bol výlet do neznámych končín. Svojím spôsobom každý z nás, kto sa dostal vtedy na  „druhú stranu“, bol „exot“. Musela som sa zžiť nielen s divadlom, ale aj so spôsobom života, a to si vyžadovalo čas a aj nejakú dobrú dušu, ktorá pomohla.

Aj ste si tam občas poplakali?
Vôbec nie. To nie je môj štýl. Keď som sa už rozhodla odísť z republiky za spievaním, ktoré ma tešilo a profesionálne napĺňalo, musela som sa vyrovnať aj s istými problémami, ktoré s tým súviseli. Keď mi doslova niekto ublížil alebo som mala zlé skúsenosti, to sa viac dotklo mojej duše, tam som bola vnútorne zraniteľná. Ale spev bol môj život...  

Aký bol skutočný dôvod vášho odchodu z Opery v Banskej Bystrici, a zároveň aj zo Slovenska do Nemecka?
V Banskej Bystrici som dosiahla maximum a nevidela som ďalšiu perspektívu rastu, no a zo strany SND nebol záujem...

Ako prežívali rodičia váš odchod z republiky? Bolo obdobie socializmu, vedeli, že stretávanie s vami nebude také jednoduché...
Najmä otec mal veľké obavy, lebo stále mal pocit, či to nie je pre mňa predsa len veľké sústo. Ale tak ako ma podporovali celé moje štúdium, podporovali ma aj v tomto rozhodnutí. Napokon, vedeli, že čo som si predsavzala, to som vždy aj dotiahla do úspešného konca. Keď videli, že som sa uchytila, že bol aj za hranicami o mňa záujem, boli nesmierne šťastí a pyšní na mňa. Boli radi, že som sa našla vo svojej profesii – že som našla svoje životné poslanie.

Narodili ste sa v rodine, kde to žilo hudbou, alebo to bola náhoda, že ste sa vybrali týmto smerom?
Otecko bol ekonómom a mamička sekretárkou, nemali teda hudobné vzdelanie, no mali nesmierne radi hudbu a v mojej záľube ma veľmi podporovali. Ale nebyť mamy, ktorá to podchytila, asi by som sa nikdy nestala profesionálnou speváčkou.

Keďže aj sestra žije v zahraničí, neprehovárali ste rodičov, aby prišli za vami?
Nebolo to jednoduché. Otec bol dosť chorľavý a mamička mi nechcela byť záťažou. Život to zariadil tak, ako to asi malo byť. Rodičia mi už, žiaľ, nežijú.

Nikdy ste nechceli so všetkým skončiť a zostať doma? Neoľutovali ste, že ste sa stali speváčkou a nevybrali si nejaké pokojnejšie povolanie?
Ľudia si často myslia – aký krásny život žiješ, cestuješ po svete... Je to pravda, ale má to aj svoje pozadie a na to treba odhodlanie, pevnú vôľu. Moja životná schéma je: taxík, letisko, hotel, pódium... Keď som doma, chytá ma panika, že zasa odchádzam, no keď už sedím v lietadle, som znova vo svojom živle. Kariéra je rehoľa a kariéra je plán, a ten mi určoval celý život – čo môžem kde a kedy robiť. Ale keď je toho príliš veľa, zasa mi to berie vzduch na dýchanie. Zaujímala som sa tiež o medicínu, psychológiu aj filozofiu, to by možno bola alternatíva, ale myslím si, že je to dobré tak, ako to je.

Napriek tomu, že už roky žijete v zahraničí, hovoríte veľmi pekne po slovensky. Ako si slovenčinu udržiavate?

Knihami, a tiež mám okolo seba vo Švajčiarsku, v blízkosti Zürichu, kde žijem, malú slovenskú komunitu. Ale lichotíte mi, lebo ja viem, že to už nie je slovenčina, ktorou som voľakedy hovorila, už je tam veľa germanizmov...

S našimi speváčkami, ktoré pôsobili a pôsobia dlho v zahraničí – Editou Gruberovou a nebohou Luciou Poppovou– ste sa nestretli na javisku?
Dve sopranistky len veľmi zriedkavo účinkujú na rovnakom pódiu, možno len v prípade, povedzme, nejakého slávnostného koncertu. Občas som sa však v zahraničí stretla so slovenskými spevákmi – jeden koncert som robila v Brazílii so Sergejom Kopčákom, keď som hosťovala v Prahe, bol tam aj operný spevák Peter Mikuláš.

Ste na voľnej nohe. Nikdy ste neboli v stálom angažmán?
Ale áno, na začiatku svojej kariéry som bola štyri roky sólistkou Štátnej opery v Banskej Bystrici. Na základe jednej nahrávky som v roku 1983 získala angažmán v Nemecku, neskôr vo Volksoper a v Štátnej opere vo Viedni.

V poslednom období vám vraj viac chutí spievať na koncertoch ako na divadelnom javisku. Prečo?

Po prvé, som bližšie k publiku, po druhé, mám šancu priniesť do hudby vlastnú identitu – vlastnú interpretáciu. Na rampe je človek odhalený, rozdáva svoju dušu. Je to krásna práca. Spolupracujem s najlepšími súbormi – s viedenskými, berlínskymi a mníchovskými filharmonikmi, s orchestrom Bavorského rozhlasu, s orchestrami v Miláne, Ríme, Paríži a s ďalšími. Čo by si človek mohol viac želať...

Zdá sa mi, že ste veľmi optimistický človek. Dokážete vari problémy vyspievať?
Nie je problém, ktorý by sa nedal riešiť. To však neznamená, že človek v živote neprejde katastrofami, duševnými pádmi a zasa vzostupmi, ale vyspievať sa nedajú. Mojou túžbou je, aby ľudia pri mojom speve pookriali na duši. Keď sa mi to podarí, som šťastná.  

Ak nespievate, nebalíte kufre, ako zvyknete relaxovať? Kde naberáte sily na ďalšie cesty a spevácke výkony?
Robím celkom banálne veci, ktoré mi robia radosť, ako je čítanie, rada sa tiež hrabem v záhradke, žijem v krásnom zelenom prostredí pri lese, a tak rada chodím na prechádzky, rada tiež varím. Väčšinou však prídem domov len vymeniť obsah kufrov...

Akú hudbu zvyknete doma počúvať?
Sem-tam aj modernú, ale základom je ticho. Som taká presýtená hudbou, že potrebujem doma celkom vypnúť.

Nakoniec si dovolím položiť možno hypotetickú otázku: Ak by vám ponúkli angažmán alebo hosťovanie v Opere SND, prijali by ste?
... nikdy nehovor nikdy!

Prezraďte ešte, ako si zvyknete chrániť svoj has?
... napríklad pred koncertom by som nerobila s vami takýto dlhý rozhovor... (smiech)


Spevácka kariéra Ľubice Orgonášovej
Cestu do popredných svetových operných domov a na prestížne koncertné pódiá jej v roku 1990 otvoril úspešný parížsky debut v Mozartovej opere Únos zo Serailu. Kariéru odštartovala v osemdesiatych rokoch na nemeckých pódiách a neskôr účinkovala vo viedenskej Staatsoper, londýnskej Covent Garden, Opere de Bastille v Paríži a operných domoch v Mníchove, Chicagu, Ríme, Miláne, New Yorku a v mnohých ďalších. Jej skvelými opernými úlohami boli postavy v Mozartových operách – napríklad Donna Anna, Pamina, Konstanza, Aspasia, Elektra. Zažiarila aj v talianskych romantických a belcantových úlohách, napríklad vo Verdiho Gilde, ale aj vo Violette, Amine, Elvíre. Jej repertoár siaha od starej hudby až po modernú. Spieva pod taktovkou významných svetových dirigentov, spolupracuje s významnými európskymi orchestrami.

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: archív Ľ. O.

© 2014 STAR production s.r.o. Created by ActivIT