Dnes je nedeľa, 25.február 2018, meniny má: Frederik, Frederika
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Len farár sa nebál Parížanky

február 18, 2011 - 10:08
Začiatkom 20. storočia pendlovala medzi Uralom, Moskvou, Parížom a Slovenskom mladá žena s krátkym moderným účesom: bola to Slovenka Helena Turcerová. Pohybovala sa suverénne v medzinárodnej spoločnosti, o čom sa vtedy iným Slovenkám ani nesnívalo. Zhodou neobyčajných životných okolností mohla študovať na parížskej univerzite Sorbonna, kde v roku 1913 promovala.

Na mierovej konferencii o povojnovom usporiadaní Európy v starobylých parížskych zámkoch Versailles a Trianon v roku 1919 bola v československej delegácii medzi samými mužmi aj mladá Slovenka s vynikajúcou znalosťou francúzštiny. Pre milióny obyvateľov bola konferencia životne dôležitá, lebo vedúci štátnici Európy a Spojených štátov na nej „posvätili“ vznik nových štátov, medzi inými aj Československa. Mladá žena Helena Turcerová Devečková nepatrila k politikom, bola začínajúcou učiteľkou a prekladateľkou. Konferenciu prežívala s veľkým vzrušením: ako dieťa sa s celou rodinou koncom 19. storočia vysťahovala z neslobodnej krajiny do ďalekých ruských končín, a teraz zastupovala v Paríži nový slobodný štát. Paríž poznala ako svoju dlaň, lebo tam päť rokov študovala. Ako inak jej teraz chutila káva v známych kaviarničkách, keď mala pred sebou istú budúcnosť!

Narodila sa vo februári roku 1886 v Slovanoch pri Martine v čase, keď hlavným dopravným prostriedkom boli vozy a kone. V dedine zavládlo veľké vzrušenie, keď rodina mlynára a obchodníka Turcera na jar roku 1899 nakladala celý majetok na vozy a chystali sa kamsi do neznáma. Aj deti pomáhali rodičom, možno od nedočkavej radosti skôr zavadzali, veď do sveta sa nechodí každý deň... Neskôr, keď sa mnohé týždne trmácali na vozoch, sa ich radosť menila na prostú túžbu po domácej pohode. Konečná stanica vysťahovalcov bolo ruské mesto na Urale Menzelinsk. Ruština išla najlepšie do hlavy otcovi, ktorý sa ju začal učiť už doma (z kníh, požičaných od martinských vzdelancov), a hneď po ňom dcére Helenke.

Z MARTINA DO MOSKVY A PARÍŽA
„Dievča, ty si rečový talent!“ chválili ju rodičia. Prisťahovalcov v ďalekom svete dobre prijali a hlave rodiny sa tak darilo, že mohol nadanú dcéru poslať študovať na gymnázium do Moskvy. Oproti Martinu, kde s učením začínala, to bol veľký skok! Ako svetaskúsený človek si uvedomoval dôležitosť vzdelania nielen pre chlapcov, ale aj pre dievčatá. Cárske Rusko malo vynikajúce vzťahy s Francúzskom, vzdelaní Rusi ovládali francúzštinu aspoň tak dobre ako rodnú reč, a do maturity zvládla nový jazyk aj Helena. Jej rečový talent už nechválili len rodičia, ale aj profesori. Predsa to nebola bežná vec ani v cárskom Rusku, aby dievča, ešte k tomu dcéra uhorského Slováka, išla študovať do Paríža na Sorbonnu.

Na filozofickej fakulte si zapísala jazyk hostiteľskej krajiny a gréčtinu, veď staroveké Grécko dávno obdivovala. Nezvyčajne rýchlo sa na univerzite svetového mena „oťukala“. Jedného dňa zaklopala na dvere kabinetu profesora Ernesta Denisa, francúzskeho historika, ktorý sa venoval dejinám slovanských národov. Keď mu na mape ukázala dlhé putovanie svojej rodiny i jej vlastné z malej slovenskej dediny, presvedčil ju, aby sa venovala aj štúdiu dejín vlastného národa. Denis bol aj konzultantom jej dizertačnej práce Louis Štur et l´idée de l´indépendance slovaque (Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti). Práca vyšla aj tlačou a rodičia mali slzy v očiach, keď v roku 1913 čítali oznámenie o dcérinej slávnostnej promócii. Počas štúdia chodievala z Paríža do Menzelinska len cez prázdniny. Keď sa už vrátila natrvalo, celé dni im musela rozprávať o svojom živote v cudzine. V septembri roku 1913 začala učiť na uralskom gymnáziu a po skončení školského roka si naplánovala poznávaciu cestu po Taliansku, ktorú si počas štúdia nemohla dovoliť. Na spiatočnej ceste sa zastavila v Martine.

DO JEJ OSUDU ZASIAHNE POLÍCIA
Keď Helena prišla na políciu – oznámiť čas príchodu a odchodu z monarchie – dôstojník v službe ju energicky zahriakol: „Vyhoďte si cestu do Ruska z hlavy! Začala sa svetová vojna a ruská armáda je nepriateľom Rakúsko-Uhorska. Čo ak ste jej špiónkou?“ Pohŕdavo sa naňho pozrela. Tak sa skončilo jej prvé prázdninové leto pamätného roku 1914. Nevedela, či sa má pre nedobrovoľné uviaznutie na Slovensku hnevať, alebo sa tešiť. Ona ani ten policajt nemohli tušiť, že po skončení vojny už žiadne Rakúsko-Uhorsko nebude... Povypytovala sa známych, či nevedia o voľnom mieste stredoškolskej profesorky. Ktosi jej poradil: „Choď sa spýtať do Dolného Kubína...“ V tomto oravskom meste začala od septembra učiť. Pre miestnu inteligenciu bola „Parížanka“ atrakciou – pozývali ju na oslavy, večierky, kultúrne podujatia. Spadla z nej ťarcha neistého osudu a tešila sa zo života. Vzdelaním i kultivovaným vystupovaním sa tak líšila od miestnych dievčat, že muži súci na ženenie sa pred ňou ostýchali. Len evanjelický farár z Jasenovej Andrej Devečka mal odvahu s „Parížankou“ sa porozprávať.

Zistili, že majú spoločné záujmy. Pri odprevádzaní z večierkov za hviezdnatých oravských nocí sa zrodila láska: prešiel rok a v kostole oznámili ich ohlášky. Učiteľský zbor i farníci sa tešili, len jej rodina v Rusku ľutovala, že nebudú na svadbe svojej dcéry. Ďalšie učiteľské pôsobisko Heleny Turcerovej Devečkovej bol Kežmarok, kde nasledovala manžela, a dostala miesto inšpektorky cudzích jazykov. V roku 1919, keď domáci politici hľadali dobrú francúzštinárku, ktorá by mohla tlmočiť na mierovej konferencii v Paríži, spomenuli si na prvú slovenskú absolventku Sorbonny. Cesta na známe miesta vysokoškolskej mladosti ju veľmi potešila. Po splnení tejto misie sa popri vyučovaní venovala prekladaniu z francúzštiny i ruštiny. Manžel Andrej urobil politickú kariéru – odložil kňazskú sutanu a stal sa poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Helena ostala verná cudzím jazykom. Vďaka nej mohli domáci čitatelia siahnuť po Balzacovom Otcovi Goriotovi, Stendhalovej Väznici parmskej, Rollandovom Jánovi Krištofovi, Gercenových Pamätiach a dumách a ďalších dielach. Po roku 1948 pedagogickú prácu úplne nechala, presťahovala sa do Bratislavy a venovala sa len prekladaniu. Zomrela v Bratislave v roku 1964.

Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: Archív Slovenskej národnej knižnice

- - Inzercia - -