„Popularita dieťaťa je vlastne neprirodzený stav bytia. Vzťahy k ľuďom sa rozdelia na čierno-bielo a žiadne odtiene nie sú. Buď ma všetci poznali a nadržiavali mi, alebo mi závideli a boli ku mne bezdôvodne nepríjemní. Mojou úlohou bolo držať strednú cestu,“ hovorí MONIKA HAASOVÁ alias televízna Bambuľka, ktorá sa stala súčasťou jej detstva. Ona jej určila smer, no už viac ako štvrťstoročia robí iné veci, mimo Slovenska. V súčasnosti ju však môžete sledovať aj v populárnom seriáli Panelák.
Už vyše desať rokov žijete v Holandsku, kde naplno využívate svoju profesiu. Nedávno ste vstúpili do rozbehnutého vlaku aj na Slovensku – do seriálu Panelák, kde hráte nielen sestru vlastnej sestre Zuzane, ale ste nositeľkou mena najstaršej – tretej sestry Ivety. Ako došlo k tomuto účinkovaniu? Bola iniciátorkou práve vaša sestra Zuzana? Ona vám „vybavila“ aj to meno?
Určite sa preriekla, že som na materskej a často budem na Slovensku, potom už prebrali iniciatívu oni. Autor Andy Kraus, režiséri Miloš Volný a Andrea Horečná, produkčná Zuzana Bobová sú ľudia, ktorých poznám dávno. Už sme spolu robili. Bolo to veľmi príjemné vidieť ich znova po rokoch, vôbec sa nezmenili. Zuzka mi určite vybavila u Andyho aj meno našej staršej sestry Ivety. Niekedy je to švanda, keď hovorí v texte o našej sestre Monče, a pritom sa na mňa pozerá a hovorí mi Ivet...
Má vaša postava aj niečo z vás? Inšpiroval sa scenárista skutočnou Monikou Haasovou?
Jediné, čo sa zhoduje s pravdou a postavou Ivety, je, že som sestra mojej sestry a že žijem v Holandsku. Tiež, že na Slovensko prichádzam a odchádzam, takže aj moja postava Ivety môže prichádzať a odchádzať – žije predsa v Holandsku...
Už ste mali možnosť zahrať si so sestrou Zuzanou, ktorá je tiež herečkou, alebo to bolo po prvý raz?
V minulosti sme si už spolu zahrali na javisku s bývalou kapelou, v ktorej spievala. Keď sa mi narodil syn, tak sme to na chvíľu „zaparkovali“. Teraz máme rozrobenú divadelnú spoluprácu. Ona má svoju kapelu Susie haas band a ja Trio Olga, čo je pohybové divadlo. Je to vlastne duo dvoch mladých „theater makeriek“, moderných mímok Johanny Biesewig a mňa. Typickou črtou Tria Olga je rozklad známej reality a bežných stereotypov až za hranicu absurdity, za pomoci nepredvídateľnej kreativity a za účelom dezorientácie diváka, a tak sa naplno zmocniť jeho pozornosti. Trio Olga je ako „čierny Peter“ v prostredí, do ktorého sa nehodí. Používa inú inscenáciu na svoj vlastný účel a v tomto zmysle funguje ako parazit. Trio Olga nemôže existovať samo osebe, pretože dramatický konflikt (a vtip celého nápadu) je postavený na situácii, keď sa mímky ocitnú niekde, kde nemajú byť... a sú stratené na javisku niekoho iného.
Ste staršia, znamená to, že Zuzka išla vo vašich šľapajach?
Áno. Prvýkrát, keď rozprávku Najmenší hrdinovia prebrala a pokračovala namiesto mňa. Keď sme boli malé, vždy som režírovala, čo budeme spolu hrať. Dokonca sme nahrávali na magnetofón inscenáciu z rádia, kde som presne písala, čo bude ktorá hovoriť – hrali sme kamionistov, ktorí pašujú drogy... Zuzka a ja sme sa na seba vždy podobali, v niektorom období viac, inokedy menej. Zuzke vždy robilo dobre, že si ju mýlia s Bambuľkou, no mne to ako malej dobre nerobilo. Tak mi dobre padlo, keď sme boli spolu – keď si mysleli, že je to ona, a ja som mala pokoj. Dlho to vyzeralo, že ide v mojich šľapajach. V tom čase sme boli na seba veľmi napojené. Keď som však odišla do Holandska objavovať nový svet a slobodnú cestu umelca, ťažko sme prežívali odlúčenie, samozrejme, aj so staršou sestrou Ivetkou. V druhom ročníku na škole som Zuzku zavolala na tri mesiace do môjho školského projektu, v ktorom účinkovala. Chcela som, aby sme boli spolu. S predstavením sme prišli aj na Slovensko. Odvtedy Zuzka rada za mnou chodí do Holandska.
Tretia sestra Ivetka je textilná dizajnérka, to znamená, že všetky tri máte umelecké vlohy. Po kom ste ich zdedili – v akej rodine ste vyrastali?
Naša babička je a vždy bola veľká dáma. V období socializmu sa extravagantne obliekala, takže dedko chodil radšej niekoľko krokov za ňou. Keď išla na bál, smiala sa, hovoriac pri tom príbehy, keď si kýchla, umelé mihalnice jej vyleteli... Dedko ju vtedy pod stolom kopal, že nech idú domov. A babička naňho nahlas: „Čo ma kopeš?“ Keď sme ako malé chodili v ich starej škodovke, pobádala nás, aby sme robili so Zuzkou vtipné scénky. Naše výlety sme si krátili hraním predavačky u mäsiara a kupujúcej. Inokedy som musela dabovať okoloidúcich na ulici, keď sme stáli na križovatke... A či máme po niekom vlohy? Jednoznačne odtiaľ fúka vietor...
Vraj sa nerada vraciate k Babuľke, rozkošnému malému dievčatku, ktoré ste stvárnili v televíznom seriáli a kde vám bol partnerom Július Pántik, ktorý hral vášho deda Jozefa. Ako ste znášali popularitu ako dieťa – ako dnes?
Prečo by som sa nerada vracala k Bambuľke? Je súčasťou môjho detstva.
Už viac ako štvrťstoročie však robím iné veci, takže ak sa ma nejaký časopis opýta vždy to isté, čitateľ nadobudne pocit, že žijem len Bambuľkou. Je to aj vec médií, ony vytvárajú trend a imidž. Keď poviem, veď mi dajte aj nejaké iné otázky, napíšu do novín, že to nemám rada. Žijem v Holandsku, Bambuľka je na Slovensku, a tam ma hocikedy spoznajú. Niekedy si nás pletú, že Zuzka je Bambuľka, čo mi však neprekáža. Popularita dieťaťa je vlastne neprirodzený stav bytia. Vzťahy k ľuďom sa rozdelia na čierno-bielo a žiadne odtiene nie sú. Buď ma všetci poznali a nadržiavali mi, alebo mi závideli a boli ku mne nepríjemní. Mojou úlohou bolo držať strednú cestu. A popularita dnes? Väčšinou je to príjemné, keď len tak vznikne konverzácia s človekom, ktorého nepoznám, ale oni mňa áno. Podobá sa to trochu brazílskemu spôsobu kontaktovania. Hocikto sa baví s hocikým tak, ako by sa poznali. Mne sa to veľmi páči.
Babuľka napokon rozhodla, že ste si zvolili hereckú dráhu. Nekoketovali ste aj s nejakou inou profesiou? V akej by ste sa podľa vás ešte uplatnili?
Ťažko si predstaviť a koketovať s tým, čo by bolo, keby nebolo, pretože niečo bolo, a preto ste tam, kde ste. To má logiku. Rozhodujeme sa každú sekundu na základe toho, čo sa už stalo. Takže, nemyslím si, že by som robila niečo iné.
Ale podľa toho, že milujem cestovanie a objavovanie iných kultúr a miest, asi by som bola žurnalistkou, možno by som žila s nejakou inou kultúrou. Ale také napojenie na rodinu, aké mám, mi to veľmi nedovoľuje.
Herectvo, presnejšie hudobno-dramatický odbor, ste študovali na bratislavskom Konzervatóriu, kde boli vašimi spolužiakmi napríklad Karin Haydu alebo Filip Tůma. Ako ste sa dostali do krajiny tulipánov?Využila som možnosť štipendia. Potom som vyštudovala na Vysokej škole umenia v Amsterdame choreografiu a skončila som bakalár ako mím – herec/divadelný tvorca. Počas školy a po škole som bola súčasťou viac ako dvadsiatich produkcií, kde som bola buď ako tanečníčka, spolutvorkyňa projektu ako mím-pohybový performer, alebo dramaturgička alebo režisérka či poradkyňa projektu. No a pred dvomi rokmi som robila prvýkrát predstavenie v holandčine. Bolo to dueto a ja som si zahrala Slovenku, žijúcu v Holandsku. V roku 2009 som hrala bábkové sólo – hodinovú monodrámu v angličtine na mesačnom festivale v škótskom Edinburghu. Musela som zosúladiť všetko moje umenie – herectvo, pohybovú zložku, koordináciu a spev. Hrala som totiž dve osoby – siamské dvojča. Keď som hrala hlavu tej druhej, musela som hovoriť text akoby z brucha...Rada robím na projektoch, ktoré sú pre mňa niečím novým, vázvou, nie rutinou.
Nie je vám ľúto za klasickou činohrou a klasickým kamenným divadlom?Nerozmýšľala som nad tým, tak asi nie.Povedzte, čo bolo pre vás po príchode do Holandska najťažšie? Ako znáša vaše odlúčenie vaša mamička?
Všetko bolo ťažšie. Nikto ma nepoznal, nemala som protekciu, začínala som od nuly... Na školu som si zarobila sama, bez rodiny a priateľov. Mama v súčasnosti veľa cestuje do Holandska, takže naše odlúčenie už znáša lepšie.
Často s divadlom cestujete. Ktorá krajina na vás doslova zapôsobila, kde by ste si ešte vedeli predstaviť svoj život?
Oslovilo ma Mongolsko a predstaviť život by som si vedela v Brazílii.
Pred rokom ste sa stali matkou a svojmu synčekovi ste dali meno Nikita? Súvisí to s niečím alebo sa vám jednoducho páčilo?Nikita je najlepšie meno a dobre sa vyslovuje aj v zahraničí. Nikita znamená Víťaz. Či by to bolo dievča alebo chlapec, volal by sa Nikita. Nikita Cseri. Jeho otec je maďarský tanečník, žijúci dlhodobo v Holandsku, kde sme sa aj zoznámili. Na prvé rande išla so mnou zhodou okolností aj moja mama, aby to nevyzeralo, že je to rande...
Je pravda, že vám dieťatko zachránila šamanka počas vášho pobytu v Brazílii?
Nielen šamanka. Na tom sa podieľalo veľa nezištných ľudí z Brazílie. Šamanka priamo v džungli, rodina cez skype, slovenská lekárka cez esemesky – celý rad ľudí a anjelov strážnych osobne, a ja som tomu verila najviac.
Ste matkou, ale nie ste vydatá. Na manželstvo neveríte? Alebo ste k tomuto názoru dospeli, keďže aj manželstvo vašej sestry Zuzany, ale aj vašich rodičov sa napokon rozpadlo, a to ste mali len pätnásť rokov?
Manželstvo je nutné len ako zmluva na majetok. Manželstvo vám nič nesľúbi. Láska buď je, alebo nie je. Je veľký omyl, myslieť si, že sa vydám a vzťah je vybavený. Manželský sľub nič nepodrží, len môže zaväzovať a dramatizovať. V živote robíme veľa vecí pod nejakým tlakom, pod nejakou zmluvou, načo by sme si ešte nad tým všetkým dávali nejaké oficiálne sľuby na vzťah...
Čo považujete zatiaľ za svoj najväčší úspech, čo by ste, naopak, ak by sa dalo, zo svojho života vyškrtli?
Najväčší úspech je Nikita. Je to víťazstvo. No a zo svojho života by som vyškrtla rozpoltenosť alebo most medzi tým, že žijem v Holandsku a rodinu mám na Slovensku.
Veríte v osud? Ste poverčivá?
Verím, že som tá, ktorá to všetko vytvára a robí to skutočným tým, ako sa na to pozerá. Verím, že ak niečomu dám zmysel, tak to zmysel bude mať.
Ako a kde zvyknete relaxovať?
Rada lyžujem a milujem byť na našej slovenskej chalupe v prírode a robiť obyčajné veci, ako zbierať slivky a kúriť v peci.
Aká je dospelá Bambuľka, ako ju nepoznáme?
Tak to sa určite nedozviete cez časopis...
Zo zákulisia:
S Monikou Haasovou som sa stretla po dvadsiatich piatich rokoch. Prvýkrát, keď mala asi desať a za sebou kariéru päťročného dievčatka, ktoré stvárňovalo roztomilú Bambuľku. V tom čase som pracovala ako rozhlasová redaktorka a mojím kolegom bol aj scenárista Bambuľkiných dobrodružstiev Peter Guldan, ktorý jedného dňa priniesol do redakcie hotové tri rozhlasové Babuľkine príbehy ako spomienku na známy a úspešný detský televízny seriál. Bolo to niečo ako jej návšteva u nás pod pyramídou. Keď mal prísť deň D, teda samotné nahrávanie, toľko sme ho dolaďovali, až prišlo leto a prázdniny a Monika odišla do tábora. Rodičia však súhlasili, aby sme ju odtiaľ priviezli do Bratislavy a Monika sa už vtedy zachovala ako profíčka. Keď sme prišli, bola už pobalená, čakala na nás. Rozlúčila sa s deťmi, naložili sme ju do auta a zamierili rovno do rozhlasového štúdia, kde nás už čakal dedo Jozef alias herec Július Pántik. Aj dnes, po rokoch, mám živo v predstave, ako sa tí dvaja zvítali, aká bola radosť na jednej i druhej strane. Aj keď som si vtedy povedala, že sme Monike asi pokazili tábor, keďže ho kvôli nám predčasne ukončila, bolo to zrejme ich posledné stretnutie, žiaľ, Július Pántik už nie je medzi nami.
Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: TV JOJ a archív M. H.
Poslať nový komentár