Nevieme byť bez seba

„S manželom sme sa spoznali, keď som mala osemnásť a on dvadsať. O dva roky sme sa zobrali a odvtedy nevieme žiť jeden bez druhého,“ vyznáva sa pani Vlasta Bernáthová z Cinobane.

V mladosti prekonala reumatickú horúčku, odvtedy už nikdy nebola celkom zdravá  a manžel bol vždy jej oporou. Bývali aj obdobia, keď bola viac v nemocnici ako doma, a za ten čas sa vždy postaral o ich dve deti. „Nikdy sme nemali krízu, nikdy na mňa nezvýšil hlas, aj keď vie byť výbušný,“ hovorí o svojom manželovi a tvrdí, že aj po rokoch si ho váži a nevymenila by ho za nič na svete.

Veľa pre ňu znamená vedomie, že je zbožňovaná a verí manželovi, keď jej hovorí, že by za ňu dal aj život. Pri dvadsiatom piatom výročí sobáša mali na obecnom úrade striebornú svadbu so všetkým, čo k tomu patrí: vo sviatočnom oblečení, s kyticou, sobášiacou starostkou, gratuláciami, svadobnými darmi (deti im kúpili minivežu) aj hostinou. „Bol to pekný zážitok a ak dožijeme, chceli by sme mať aj zlatú svadbu,“ hovoria.

Manželov Bernáthovcov, ktorí už majú dve dospelé deti a štyri vnúčatá, poznajú v Cinobani ako nerozlučných, spolu chodia na prechádzky i na nákupy. A v poslednom čase i po lekároch. „Občas si hovoríme, že to ani nie je dobre, že sme na seba takí fixovaní,“ priznávajú. „Bolí nás bolesť toho druhého, veľmi sa navzájom o seba bojíme a obávame sa predstavy, že jeden z nás zostane sám...“

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: