Verí na harmóniu a hovorí, že dá sa dosiahnuť aj v divadle, ak z pozície generálneho riaditeľa nebude šíriť teror, ako to niekedy býva pri vysokom poste zvykom, ale profesionalitu a ústretovosť. „Tak, ako balet nie je o demokracii, ale o disciplíne, ak nám ide o perfekcionalizmus, rovnako to platí aj v riadiacej funkcii. Akurát, v obidvoch prípadoch netreba zabúdať na svoju tvár, dušu a – úsmev... Generálny riaditeľ Slovenského národného divadla ONDREJ ŠOTH.
Vo funkcii generálneho riaditeľa ste iba nekoľko mesiacov. Ste presvedčený,
že váš názor o šírení ústretovosti a harmónie bude platiť aj uprostred sezóny...?
Môj názor nevychádza z naivity, ale z princípu, ktorý tu platil a bude platiť, ak človek bude chcieť byť človekom a nie vlkom. Či šírite pozitívnu alebo negatívnu energiu, všetko sa vám raz vráti. Celý život pracujem vo vysoko emocionálnom prostredí, kde sú ľudia naklonení k hádkam a k výbuchom viac ako bežní ľudia, ale aj umelci sa musia naučiť, že je tu istá personálna hierarchia, ktorú treba rešpektovať a že úplne najvyššie stojí divák. Čaká nás náročný rok, dvanásteho septembra otvárame sezónu galakoncertom so svetoznámou hviezdou Evou Marton, a ja verím, že ak sa budeme tešiť do práce, vytvoríme silný, a nie rozhádaný tím, ak budeme pevní vo svojich názoroch, lebo umenie neznáša kompromis, aj uprostred sezóny budem mať dôvod na úsmev. Pravdaže, musím počítať aj s tým, že realizovanie zmien nepríde zo dňa na deň a že to potrvá viac ako rok.
Aké zmeny máte konkrétne na mysli?
Chcel by som, aby sa Slovenské národné divadlo zbavilo nálepky mestského divadla pre pár vyvolených a otvorilo sa Slovensku. Hľadám prepojenia s ostatnými divadlami na Slovensku, znamená to, že napríklad divadelné premiéry v Košiciach, Nitre či Martine by sa o niekoľko dní dali vidieť aj v Slovenskom národnom divadle. Preferujem model silných profesionálnych súborov, na ktoré by sa ľudia chodili pozerať doma, ale o ktoré by bol záujem aj v zahraničí. Ak náš súbor v minulosti naštudoval West Side Story, mohlo to prekvapiť diváka v Amerike? Som zástanca originálnych výstupov, v tomto duchu viac proslovenských, s ktorými by sme sa mohli prezentovať častejšie za hranicami. Tým, že som pôsobil v zahraničí, chcem využiť kontakty s riaditeľmi divadiel, spolupracovať so scénami Višegrádskej štvorky, aby o nás vedeli v Prahe, vo Viedni, Varšave aj v Budapešti, ale moje zámery siahajú ďalej, ako je to v prípade baletu, ktorý sa onedlho predstaví v Mexiku. Chcem sa otvoriť slovenským autorom, umelcom, želal by som si, aby slovenská divadelná scéna žila a aby divadlo ani v lete nebolo mŕtve. Napríklad, dať priestor slovenským muzikálom, v čase, keď je u nás najviac turistov. Zhodiť „zlatú tehlu konzervativizmu” a otvoriť sa svetu.
Ak hovoríte o tom, že chcete staviť na slovenskú tvorbu a spisovateľov, myslíte si, že v časoch dlhotrvajúceho šírenia komerčnej pakultúry nájdete osobnosti, tímy a autorov, ktorí by sa dokázali aj osobitejšie prejavovať ako iba písaním scenárov do seriálov?
Na Slovensku chýba skupinová energia. Tímy, ako to bývalo za mojich čias, keď sa rodila silná herecká, spevácka, tanečná aj autorská generácia, sú rozdrobené. Herci nedokážu vyžiť iba z divadelných predstavení, nenakrúca sa a živiteľom je pre mnohých dabing. Jednou zo zmien, ktorú chcem uskutočniť, je zmeniť odmeňovanie v súboroch, ktoré je veľmi podhodnotené, a to, čo som povedal: Podporovať mladých autorov, budovať tímy už od umeleckých škôl a dokázať, že slovenskí autori, ktorí dostanú priestor, vedia kvalitne písať. Zároveň, všetko čo urobíme na domovskej scéne, chcem propagovať na tlačových konferenciách vo Viedni. Pri týchto všetkých plánoch: byť rovnocenní svetu a svetovým autorom, by som nechcel stratiť pokoru, úctu, slušnosť, vážnosť a dôstojnosť.
Napriek tomu, že ste vyšli zo silnej generácie na VŠMU, prečo ste odišli do Prahy?
Ak hovorím o silných tímoch, neznamená to, že sa odtiaľto nepohneme. Mladí musia vedieť, odkiaľ prišli a kam sa môžu vrátiť, ale možnosť účinkovať na niektorej svetovej scéne im dodá dávku sebavedomia a profesionality. Ja ako mladý choreograf, ktorý mal príležitosť ukázať sa v pražskej Laterne magike a dostal sa medzi intelektuálov a disidentov, som na začiatku spolupráce bol zdesený. Mal som pri nich pocit, že nič neviem, ale práve vďaka týmto géniom – maliarom, spisovateľom, hercom , a mojej vodnárskej bojovnosti ma prijali medzi seba a mohol som sa od nich veľa naučiť. Na druhej strane ich šokovalo, a možno aj preto som bol ich chránencom, že som sa na nič nehral a že som bol ústretový a pohostinný. Bolo pre mňa samozrejmé, že som režisérovi ponúkol jablko alebo v zime sveter tanečnici, aby sa cez pauzu zohriala... Do Bratislavy som sa vrátil na pozvanie ministra kultúry Válka, z racionálneho prostredia som sa prekopal do emocionálneho, vyučoval som hercov na VŠMU, bol som šéfom SĽUKu a choreografom v SND, ale po rôznych škandáloch založených na pocitoch a dojmoch som opäť odišiel.
...dokáže byť umelec, ktorý celý život pracuje s pocitmi a v emocionálnom nasadení, výsostne racionálny a praktický, ako si to vyžaduje riaditeľovanie?
Som technický typ, doma v košickom byte mám najmodernejšiu nahrávaciu techniku, dokážem teda vyjadriť svoje pocity, ale aj logicky rozmýšať. V zahraničí, kde som pôsobil, to nebolo iba o tanci a o choreogafii či práci so slávnymi osobnosťami. Moja práca obnášala prípravu projektov, striktné plánovanie a disciplínu, čo mi aj psychicky pomáhalo, lebo nikdy som sa necítil osamelejší ako v Hollywoode.
V Hollywoode ste pripravovali Roberta de Nira a ...(doplním mená), v jednom rozhovore ste povedali, že to boli veľmi pozitívni a skromní ľudia, čo si myslíte, ako vás vnímajú ľudia?
Myslím, že mnohí vnímajú skromnosť, schopnosť pomáhať a bojovať proti nespravodlivosti ako slabosť. Ja som sa s tým vnútorne vyrovnal, v tomto smere je mi to jedno, lebo len ja viem, že keď som prišiel do kláštora v Tibete a modlil som sa, tak najprv za chorých, bezbranných, nemohúcich, trpiacich, a až nakoniec za seba. Dôležité je teda to, ako vnímam seba ja, lebo ak budem so sebou vnútorne vyrovnaný, nebudem mať problém šíriť pokoj ďalej, čokoľvek sa okolo mňa môže diať. Veľa vecí od pobytu v Tibete nevidím cez peniaze, stačí mi to, čo mám, podstatné je myslieť na tých, ktorí sú napríklad zdravotne hendikepovaní. Aj baletný galavečer, ktorý bude dvadsiateho tretieho septembra, kreujeme tak, aby som pomohol a aby sme všetci pomohli obetiam povodní.
Nechceli ste byť, vzhľadom na váš altruizmus, niečím iným ako choreografom?
Nechcel, ale mohol by som byť napríklad jasnovidec, lebo od istých chvíľ, keď sa citlivejšie naladím na niektoré udalosti, cítim, že sa niečo stane. Napríklad pred povodňami som stratil hlas a cítil som, že sa odohrá niečo strašné. Zažil som ešte viac takýchto prípadov, ale realita je taká, že som choreograf. Láska k tomuto povolaniu postupovala cez hranie na harmonike a tanec, ktorému som sa odmalička venoval a ku ktorému ma viedli aj rodičia. Hral som futbal, ale ešte aj na ihrisku to so mnou „triaslo”. Prvý rok ma na košické konzervatórium nezobrali, rok som navštevoval gymnázium v Bardejove, kde som sa zapísal ako aktivista rôznych záujmových krúžkov, na druhý rok som opäť vyskúšal konzervatórium, a keď ma prijali, cesta naspäť už nebola možná.
Čomu sa venovali vaši rodičia? Mali blízko k umeniu?
Mama bola učiteľka, otec zubár, a hoci krásne spievali a v nás deťoch vytvárali vzťah
k hudbe, mali predovšetkým blízko jeden k druhému a k nám deťom, lebo obidvaja boli siroty a okrem nás na svete nikoho nemali. V našom rodinnom slovníku slovíčka babka alebo dedko neexistovali, museli sme sa spoľahnúť jedine na seba, a táto skutočnosť v nás vytvárala silné puto. Veľmi radi sme sa obdarúvali, niekedy sme ani nevydržali do Vianoc, a radi sme sa spolu rozprávali. Otcovi predkovia pochádzali z Nemecka a mamičkini z Maďarska a niekedy každý hovoril svojou rečou, najmä keď sa pohádali. Nám trom bratom, s ktorými sa rozprávali slovensky, sa to zdalo veľmi zábavné. Rodičia ešte žijú, ak mám čas, v Bardejove ich navštevujem, a moja poriadkumilovná mama mi vždy pripomenie, aké mám v tomto smere po nej silné gény. V rámci relaxu by som totiž vydržal upratovať celé hodiny... Jednoducho, mám rád vo všetkom poriadok!
Autor: MÁRIA MIKOVÁ
Foto: archív O.Š.
Poslať nový komentár