Mám skúsenosť, že keď sa vysokopostavení ministerskí úradníci, vrátane ministrov, začnú prevážať pridelenými limuzínami, či si to priznávajú alebo nie, akokoľvek vstupujú do politiky s ideálmi, vyleštené limuzíny ich napokon od bežných ľudí oddelia. Takzvane vládne, respektíve politické či stranícke výjazdy toho veľa nezachránia, politik musí žiť medzi ľuďmi, prekonávať podobné prekážky, cestovať s občanmi, aspoň občas autobusmi, aby počul čo bežný človek a ľud rozpráva, ako cíti, aké má problémy a čo momentálne rieši. Už je to ale raz tak. Tam, kde je lepšie, sa ľahko zabúda na to, na čo by sa nemalo zabudnúť... Pred asi dvomi týždňami som sa viezla alebo skôr trmácala cez pol Slovenska nekonečných sedem hodín v autobuse. Ak sa chce totiž bežný človek dostať na miesto, kde nie je železničný uzol a rozhodne sa ísť bez auta, diaľkovým autobusom, ktorý má zastávky v každom väčšom meste, ide doslova o nervy. Chce to jedine – trpezlivosť, lebo autobusová doprava ešte dlho u nás nebude komfortom – možno aj preto, že vysokopostavených politikov v autobuse asi tiež len tak ľahko neuvidíme.
Z pohľadu toho, čo sa minulý týždeň na Slovensku dialo, je to len odrobinka problémov. Psychike bežného človeka ťažko skúšaného povodňami však určite veľmi pomohlo, že niekto z politikov je s nimi. Súcití s nimi, zaujíma sa o ich problémy a aj keď finančná pomoc je zatiaľ v nedohľadne, je dôležité, aby jeden človek vnímal toho druhého nie ako politik, minister, premiér, ale rovnoprávne – ako človek človeka. Len potom jeho povesť má šancu, že presiahne jeho hmotnú osobu, aj keď možno o to ani nestojí. Napríklad, takmer každý z umelcov, s ktorými sme robili pre Slovenku rozhovor a bol nejako spätý s osobnosťou Karola Spišáka, hovoril o tomto režisérovi ľudskosti s úctou v hlase. Je jasné, že režisér, ktorého si v tomto čísle pripomíname cez jeho synov, je pojem, osobnosť, ktorá tu bude žiť aj keď tu nie je... Aj v iných príbehoch vyhráva jednoznačne volanie po ľudskosti, cení sa záujem premiérky, ktorá úprimne žije starosťami iných, ale vynárajú sa otázky, prečo musíme tak často riešiť situáciu s povodňami. Pred touto skutočnosťou sa nedá zatvoriť do limuzíny. Treba žiť s ľuďmi a pre ľudí. Peniaze totiž riešia už iba záplaty.
Pekný týždeň želá
Mária Miková
Poslať nový komentár