Prečo si mnohé dievčatá pri práci v cudzine vypestujú odpor k materstvu?

Ide leto a pre mnohých mladých ľudí je to príležitosť vybrať sa do sveta, zarobiť si a naučiť sa jazyk. Viaceré agentúry ponúkajú rôzne brigády – napríklad zberom jahôd sa dá slušne zarobiť, ale môže sa stať, že jahody znenávidíte na celý život. Ak sa dievča vyberie do sveta opatrovať deti ako aupairka, môže si na niekoľko rokov vypestovať priam odpor k materstvu.

„Bola to milionárska dedina vo Francúzsku. V tej dedinke žil Slovák a cez neho mi au pair pobyt sprostredkovali,“ spomína na svoj au pair pobyt fotografka Silvia Slafkovská.

„Dostala som sa do rodiny, kde aupairku vlastne ani nepotrebovali, lebo domáca bola doma. Ale keďže všetci v dedine ju mali, aj ona ju chcela mať. Mala dve dievčatá. Celý problém bol v tom, že deti boli rozmaznané a hoci ich mama nechodila do práce, všetko bolo na mne. Nemohla som im nič povedať, lebo hneď hľadali záchranu u mamy. Dala som im napríklad niečo na večeru a malá to zhodila zo stola na zem, že ona také jesť nebude. Nemala som ohraničený pracovný čas, robila  som vlastne všetko. Ale bola to aj moja chyba, že som sa neohradila. Mali pocit, že aupairka je tam na všetko, takže od rána, keď sa zobudili, do večera do deviatej, keď som deti dala spať, som sa o ne starala. Jeden deň som mala voľný, a to nedeľu. Vravela som si po tom, že nebudem mať tak skoro deti. Teraz mám vlastné dieťa, ale to je niečo celkom iné. Časom na to zlé človek aj zabudne.“

Au pair pobyt však napriek všetkému dievčatám odporúča. „Môžu natrafiť na lepšiu rodinu ako ja. A malo to aj svoje pekné stránky – rodičia detí ma napríklad zobrali zalietať si lietadlom. Na naučenie jazyka a ako skúsenosť je to super.“

Kultúrna výmena
Programová koordinátorka agentúry Coolagent, ktorá sprostredkúva au pair pobyty, Jana Kostelanská vraví, že počas svojej praxe sa ešte nestretla s nikým, kto by na základe programu au pair zanevrel na deti. „Určite sa nájdu aj dievčatá, ktoré si s rodinkou nerozumejú, potom im však vieme prednostne nájsť inú rodinu, v ktorej sa cítia dobre,“ vraví. „Naša agentúra má s dievčatami priateľský vzťah. Počas hľadania rodiny sme spolu neustále v kontakte. Pred vycestovaním každá aupairka dostane na nás kontakty, aby počas celého pobytu mala istotu, že ak by sa čokoľvek stalo, sme stále k dispozícii. Veľa dievčat nám napíše svoje pocity hneď po vycestovaní, niektoré sa u nás zastavia, keď pobyt skončia. S viacerými si dopisujeme.“

Dievčatá sú podľa nej spokojné. Mnohé vraj majú šťastie a rodina, v ktorej žijú, im niekedy po skončení pobytu pomôže nájsť iné zamestnanie. „Niektoré dievčatá sú s rodinami v kontakte aj po skončení pobytu a navštevujú sa. Jedna rodinka z Francúzska bola dokonca na návšteve u au pair ešte pred vycestovaním.“ Naše dievčatá, rovnako ako dievčatá z Českej republiky, sú vraj veľmi obľúbené. „Sú zodpovedné, priateľské, spoločenské, veľa dievčat má výborné skúsenosti zo stredných zdravotníckych alebo pedagogických škôl. Sú žiadané, či už vo Veľkej Británii, Rakúsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku,“ vraví Jana Kostelanská. „Sme členmi Európskej únie, takže nie je potrebné vybavovať pred vycestovaním víza, čo celý priebeh umiestnenia do rodiny uľahčuje a urýchľuje.“

Ešte aj dnes je o au pair pobyty záujem z celého Slovenska. „Väčšinou sú to dievčatá po skončení školy, či už strednej, alebo vysokej, ktoré si nenašli prácu na Slovensku. Počas jedného roka sa v cudzine naučia plynule hovoriť cudzím jazykom, čo môžu neskôr využiť pri hľadaní  zamestnania.“

Malý škodoradostný škriatok
Mnohé skúsenosti našich dievčat z au pair pobytov boli však v minulosti negatívne. „Pracovať ako aupairka som odišla hneď po skončení vysokej školy. Mala som dvadsaťdva rokov, bola som už dospelá a chcela som žiť aspoň chvíľu v Paríži. Toto bola najjednoduchšia cesta,“ spomína Anita Ružeková, dnes už dospelá žena, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch dostala do Francúzska cez francúzsku au pair agentúru.

„Francúzštinu som sa síce učila štyri roky na gymnáziu, ale keď som prišla do Paríža, tak som sa takmer nevedela dohovoriť. Domáca našťastie ovládala štyri jazyky, dorozumievali sme sa teda po nemecky. Hneď na začiatku mi povedala, že síce žijú s mužom zatiaľ v jednom byte, ale idú sa rozvádzať. To nebola najlepšia štartovacia novina. Starala som sa o ich dve dcéry. Mladšia mala päť rokov, staršia desať. Väčšinu času som trávila s mladšou Natašou. To, že som nevedela jazyk, bolo pre nás obe spočiatku ťažké. Dieťa si muselo zvykať na novú dievčinu, ktorá jej navyše nerozumela, takže z toho bola nervózna. Dnes jej rozumiem.“

Domáca vraj bola prehnane čistotná, čo pre Anitu v praxi znamenalo, že každý deň musela Nataši umývať jej krásne dlhé vlasy. Dieťa z toho malo traumu a Anita onedlho tiež. „Nataša každý deň  licitovala, či ideme, alebo nejdeme čisté vlasy – zbytočne – umyť. Vo vani ma absolútne  neposlúchala. Vlasy som jej našampónovala, opláchla a chcela ju vybrať von, ale ona sa naschvál ponorila opäť celá aj s opláchnutými vlasmi do mydlovej vody a mohli sme začať od začiatku. A ešte sa mi smiala do tváre. Často som odchádzala bezmocne z kúpeľne a opierala si hlavu o stenu, aby som sa upokojila. Mohla som prosiť alebo kričať, z vane sa na mňa vyškieral malý škodoradostný škriatok.“

Nechcem vlastné dieťa!
To však nebolo všetko. V rodine sa akékoľvek oblečenie nosilo len jeden deň, vrátane pyžama. Pre Anitu to znamenalo, že každý deň stála pred horou šatstva a dookola ho žehlila. Kopa, ktorú večer ožehlila, ju na druhý deň čakala v nezmenenom množstve. „Po niekoľkých mesiacoch som myslela, že vyhodím žehličku von oknom a skočím za ňou.“ Spôsob výchovy detí na západe bol začiatkom deväťdesiatych rokov výrazne odlišný od nášho. „Moji Francúzi deti nevychovávali, mali ich iba na maznanie. Aj tak s nimi trávila väčšinu času nejaká au pair,“ vraví Anita. „Moje päťročné dievča ešte stále pilo mlieko z detskej fľaše alebo malo palec strčený v ústach.“

Pre Anitu to bol stereotypný a nudný život. Na obed vyzdvihnúť dieťa zo škôlky, urobiť mu obed, odviesť ho späť a o dve hodiny sa zase poň vrátiť. V peknom počasí posedenie na ihrisku alebo doma pred televízorom a za žehliacou doskou. Keďže sa rodičia rozvádzali a matke sa dlho nepodarilo nájsť si pre seba adekvátnu prácu, zápasila s finančnými problémami. Každý mesiac chodila do banky pýtať úver.

„Nielenže som svoje smiešne vreckové dostávala s oneskorením, ale ani pre deti som nedostávala veľa peňazí na to, aby sme mohli spolu niečo podniknúť. Pritom išlo o dobre zabezpečenú rodinu zo strednej vrstvy. Najhoršie to bolo ku koncu pobytu. Dva mesiace som nedostala vreckové. Zatiaľ mi posielali peniaze rodičia z domu, za ktoré som kúpila jednému z dievčat darček k narodeninám – namiesto ich mamy.  Sľubované peniaze som, samozrejme, nikdy nedostala. Dva mesiace som robila zadarmo,“ vraví Anita. Žila ako ženy na materskej, ibaže s cudzím dieťaťom. „Ako au pair som spoznala len negatíva „materskej dovolenky“, bez všetkých pozitív, ktoré mamička dostáva v podobe vlastného dieťaťa a citovej väzby naň. Keď som sa vrátila, cítila som sa ako vyslobodená a hovorila som si, že najbližších päť rokov nechcem mať vlastné dieťa. A celých päť rokov mi to vydržalo.“

Ľudsky mi to pomohlo
Podľa pracovníčky agentúry Jany Kostelanskej práca aupairky predstavuje najmä starostlivosť o deti v rodine. „Ide o klasické činnosti, ako je príprava detí do školy, ich odprevadenie do školy a zo školy, trávenie voľného času s nimi, pomoc s domácimi prácami, príprava ľahkých jedál a podobne. Pracovný čas je okolo 25 až 30 hodín týždenne. Víkendy sú voľné, teda dievčatá majú dostatok času aj na návštevu jazykových kurzov počas týždňa a na spoznávanie zaujímavostí cudzej krajiny.“

Ak teda agentúra dodrží podmienky dohodnuté v zmluve a ak dievča natrafí na dobrú rodinu, môže z au pair pobytu len profitovať. No s negatívnou skúsenosťou sa nám zdôverila aj Beta Bělčíková. Z rodiny, ktorú jej sprostredkovala agentúra, utiekla po necelých troch mesiacoch. Správanie domácej sa vraj nedalo vydržať. „Ona ani nehľadala aupairku, ale upratovačku, bola som vyupratovaná na doživotie.“ V rodine, ktorú si potom sama našla, nemala ani vlastnú izbu a deti boli ešte rozmaznanejšie.

Ničilo ju, že nie je rovnocenným členom rodiny, cítila sa ako prívesok. Dnes to vníma aj ako osobné zlyhanie. „No v mnohom mi to pomohlo. Ujasnila som si osobné veci, najmä čo chcem v živote robiť, kým chcem byť a čo chcem dosiahnuť. Keď som videla naše aupairky, ktorých jedinou ambíciou bolo minúť zarobené peniaze v podnikoch, povedala som si, že na toto som sem neprišla. Zarobiť ako aupairka sa nedá, ale je to dobrá životná skúsenosť.“

Nechceli sme nikoho odradiť, aby skúšal v cudzine šťastie. No sny aupairiek sa nemusia vždy naplniť. Treba sa pripraviť na tvrdú realitu.

Autor: IRIS KOPCSAYOVÁ
Foto: shutterstock, archív