Prečo Slováci nechcú Ivašku?

V Rakúsku, Nemecku a v Rusku ho prirovnávajú ku Karlovi Gottovi, s ktorým ho spája aj podobný osud – obidvaja sú totiž spievajúci elektrikári. Hoci je však JOZEF IVAŠKA Slovák ako repa, dvadsaťšesť rokov spieval v Rakúsku. Aj napriek tomu, že jeho piesne vyšli na dvadsiatich albumoch, a ten posledný krstil na sklonku minulého roka v Bratislave, tvrdí, že Slováci ho nechcú...

V osemdesiatych rokoch minulého storočia vyhral Jozef Ivaška Bystrické zvony s piesňou Vlastná tvár, ktorej text napísal Tomáš Janovic. Zakázali ju však hrať, lebo Janovic bol na čiernej listine za program s Lasicom a Satinským. Do Ivaškovho repertoáru patrí aj Štvrté poschodie, jeho najväčší hit, ktorý mu zložil Vašo Patejdl a ktorý sa vyšplhal až na najvyššiu priečku televíznej pesničkovej súťaže Triangel. So Zdenom Balážom z Elánu naspieval známu Zebru, ale na platňu jeho meno nenapísali... „Bol som asi jediný spevák populárnej piesne, ktorý mal Vysokú školu múzických umení, tak som všetkých kritizoval...

Bol som tiež autorom skladieb, ktoré boli označené ako protikomunistické, odmietol som spoluprácu s ŠtB. Po zákaze hrania mojich piesní a odobratí československého pasu v roku 1988 som sa rozhodol odísť zo Slovenska. Dnes v zahraničí spievam všetko – od ľudoviek cez sakrálnu a opernú hudbu až po tvrdý rock,“ charakterizuje svoj súčasný repertoár nestarnúci Ivaška. Aj napriek pôsobeniu v zahraničí si myslí, že slovenská kultúra je krásna, ale nedocenená. Mnoho svojich koncertov v zahraničí začína slovenskou ľudovou piesňou Tancuj, tancuj, vykrúcaj...

Emigrantom tri mesiace
So spevom začal ako pätnásťročný. V rodnom Ružomberku spieval azda na všetkých svadbách. Spieval aj jeho brat Samo, ktorý pracuje ako televízny režisér, kedysi vystupovali spolu. Ako sa dostali k hudbe? Stará mama a teta boli klavírne virtuózky. Aj Jozef sa učil hrať na klavíri. Po absolvovaní konzervatória pokračoval v štúdiu operného spevu na VŠMU. Začínal v zbore SND, no keď sa konkurzom dostal do divadla v Baden-Badene, v roku 1981 odišiel oficiálne do Rakúska. Keďže mu tam školu neuznali, absolvoval muzikál a operetu na Hudobnej univerzite vo Viedni. „V roku 1989, keď sa mi skončila zmluva a slovenské úrady mi nedali súhlas na ďalší pobyt v Rakúsku, predĺžil som si ho sám a požiadal o rakúske štátne občianstvo.

Urobil som tak aj kvôli práci, lebo ako cudzinca ma mohli aj po rokoch angažmánu v divadle kedykoľvek prepustiť. O tri mesiace bola u nás revolúcia, emigrantom som bol teda iba tri mesiace,“ spomína Ivaška. Odvtedy žil aj v Rakúsku, kde má dom, aj na Slovensku, kde už roky býva s manželkou v tom istom petržalskom byte. Ani po revolúcii, keď sa u nás rozbehli muzikály, sa však aj napriek bohatým skúsenostiam v zahraničí neobjavil na Slovensku v žiadnom titule. Prečo? „Neviem. Aj ja som si často dával túto otázku. Mnohí ma brali už ako cudzinca, i keď som kontakty so Slovenskom nikdy neprerušil. Ešte ako poslucháč VŠMU som spieval Fantóma opery, West Side Story, za čo som dostal podmienečné vylúčenie zo školy, lebo to sa vtedy nesmelo – muzikály. Paradoxne tí, čo mi to vylúčenie dali, dnes učia v Banskej Bystrici na Akadémii múzických umení muzikál.“

V zahraničí pôsobí aj syn
Jozef Ivaška vystupuje sólo, ale aj so synom Dodom, s ktorým vydal niekoľko albumov. Do povedomia sa dostali piesňou Sme dvaja. Dodo od malička chodil s otcom na vystúpenia. Dokonca ho sprevádzal aj na hodinách spevu na vysokej škole. „Keď vyhral Melódie priateľstva, zahanbil som sa. Upozornila ma na to kolegyňa v Rakúsku. Vtedy som si ho vypočul a zistil, že sa naučil celý môj repertoár. Mrzelo ma, že som ho nepodchytil už od malička. Prvýkrát sme spolu účinkovali na Bratislavskom kultúrnom lete. Karel Svoboda ho neskôr zaangažoval vo Večerníčku Pi a Pa, režisér filmu Jack a fazuľky mu ponúkol desať piesní s Michalom Dočolomanským.

Keď mal jedenásť rokov, vyhrali sme spolu súťaž Pesničky pre Hviezdu s piesňou Svet je môj, svet je náš a pobili sme takých spevákov, ako Michal David, Peter Nagy.  A vtedy mi v Prahe povedali: „Jozef, poďakuj  sa svojmu synovi..“ Neskôr spieval Dodo so skupinou Kamaráti s nebohým Marekom Brezovským. Po mutácii hlasu sa stal fotografom, ale veľmi chcel spievať. Vzali ho na konzervatórium, odtiaľ na AMU do Banskej Bystrice. Stíha ho však podobný osud ako otca... „Keďže ho nezobrali do žiadneho slovenského divadla, spieval so mnou v Badene, neskôr sa oženil do Ameriky, kde žije a trápi sa v newyorskej opere. Túži sa však vrátiť na Slovensko, lebo prežíva ťažké životné obdobie. Presne rok po krste dcérky v tom istom kostole dostala zástavu srdiečka. Tri týždne bola v kóme a na Štedrý večer minulého roku nám navždy odišla...“ hovorí so smútkom v hlase spevák o svojej jedinej vnučke.  

Spieva naživo
V súčasnosti je Jozef Ivaška na voľnej nohe,  od roku 2002 spieva prevažne našim krajanom v Amerike, na Floride mal niekoľkokrát koncert aj s Waldemarom Matuškom. Ivaška nemá svoju kapelu, spieva v štyroch jazykoch s orchestrami alebo na podklad, ale vždy naživo. Často spieva aj slávne duetá, jeho partnerkami sú viaceré medzinárodné hviezdy muzikálového neba. Od roku 2006 je tiež členom poroty pre Európsku úniu a zúčastňuje sa na speváckych súťažiach po celej Európe. Po svete chodí aj vďaka tolerantnej manželke, pôvodne pedagogičke, ktorá pracuje v Rakúsku, rovnako ako aj jeho mladšia dcéra, promovaná psychologička. „Som šťastný, že aj môžem stále spievať a ľudia ma chcú. Budem robiť všetko preto, aby to tak zostalo...“ uzatvára Ivaška.

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Oles Cheresko a archív J. I.