Pretože ťa milujem ...

Mykla sa, keď slnko prekryl čísi tieň, a zažmurkala.
„Peter?!“ usmiala sa a posadila sa do tureckého sedu. Snívala v tráve prevoňanej púpavami za domom, v ktorom vyrastala, pod starým košatým orechom v babičkinej záhrade a vychutnávala si posledné zvyšky vône detstva, kým dom i s týmto krásnym zeleným kútom predajú staršiemu manželskému páru.

Pod týmto orechom si písala domáce úlohy. Sem sa skrývala, keď ako dieťa čosi vyviedla a utekala pred maminým krikom. Tu snívala o princoch na bielom koni... Tu sa pozerala spod širokých orechových listov, s ktorými sa pohrával vietor, na modrú oblohu, ktorú občas pretínali snehobiele stopy po dráhach lietadiel. Tu napísala prvé verše pre Petra, ale nikdy mu ich nedala. Tu si s ním v pätnástich skúšala, ako účinkuje na muža jej jemné ženské fluidum...

Koľko rokov ho nevidela? Päť? Či oveľa viac? Teraz si prisadol k nej a keď si znovu ľahla, stisol jej ruku. Pohľadom prešiel po Lindinej tvári, šibnutom oranžovo-zelenom tričku, vhodnom akurát tak na sťahovanie, a obtiahnutých rifliach na jej dlhých nohách. „Si stále krajšia.“
„Nežartuj. Tridsaťpäťka na krku, s tým už nič nenarobím.“
„Linda, veď ty žiariš!“
„Myslíš?“ Znovu zatvorila oči a ruky si zložila pod hlavu.
„Vraj odchádzate. Definitívne.“
„Odišli sme dávno, pred rokmi. Nespomínaš si? Bývame ďaleko, nemá zmysel nechávať si tento dom i záhradu, keď sa o to nemá kto starať.“ Uhla sa, keď je po líci prešiel steblom trávy, ale oči neotvorila.
„Chcel som ťa vidieť... Pred hodinou som ťa zahliadol v obchode. S manželom.“
„Sme tu všetci, aj s malou Agátkou. Dom je predaný, balíme posledné veci.“ Nadýchla sa. „Ešte si triedim spomienky.“
„Nevezmeš si so sebou všetky?“
Neodpovedala, ale obaja mysleli na to isté.

Vyrástli spolu. Spoločne sedeli v školskej lavici, spoločne chodili na detské diskotéky, ich rodiny sa poznali a celá dedina čakala na ich svadbu. Keď sa Linda chystala študovať na gymnáziu, rodina sa odsťahovala do dvesto kilometrov vzdialeného mesta a k babke chodili už len občas na víkend. Linda Petrovi písala a aj Peter písal jej. Rok... Alebo dva? Potom sa zbláznila do Martina a keď na vysokej stretla Tomáša, svet sa s ňou zakrútil a v jeho náručí na svoju detskú lásku zabudla. Vydala sa. Keď s manželom a neskôr i s Agátkou dovolenkovala u starých rodičov, Peter sa nikdy ani neukázal.
Natiahol si vedľa nej. Tak blízko, že cítila jeho dych. „V tom obchode som ťa videla. Ignoroval si ma.“
„A čo si čakala? Ty si odišla a zrušila náš vzťah.“
„Peťko, toto budeme riešiť?“ Podoprela sa na lakťoch a pozerala mu do očí. „Je to dvadsať rokov! Boli sme deti!“
Vzdychol si. „Až na jedno leto.“ Nemohol naň zabudnúť. Prišla na prázdniny, mala tesne pred maturitou. Išli s partiou kamarátov stanovať do neďalekého lesa a keď ju posilnený alkoholom a gradujúcou zábavou frajersky hodil oblečenú do potoka, skončili so smiechom v spoločnom stane a do rána ju horúcimi bozkami presviedčal, že jej s ním ani nahej nebude zima.
„Si šťastná?“
„Čo myslíš?“
„Máš všetko, čo si vždy chcela?“ Keď neodpovedala, pokračoval: „Manžela, dom, slušnú kariéru – vlastnú advokátsku kanceláriu...“
Doplnila ho: „A dcéru, to je to najviac, čo mi osud doprial.“ Otočila sa k nemu: „Ako to všetko vieš?“
„Viem.“
Linda sa zarazila. Ona o ňom nevedela vôbec nič. Myslel na to isté?
Nadýchol sa vône jej vlasov a dotkol sa jej ruky. „Poď sa so mnou prejsť, Linda.“
„To nejde, mám tu rodinu,“ ukázala smerom k domu.
„Tak ti zavolám.“
„Prečo?“
„Veľa vecí zostalo nedopovedaných...“
„Necítim to tak.“ Ani nevedela, prečo tak zareagovala, keď si myslela opak. Pozrela na Petra a nedokázala povedať viac. Opäť zatvorila oči. Ležala tak minútu, dve, koľko vlastne? Potom na ňu opäť dopadol tieň. Tentoraz oči neotvorila a rozochvela sa. Pochopil to po svojom a sklonil sa k jej perám. Keď sa ich dotkol ústami, cítila sa paralyzovaná. Odtisla ho, až keď sa na ňu pritlačil celým telom.

„To...“ Vyskočila na nohy a začala obchádzať okolo sediaceho Petra. Pod orechom, ktorý poznal jej trápenie s prvými písmenkami. „To nemôžeme, neblázni.“ Pozrela na neho a keď uvidela jeho spokojný výraz, pichla ho prstom do čela: „Ty sa usmievaš!“
Rozosmial sa naplno: „Úžasné, aj ty to stále cítiš!“
„Čo... Čo cítim?“ tvárila sa ohromene a začala si oprašovať rifle od hliny a trávy.
„Ťahá nás to k sebe ako magnety. Ešte aj dnes. Vedel som to.“
„Prestaň, Peter, som vydatá, mám rodinu. O čo ti ide?“
„Vždy sme k sebe patrili. Nič sa nezmenilo.“
„Zmenilo sa všetko.“ Oprašovala si rifle silnejšie.
„Ale choď. Poď ku mne a uvidíš, že nie.“
Odsunula jeho ruky: „Nechaj ma.“ Ale nepovedala to s výkričníkom, len zašepkala. Aj ju čaro tej chvíle položilo na kolená, len bola zmätená. Zľakla sa vlastných pocitov, ale za nič na svete by to nepriznala.

Pohladil ju po líci, chytil do dlaní jej tvár, aby sa mu už nevyšmykla, a začal ju vášnivo bozkávať. Reagovala ako hladná tigrica, ktorá mesiac nič nejedla. Ozvalo sa zvonenie. Strhli sa a zrýchlene dýchali. Peter sa trochu odtiahol a vybral z vrecka riflí telefón, ale horúcu dlaň mal pritlačenú na jej chrbte.
„Prídem, miláčik, počkaj ma vonku,“ zaklapol mobil a pozrel do Lindiných rozšírených očí.
„Ty niekoho máš? Tak potom... Toto malo čo znamenať? Prečo ma bozkávaš?“
„Mám priateľku. O chvíľu odchádzame na dovolenku do Talianska.“
Linda sa na neho pozerala s úžasom a snažila sa utriediť si myšlienky, ale príliš sa jej to nedarilo. „Čože? Máš frajerku a mňa si sem prišiel bozkávať?“
„Odišla si... Vybudovala si si nový život. Bezo mňa. Mal som vari vstúpiť do kláštora? Ty si odišla, ty si to medzi nami skončila. V ďalších ženách som hľadal len náhradu za teba. Táňa je... Super.“ Vstal a zastrčil si mobil do zadného vrecka.

„Táňa je super?! Preboha, tak prečo si tu?“ Zradilo ju nielen telo, ktoré sa jej vymklo spod kontroly, ale aj hlas, ktorý sa šplhal do nebezpečne vysokých tónov. Pomaly odchádzal, no po niekoľkých krokoch sa k nej obrátil: „No, čo myslíš?“

Jana Benková
publicistka a mediálna poradkyňa, vydala sedem knižných titulov - Rozhovory na telo I. a II., encyklopédiu Slovenské hviezdy v NHL, ženské romániky Má láska krídla? a Ľúbim ťa, životopisnú knihu Alena Heribanová: Vždy s úsmevom. Začiatkom tohto leta sa vrátila na knižný trh novým ženským románom Lekcia od princeznej, ktorý sa stal za prvé tri týždne predaja bestsellerom. „Ktosi múdry raz povedal, že pochopiť správanie mužov je nemožné. Ale mňa baví pokúšať sa o to. Veď aj oni to výdatne skúšajú na nás,“ povedala autorka k svojej novej knižke. V súčasnosti pracuje na dvoch ďalších knihách.

Autor: Jana Benková
Foto: Shutterstock