Ak sa človeku plnia sny, je to príjemný pocit. Ja som ho zažila pred časom pri hosťovaní pražského divadla Semafor v Bratislave. Aké bolo moje prekvapenie, keď som medzi účinkujúcimi zazrela svoj mladícky idol. A nebola som jediná. V hľadisku to šušotalo, mnohí listovali v programe, aby sa presvedčili, či je to on – legenda českej populárnej hudby JIŘÍ ŠTEDROŇ. Po predstavení sme si dali schôdzku...
Odkedy hráte v tomto legendárnom pražskom divadle?
Od roku 2002 a bola to náhoda. V deväťdesiatych rokoch som podnikal – mal som vlastnú agentúru, na čo som sa dal po revolúcii, tak ako mnoho ďalších umelcov. Vždy som bol obdivovateľom Semaforu, tak som bol veľmi rád, že ma Jiří Suchý vzal. Keď som sa ho spýtal, prečo ma neprijal v roku 1965, povedal mi, že som sa na postavu v Dobře placené procházce nehodil – vraj som bol príliš sladký... Hosťujem tiež v divadle Ypsilon a popritom robím svoje vystúpenia so starými pesničkami. Nedávno som prijal účinkovanie v televíznom seriáli Ordinace v ružové zahradě.
Slovenskí diváci si vás pamätajú najmä ako speváka populárnej piesne – Už jedou vozy s bílou slámou, Tam za tratí, Vlaky, Měsíc Lord, Marianne, Markéta, Belinda, Stoupá dým, Sedmikráska, Guantanamera, Julie... Mnohé hity, ktoré ste spievali, boli z vašej dielne. Stále píšete, nedávno vám dokonca vyšla aj knižka poviedok Snad jsem zas tolik neřekl...
Áno a chystám ďalšiu. Vždy som niečo písal, baví ma to. Pôvodne som však vyštudoval herectvo na JAMU a veľmi som chcel hrať. Nastúpil som do divadla Večerní Brno, objavil som sa aj vo filmoch – mojou najväčšou postavou bol princ v Popelke z roku 1969, o desať rokov neskôr ma režisér Ján Lacko obsadil do roly speváka v slovenskom filme Dievča z jazera, kde boli mojimi partnermi Eva Hudečková, Richard Stanke, Viera Strinsková.... Pochádzam však z hudobníckej rodiny z Vyškova na Morave. Vždy som mal kapelu, rád som spieval. Keď som prišiel na JAMU, už som mal za sebou nejaké platne. V televízii som sa objavil po prvý raz v roku 1960, a to v Silvestri z Brna. Istý čas som spieval s Gustávom Bromom a chodili sme po svete, potom s Karlom Vlachom, Václavom Hybšom, Josefom Vobrubom, no a tak sa zo mňa stal spevák populárnej piesne.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia ste patrili k najpredávanejším československým interpretom... V roku 1971 ste však prijali ponuku skupiny Plameny, ktorú viedol neskôr Jindřich Brabec. Spievala tam aj slovenská speváčka Helena Vrtichová. Keďže Plameny patrili pod Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže, interpretovali ste piesne poplatné dobe... Potrebovali ste to?
Nikdy som angažované piesne nespieval... Aj po príchode do skupiny Plameny to boli šlágre o láske... Čakal som túto otázku. Priznávam, zle som to vtedy odhadol, v podstate som tam prešiel z akýchsi organizačných dôvodov. Tak, ako boli speváci pod Pragokoncertom, my sme patrili pod ÚV SZM... Oni to však využili mediálne, no a potom už nebolo úniku. Trvalo to dva roky, a vidíte, každý si to pamätá – aj vy na Slovensku.
Boli ste vysoký, modrooký fešák, spievali ste šlágre o láske, ženy vám museli padať k nohám... Aj vám sláva prerástla cez hlavu? Ako ste bojovali s priazňou žien – s fanúšičkami?
S tým nič nanarobíte... Priznávam, robilo mi to dobre, ale myslím si, že to bolo v norme. Bol som ženatý, takže...
Prvé manželstvo vám však nevyšlo. Podpísala sa na ňom vaša popularita?
Možno. Moja bývalá žena bola herečka – hrala v Národnom divadle v Brne, neskôr v Ypsilonke, manželmi sme boli deväť rokov. Naše manželstvo, z ktorého máme syna, sa však skončilo skôr preto, že sme boli každý inde... V súčasnosti žijem s druhou manželkou – manekýnou. Aj z tohto manželstva mám syna aj šestnásťročnú vnučku. Obaja synovia sú počítačoví grafici.
Ako ste niesli emigráciu staršieho syna v roku 1984?
Viac to prežívala jeho matka, ja som mu skôr fandil. Bol vyštudovaný inžinier –strojár, hral tiež baseball a tu možnosti v tomto športe neboli, tak zostal v zahraničí. Často sme za ním do Nemecka jazdili – už bola uvoľnenejšia doba. Neskôr, po jeho návrate, som začínal s podnikaním práve u neho.
Povedzte, akú najväčšiu kačicu ste o sebe čítali, keď ste boli na vrchole speváckej kariéry?
Že som žil so speváčkou Ljubou Hermanovou...
Aj na Slovensku sa to šepkalo o vás... A nebola to pravda?
Nie, bol to absolútny výmysel, ktorý napísal jeden novinár, ktorý potom emigroval, a šírilo sa to ako lavína...
Hovorí sa však, že na každej klebete je aspoň zrniečko pravdy...
Pravda z toho bola to, že som sa dobre poznal s priateľom Ljubny Hermanovej Zdeňkom Dusom, ktorý si kvôli nej pustil plyn...
Keby ste mali rekapitulovať svoj život – aký bol k vám osud v porovnaní s inými umelcami?
Viete, že keď ma lámali do relácie 13 komnata, nenašli vhodnú tému – tzv. drámu? A to chcela tá dramaturgička len tri – štyri zlomy v mojom živote. Napokon sme sa dohodli, že rozvinieme práve obdobie môjho pôsobenia v skupine Plameny. Rád som to vysvetlil, lebo z neznalosti veci si niektorí mladší kolegovia o mne myslia, že som bol „hajzel“. Priznávam, bola to chyba, určitá naivita, no a v tej dobe i strach, že môžete zostať bez práce. Koniec koncov, vyskúšal som si to, keď som bol trikrát vyzvaný vstúpiť do komunistickej strany a odmietol som... Môj osud sa však pravdepodobne podpísal v mojom priezvisku – v porovnaní s ostatnými umelcami bol naozaj štedrý a prajný...
Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko a archív J. Š.
Poslať nový komentár