Randenie po španielsky

„Keďže som už mala nápadníka, nepatrilo sa ísť s kamarátkami von, napríklad do kina alebo na kávičku. Kdeže! Hneď by sa na mňa všetci krivo pozerali. Museli sme zostávať doma. Náš chlapec nás mohol každý deň navštíviť. Pravdaže, všetko pod ostrým dohľadom matky,“ spomína na časy, keď si našla priateľa, dnes päťdesiatročná Sacramento. Bolo to v čase Francovho režimu a so ženami sa v Španielsku často zaobchádzalo ako s nesvojprávnymi bytosťami.

Sacramento musela ako snúbenica po práci sedávať zavretá doma. S výnimkou nedele, keď ju pustili s mládencom do kina, ale aj to iba vtedy, ak si on od jej rodičov vypýtal povolenie. a„Raz sa stalo, že celá jeho rodina išla na výlet do prírody. On ma však od našich nevypýtal, a tak ma s nimi nepustili.“ Scramento mala vtedy vyše dvadsať rokov. Snúbenicou, čakajúcou na sobáš, bola viac ako päť rokov. Jej nápadník Valeriáno ju poctivo dennodenne doma navštevoval.

Rovnako ako väčšina ostatných chlapcov svoje dievčatá. „Doma sme sedávali na gauči, hrali karty alebo domino,“spomína Sacramento, „aby sme si nejako vyplnili čas. Moja mama bola stále pri nás a všetko pozorovala a počúvala. Pamätám si, ako sa on neustále díval na hodinky, lebo chcel už čo najskôr odísť.“ Na rozdiel od nej sa totiž Valeriáno mohol s kamarátmi beztrestne túlať po vonku, koľko len chcel. A preto po návšteve dievčaťa čo najrýchlejšie trielil za kamarátmi na pivo.

Pod mužskou dominanciou?
O tom, ako boli počas Francovho režimu ženy zaznávané, by mi Sacramento a jej rovesníčky mohli rozprávať celé hodiny. Nemali takmer žiadny prístup k vzdelaniu, strpieť museli totálnu kontrolu, najprv od otca a potom aj od manžela. Očakávalo sa od nich jediné: že raz budú vzorné manželky a ešte vzornejšie matky. Ak sa aj nejakej podarilo študovať a neskôr prípadne založiť a rozvinúť vlastné podnikanie, podpisovať za ňu i tak musel manžel, pretože ženy podpisové právo počas režimu nemali. A keď si mladé dievča vyhliadol nejaký nápadník, pre dievča to neznamenalo uvoľnenie, ale naopak stratu aj toho mála voľnosti, ktoré dovtedy malo. „Kým som ešte nemala snúbenca, bolo to veselšie. S dievčatami, boli sme taká partia kamarátok, sme chodievali von. No postupne sa o každú z nás nejaký mladík zaujímal. A tak z partie neostalo nič,“ spomína si Sacramento.

Taký bol v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch údel mnohých dievčat či mladých žien. Najmä v provinčných španielskych mestách. Cítili sa síce ukrivdené, vedeli, že za všetkým tkvie mačizmus, ale protestovať im ani nenapadlo. Ešte aj po tom, čo sa Sacramento vydala a s manželom si občas vyšli na prechádzku alebo do kaviarne, často sa zháčila.„Preboha, veď je už polnoc, čo robím takto neskoro vonku?“ Na dlhé roky prísnej rodičovskej kontroly sa len tak ľahko zabudnúť nedalo...

Veľa slobody, veľa rečí...
Sacramento s Valeriánom majú dve deti: dvadsaťdvaročného syna Josého a osemnásťročnú Verónicu. José si priateľku našiel pred rokom. Verónica chodí s Enriquem od šesnástich. Matka s dcérou vychádzajú vynikajúco. Verónicu mama nijako neobmedzuje: „Veru vôbec nie. Občas som ju dokonca musela kryť pred mojím manželom. Ten je oveľa prísnejší. Ja som však nechcela, aby mala dcéra taký život ako ja. Mne sa, naopak, páči, že dnes to už nie je také prísne ako za mojich čias. Hoci je pravda, že dnešní mladí si užívajú slobodu možno až príliš. Ale i tak to je tisíckrát lepšie, než to bolo za mojej mladosti.“

Dcéra Verónica od mamy presne vie, ako to kedysi s „dvorením“ či „randením“ bolo. „Aj mamy mojich kamarátok mali rovnaký osud ako moja. Koľkokrát sme sa na tú tému s dievčatami bavili! Vždy vysvitne, že všetky žili podľa tých istých pravidiel a robili, čo sa od nich očakávalo. Máloktorá z nich bola šťastná. Podľa mňa mnohé doslova trpeli. Neviem, kde brali toľkú trpezlivosť. Vždy boli niečí majetok.“ Verónicy sa pýtam, či si vie predstaviť, že by musela žiť ako jej mama. „Ja by som to nedokázala!“ odpovie rezolútne. „Muselo to byť veľmi smutné. Nemali žiadnu voľnosť, vždy museli sedieť doma pod dohľadom rodičov. Aj na to, aby išli čo len do kina, museli dostať povolenie. Myslím si, že to bolo prehnané.“

Verónica však vzápätí poznamenala, že dnes vzťahy medzi mladými pármi tiež nie sú ideálne. Do kritizovania dnešných mladíkov sa potom pustia matka s dcérou spoločne: „Veľa slobody, veľa rečí, ale aj dnešní chlapci, keď sa napokon rozhodujú pre partnerku, chcú takú, čo je najmenej skúsená.“ Takú, čo je, ako povie Verónica, najmenej „opotrebovaná“. „Oni môžu mať priateliek, koľko len chcú, ale my nie!“ rozhorčuje sa. „V tom sa veľa nezmenilo,“ dodá Sacramento.

Za tridsať rokov demokracie v Španielsku sa v postavení žien v spoločnosti urobilo nemálo. No i tak vás realita a jej stereotypy môžu ešte stále zaskočiť. Naprávať krivdy, ktoré sa na ženách páchajú (počnúc ich týraním a končiac napríklad nerovnakými mzdovými podmienkami či ťažším prístupom k špičkovým pracovným miestam), je úlohou aj ministerstva pre rovnosť príležitostí. Niekedy mám však pocit, že tridsaťdvaročnú, veľmi schopnú ministerku by niektorí starší muži politici najradšej tiež zavreli doma pod zámok. Tak ako kedysi...

Autor: ĽUBICA ZLOCHOVÁ, Sevilla
Foto: autorka