Jeho kniha Život po živote spustila revolúciu v oblasti nazerania na smrť a umieranie a stala sa bestsellerom. Skúmanie toho „iného sveta“ sa stalo jeho celoživotným poslaním a záľubou. Šiesteho septembra príde svetoznámy spisovateľ RAYMOND MOODY do Bratislavy a na prednáške nám sprostredkuje svoj pohľad na svet za hranicou života. Slovenke poskytol exkluzívne interview.
Prekvapil vás úspech knihy Život po živote?
V čase jej vydania v roku 1975 som sa o stav pred smrťou zaujímal už trinásť rokov. Prvý raz som sa s touto problematikou stretol v Platónovom diele Republika, ktorá je mojou obľúbenou. Do roku 1975 som túto tému často prednášal študentom filozofie a logiky, v kluboch i v profesionálnych združeniach. Vedel som teda, že mnohí ľudia reagujú na tieto otázky so záujmom a vzrušením. Avšak to, že kniha Život po živote sa stala svetovým bestsellerom, ma prekvapilo. Aj to, že inšpirovala výskum iných lekárov a psychológov a stále vyvoláva záujem čitateľov na celom svete.
Domnievate sa, že úspech vašej knihy je v tom, že ľudia sa boja umierania a smrť sa často spomína v negatívnom kontexte, akoby znamenala definitívny koniec všetkého...
Strach zo smrti je bezpochyby silným faktorom v živote mnohých ľudí. Sú ľudia, ktorí sa boja fyzickej bolesti, ku ktorej podľa ich názoru dochádza v procese umierania. Iní sa zase boja straty kontroly alebo toho, že upadnú do trvalého bezvedomia. Ďalší majú strach, že stratia kontakt s milovanými. Niektorí sa zase boja PEKLA, alebo sa jednoducho obávajú neznámeho. Zdá sa, že poznanie stavu na prahu smrti u mnohých ľudí výrazne zmenšuje ich strach zo smrti samej. Zhodou okolností, potlačenie strachu pred smrťou bolo pôvodnou príčinou racionálneho výskumu možnosti posmrtnej existencie. Platón, Demokritos a iní starovekí grécki filozofi sa ako prví zaoberali rozumným skúmaním záhady života po smrti. Ich knihy obsahovali súhrn argumentov zameraných na utíšenie smútku a vyliečenie ľudí zo strachu pred smrťou.
Máme sa báť smrti, alebo smrť je iba vstupnou bránou do iného života?
Strach človeka zo smrti je veľmi individuálny a jedným tvrdením ho nemožno vystihnúť. I napriek tomu niet pochýb, že skúmanie predsmrtných zážitkov prispieva k potláčaniu strachu ľudí zo smrti. Tieto príbehy nám dávajú nádej, že to, čo nazývame smrťou, je iba vchodom do nejakého iného sveta alebo stavu vedomia. Dá sa spoľahlivo predpokladať,
že nové výskumy nás čoskoro priblížia k skutočne racionálnym dôkazom života po smrti, aké ľudstvo doteraz nemalo. Pokiaľ ide o mňa, po tom, čo som si vypočul tisíce rozprávaní o predsmrtných zážitkoch, nemám zo smrti strach. Pochopiteľne, chcem žiť, kým moje deti, ktoré majú teraz dvanásť a deväť rokov, budú dosť veľké na to, aby sa o seba dokázali postarať. Inak som kedykoľvek pripravený odísť.
Ľudia, ktorí boli uvedení do hypnotického stavu si občas spomenú na svoj predchádzajúci život, hovoria jazykmi, ktoré neovládajú, a vracajú sa do minulosti, ktorá nemusí byť príjemná. Veríte v reinkarnáciu? Existujú dôkazy o minulom živote, možno ich dokázať?
Neviem, či dochádza k prevteľovaniu alebo nie, ale táto problematika ma zaujíma. Štandardné parapsychologické metódy skúmania prevteľovania nefungujú, lebo vychádzajú z nesúvisiacich predpokladov. Takže v tomto zmysle ešte nie je možný „dôkaz“ reinkarnácie. Avšak už jestvujú celkom nové metódy na racionálne preskúmanie tejto problematiky. Preto si myslím, že v nasledujúcom desaťročí sa dosiahne pokrok aj v tejto sfére.
Pred niekoľkými rokmi ste sa osobne podrobili hypnoterapii a spomenuli ste si na vašich deväť predchádzajúcich životov. Kde ste žili a čo ste robili?
Moja priateľka psychoterapeutka mi v roku 1985 povedala, že využíva hypnózu na to, aby prenikla do minulých životov svojich klientov. Prišla na to náhodou, keď zistila, že niektorí z pacientov, uvedených do hypnotického stavu do detstva, spontánne uviedli spomienky
na minulé životy. Ponúkla mi túto demonštráciu a ja som súhlasil. Prežil som pozoruhodnú skúsenosť, ale nebola pre mňa dostatočne racionálnym základom na to, aby som dospel k záveru, že reinkarnácia existuje. Namiesto toho však na mňa urobila dojem dokonale fotograficky vyzerajúca „reálnosť“ predstáv. Skutočne sa mi zdalo, že si tieto vynárajúce sa obrazy pamätám.
Aké výskumné projekty realizujete vo vašom súkromnom ústave v Arizone, okrem vešteckých obradov v Mirror Hall (Zrkadlovej sieni), a aké výsledky ste dosiahli? Podarilo sa vám, povedzme, urobiť nejaké videozáznamy duchov?
Ako študent filozofie som sa začal zaujímať o staré grécke veštby. Proces vyvolávania mŕtvych sa všeobecne spája s pôvodnou starogréckou filozofiou. Okolo roku 1987 som zistil, že najslávnejšie veštby o mŕtvych „znovu objavili“ archeológovia. Skúmaním archeologických nálezov a ich porovnávaním so starobylými písomnými pamiatkami o veštbách som si vytvoril obraz o ich metódach. Vytvoril som si pre ne na pracovisku podmienky a zistil som, že fungujú. Asi päťdesiat percent subjektov, ktorí absolvujú túto procedúru, zbadá na prvý pokus ducha mŕtveho. Moje postupy zopakovali aj iní psychológovia a dospeli k rovnakým výsledkom. Nesnažil som sa urobiť z tohto fenoménu videozáznam, lebo podľa môjho presvedčenia sa to týka vedomia, a nie fyzikálnej energie okolitého sveta.
Aký je praktický význam nadväzovania kontaktu s duchom svojho príbuzného?
Skutočným praktickým významom vyvolávania ducha mŕtveho je úľava v smútku. Nech je charakter týchto zjavení akýkoľvek, pomáhajú ľuďom smútiacim za stratou milovanej osoby. Tento proces je predmetom skúmania psychoterapeutického školiaceho inštitútu v Kalifornii.
Nie je vstup do sveta duchov nebezpečný pre tých, ktorí sa o to pokúšajú? Nebojíte sa,
že vyvoláte nejakých démonov? Možno pri takýchto praktikách zaručiť bezpečnosť, alebo to každý robí na vlastné riziko?
Ľudia sa od pradávna pozerali do zrkadiel a iných odrazových plôch, aby videli zjavenia. Najstaršie archeologické dôkazy o tom majú už desaťtisíc rokov. Zrkadlá sa vyrábajú už šesťtisíc rokov. Zrkadlá sú v každej domácnosti, v každej budove a mnohí sa pozerajú do zrkadiel aj niekoľkokrát za deň. Takže, ak by bolo nebezpečné pozeranie sa do zrkadla,
boli by sme sa to už dávno dozvedeli.
Na Slovensku predstavíte vašu novú knihu Záblesky večnosti. Aké najprekvapivejšie fakty a pozorovania v nej čitateľ nájde?
Moja kniha Záblesky večnosti uvádza prípady vlastných alebo sprostredkovaných skúseností so smrťou. Stáva sa, že ľudia, ktorí sú prítomní pri umierajúcom, zažijú tie isté javy ako ľudia, ktorí takmer zomreli, ale vrátili sa do života. Títo ľudia často uvádzajú, že umierajúci opúšťa svoje telo, vidia miestnosť zaplavenú svetlom, pozorujú, ako duša mŕtveho víta umieranie. Tieto sprostredkované zážitky obsahujú tie isté prvky, ktoré poznáme ako zážitky na prahu smrti. Avšak títo ľudia nie sú chorí alebo zranení, preto sa takéto skúsenosti nemôžu vysvetľovať neuropsychologickými poruchami mozgu. Zážitky podobné tým, ktoré opisujem v knihe Záblesky večnosti, nás privádzajú bližšie k racionálnemu vysvetleniu života po smrti.
Raymond Moody (66)
Známy spisovateľ, vedec, psychológ získal v roku 1969 doktorát z filozofie na University of Virginia, v ďalších rokoch na univerzite pôsobil ako profesor filozofie, špecializoval sa na logiku, filozofiu jazyka a náuku o poznaní. V roku 1976 získal aj lekársky diplom. Považuje sa za výskumníka filozofie a mysle. Má dvoch dospelých synov a vnuka a dve malé deti. Jeho kniha Život po živote sa stala svetovým bestsellerom.
Autor: ANNA HUDECOVÁ
Foto: Andrijan Turan
Poslať nový komentár