Reality show

*
Na túto chvíľu čakali Alžbeta s Vojtechom dlhých deväť mesiacov. V pôrodnici na Zochovej  nebolo krajšieho novorodenca ako ich Alex. Vojtech ho fotí, chvejú sa mu ruky, potom syna odnesie žene. Alžbeta si ho privinie na hruď, Alex je ťažký, veď váži takmer štyri a pol kila. Dychtivo sa snaží prisať k prsníku a Alžbeta je viditeľne šťastná.
*
Prvý mesiac po návrate z pôrodnice mladí takmer nespávajú. Alžbeta preto, lebo neustále kŕmi, čičíka, prebaľuje, kočíkuje, Vojtech preto, lebo ju v tom nechce nechať samu, a Alex preto, lebo nevie, čo vlastne chce. Keď mu po mesiaci novorodeneckú tváričku, posiatu bielymi pupákmi, stiahne mimovoľný kŕč, v malom byte blízko rieky zavládne eufória a radosť z prvého pokusu o ľudský úsmev.  
*
Alžbeta je vyčerpaná, a tak má právo na to, aby sa raz do mesiaca totálne zrútila. V takej chvíli sedí na posteli, kníše sa dopredu, dozadu, objíma sa okolo pliec a kvíli. Na zakvickanej nočnej košeli, na vankúši, koberci, v umývadle i v koženom kufríku, kde Vojtech denne prenáša spisy a desiatu, všade sa povaľujú jej nádherné, dlhé vlasy farby zrelej pšenice.
Alžbetino telo pripomína valček z poddajnej plastelíny. Keď si sadne, akoby sa obložila poduškami. Neubúda z nich, hoci Alžbeta väčšinu dňa i noci prepochoduje po izbe, pričom stíska svoje mláďa v náručí. Jemne, aby to Alexa nebolelo, ale zároveň pevne, aby sa cítil ako v maternici, na ktorú, zdá sa, nedokáže zabudnúť a podchvíľou ju kvílivo oplakáva.
O čo impozantnejšie je Alžbetino telo, o to chatrnejšia je jej duša. V krvi jej koluje obsedantné pšššt. Vyslovuje ho dôrazne a pritom čo najtichšie. Pravidelne sa ním obracia na svojho muža Vojtecha, ale aj susedovho psa, vrieskajúce deti v parku, drozdy na anténe, moderátorku televíznych správ...
*
Mláďa Alex dovŕšilo rok, chodí a začína vydávať zvuky podobné slovám. Alžbetine tukové vankúše sa topia pod náporom intenzívnych návalov materinskej hrdosti, takže je možné, že mladá matka onedlho nadobudne svoju niekdajšiu podobu.  
*
Alžbeta plače. Podľahla návalu emócií, keď televízny Brendon vyznal lásku televíznej Kelly.
Podvečer sa vracia Vojtech, tmolí sa po byte a na golieri bielej košele mu žiari červený odtlačok  narúžovaných pier. A Alžbeta podľahne záchvatu hystérie, áno, práve to zistila, to, že si jej muž opäť neočistil topánky o rohožku.
*
Alžbeta si uvedomí, že už niekoľko rokov si nerúžuje pery. Skôr ako by mohla tejto myšlienke venovať viac priestoru, zbadá ohryzený rožok. Vymetie ho spod postele. Dôkladne vydezinfikuje byt. Prebalí vyumývaného a vylešteného Alexa a uloží ho do postieľky. Potom sama vlezie do vane, a len čo pustí vodu, akoby zapla karaoke – stojí pod sprchou a oduševnene spieva: Medveďku, daj labku, pôjdeme po babku.
Potom čistučká, voňavá, zabalená v bielom froté župane nehybne sedí v kuchyni, čaká, kým sa milovaný syn zobudí, ona ho nakŕmi a pôjdu spolu na prechádzku.
*
Počasie sa vydarilo. Alžbeta a Alex kráčajú ruka v ruke po chodníku. Skontrolujú, či uá (lev) stojí na svojom podstavci pred múzeom a či na vode plávajú hú-hú (lode). V parku stretnú hou (hava), nad hlavami im preletí taci (vtáčik), odtrhnú si pcí (kvietok) a pri šantení na tráve jeden po druhom stúpia do psieho h...., ehm, exkrementu.      
*
Alžbeta si po rokoch opäť všimne svojho muža Vojtecha. Pritúli sa k nemu, vzápätí sa však prudko odtiahne a vynadá mu do nečistotných zverov, ktorí si neutierajú topánky do rohožky a ani ten červený fľak na golieri košele im neprekáža... Žena sa nadýchne, chce pokračovať vo výčitkách, odrazu si však uvedomí, že uplynuli roky odvtedy, čo si naposledy narúžovala pery. Na rozvod však nie je čas, Alexa už volá škola.               
*
Pri zápise do prvej triedy čakajú výkresy, pastelky, pani riaditeľka a niekoľko ďalších žien s pedagogickým vzdelaním, ktoré sa už v blízkej dobe ujmú formovania Alexovej krehkej dušičky. Chlapča im zarecituje básničku, Alžbeta a Vojtech žiaria. Posmelený Alex pridáva ďalšiu básničku.
„En-ten-tý-na, prd-la svi-ňa, vojaci si mys-leli, že to bola mí-na.“ V triede zavládne hrobové ticho.
*
Alex začal s povinným základným vzdelávaním a Alžbeta sa doma väčšinu dňa nudí. Ponúka svoju pracovnú silu, schopnosti a skúsenosti. Ibaže len čo v dotazníku pravdivo vyplní rubriku Deti, akoby verejne priznala, že má lepru, choleru, týfus či papiere na hlavu.  
*
Jedného dňa sa Vojtech vyberie na ryby a viac sa nevráti. Polícia márne hľadá akúkoľvek stopu. Po mesiaci Alžbeta dostane pohľadnicu s Vojtechovým podpisom. Z Mexika.    
*
Alžbeta zostarla, ani nevie ako. Vráskavá, zhrbená sa krčí v kresle a sústredene hľadí na obrazovku televízora. Vidí tam seba, celý svoj život. A vidí tam aj manželku svojho dospelého syna Alexa, platinovú blondínu, ktorá si ani v siedmom mesiaci tehotenstva neodpustí lodičky na vysokých opätkoch. Vidí, ako sa k nej mladá skláňa, zaškľabí sa, poklopká na injekčnú striekačku a sústredene posunie piest o kúsok vyššie. Alžbeta v panike šmátra po ovládači a stlačí červené tlačidlo. Z ihly vystrekne kvapka čírej tekutiny. Alžbeta zúfalo stláča červené tlačidlo, mladá sa k nej prikráda, Alžbeta z celej sily mláti do ovládača, mladá je blízko, STOP, STOP, STOP, STOP...

Daša Čejková
Narodila sa 8. mája 1966 v Bratislave. Vyštudovala knihovnícku školu, ale viac ju to ťahalo k písaniu. Svoje poviedky uverejňovala v denníkoch. Vystriedala niekoľko zamestnaní, až sa napokon rozhodla pre slobodné povolanie. Má dve deti, býva a tvorí v Stupave. Šancu zaradiť sa medzi spisovateľov dostala v roku 2003, keď v literárnej súťaži Poviedka získala prémiu. O rok neskôr vo vydavateľstve L.C.A. vyšiel jej prvý román Manželka, nasledovala zbierka poviedok Insektárium. Tretiu knihu, román Mandragora, dopísala pred dvoma rokmi, vydania sa však dočkala až teraz. Autorka píše najmä, ale nielen pre ženy.         




Autor: Daša Čejková
Foto: Shutterstock, archív D.Č.