Románik

Horúce leto, pláž, drobulinký, jemný piesok, horúčava. Vášeň jej malátne preteká žilami. V polosne sa jej zamarí, že je kráskou, ktorá krotí obrovské divé zviera. Roztvorí oči, pred ňou sa vinie pláž a modrá diaľava splývajúca s obzorom.

Hlavu strčí pod slnečník, aby ju znovu nezačali prenasledovať predstavy, s ktorými si nevie dať rady. Znechutene sa prevalí na bok, brucho sa jej zatrasie. Začíta sa:
Keď Mimi vošla do kaviarne, sadla si k malému stolíku, roztúžene si prehodila nohu cez nohu a zadívala sa do diaľav.

Čo je to za knihu? Na obálke krikľavý obrázok muža nakloneného nad ženou s hlbokým výstrihom. Aha, príbeh Mimi, strana 34, Mimi čaká svojho vyvoleného.
Muž s fajkou tam ešte nebol. Ako je to možné, začudovala sa Mimi. Nenápadne sa obzrela smerom k dverám a...

„Mami, prosím ťa, kde mám tie druhé plavky?“
Lietacie dvere sa jemne pohojdávali, ako keby nimi práve vošiel ktosi neviditeľný.
„Mal som ich v izbe. Fakt nevieš, kde sú?“
„Aké plavky?“
„Moje. Tie nové, čo ste mi s ocom kúpili, keď bolo vysvečko.“
„Načo sú ti?“
„Tieto mám mokré, a ešte aj od chalúh.“
„Od akých chalúh?“
„Boli pri brehu, vidíš, hnusné, zelené...“

Mimi zbadala Evu. Vchádzala dovnútra. Čo tá tu robí?
„Tak čo mám robiť, mami?“
„Osprchuj sa a obschni.“
„Dobre.“

Eva zamierila priamo k nej. Mimi sa sklonila nad šálku kávy a...
„Mami, už som sa prezliekol. Boli v tej taške. Kam mám dať tieto mokré?“
„Niekam ich daj.“

Mimi sa bála zdvihnúť zrak. Muž s fajkou ešte stále neprichádza.
„Nepáli ti slnko na hlavu?“

Veď leží pod slnečníkom. Tak veľmi by chcela dočítať aspoň túto kapitolu.
„Čo čítaš?“
„Knihu. Takú...“
„Je to zaujímavé?“
„Čo? Áno.“
„Nejdeš do vody?“
„Ešte nie...“
„Kde sú chlapci?“
„V hoteli alebo vo vode...“
„Tak si čítaj.“

Aký záujem! Zas ju bude večer otravovať.
Mimi sa zadívala do šálky s kávou a zrazu si uvedomila, že sedí čelom k dverám. Tak, ako má sedieť muž, ak sú pri stole dvaja – ona aj on. Muž má mať výhľad na dvere – vždy pripravený zaútočiť na nepriateľa, ak by sa nejaký vyskytol. Žena má sedieť chrbtom k dverám, sústredená na muža. No teraz sa Mimi sústredí na dvere, lebo tadiaľ má vojsť muž. Ten, na ktorého sa chce sústrediť. Tak veľmi po ňom túži.
„Mami, nepôjdeš do vody?“
„Prečo?“
„Je výborná. Spáliš sa tu. Otec ma poslal. Že nech už toľko nevyčituješ. Poď.“
„O chvíľu.“

Ako sa má dostať cez túto kapitolu? Musia ju po jednom v kuse otravovať?
Muž s fajkou stále nevchádza...
Dokelu, to už čítala. Motá sa po tej istej strane, nie a nie von. Muž má mať výhľad na dvere. Kde je pokračovanie?
... zaútočiť na prípadného nepriateľa. Žena má sedieť chrbtom k dverám, sústredená na muža.
Nervózne sa prehodí na druhý bok, brucho sa jej opäť zatrasie a až teraz si uvedomí, ako veľmi ju tlačí lakeť. Ktorým smerom je otočená, keď sedia pri raňajkách a pri večeri? Áno. To ona sa díva na dvere. Žeby na niekoho čakala? Slnko jej páli na hlavu, tieň sa posunul, nevšimla si to. Mala by sa ovlažiť vo vode. Ach, ako veľmi kedysi túžila po svojom mužovi. A ako je to už dávno. Ešte zaslobodna, ako vravievala jej mama o období života, ktoré sa nedalo brať vážne, ani sa nerátalo, zato sa naň spomínalo so sladkým povzdychom. Zaslobodna, zavydata. Dva rozdielne časy – historické, gramatické, osobné.

Túžila po divokom a nebezpečnom zvierati, ani sama nevie, prečo. Jej muž – macko, medvedík, nie je zviera, ani divoké, ani nebezpečné. Mohla by zmeniť zviera na človeka, poľudštiť ho... Ibaže on bol krotký a prítulný, už keď sa zoznámili.
Mimi konečne zbadala známu siluetu. Klobúk, fajka, golier zvrchníka. Keď vošiel, uhladil si vlasy, ruku dal do vrecka a svetáckym gestom vyfúkol dym. Mimi videla, že aj Eva sa na neho so záujmom díva. Usmial sa a vykročil priamo k Evinmu stolu. Pobozkal jej ruku.

„Ale do frasa! Čo ste sa zbláznili?“
„No, veď to je len taká sprcha, aby si sa nám tu neupiekla, maminka naša drahá.“
„Do čerta s vami! Dajte mi pokoj! Zmiznite!“
„Mami, čo ti je? No tak prepáč.“
„Veď to bolo len trocha vody. Nebuď taká, donesiem ti kávu, chceš?“
„Choďte si sadnúť do bufetu, prídem za vami.“
Ako sa to skončí? Nalistuje posledné stránky. To nie je možné! Mimi je zúfalá, Eva žiari, prekypuje šťastím. Ktorá z nich je vlastne hlavná postava? Veď tá hlavná má byť šťastná! Večer začne čítať niečo iné. A možno aj vyhovie svojmu mužovi, veď prečo nie? Treba sa zmieriť s osudom. Vždy túžila prekonávať prekážky, možno aj utŕžiť nejakú ranku, potom si ju v ústraní lízať... ale život je o inom. Keď muž zaspí, zažne si nočnú lampu a začne si čítať o skutočnej láske, o horúcej vášni.

„Mami, tato ti objednal kávu.“
„Veď už idem.“
Zadíva sa na more. Nie je v jeho hlbinách skrytá pod pokojnou hladinou nejaká šelma? More je také uhrančivé.
Zasunie knihu pod uterák, vstane a ovlaží sa pod sprchou.
Pod slnečníkom sa objímajú dve polonahé telá, jedno mužské, druhé ženské, obe hore bez. Všimla si ich už predtým. Vyzerá to, že sa zoznámili až tu, na dovolenke. O pár dní sa asi budú lúčiť. Iste sladkobôľne. Chcela by to ešte zažiť?
Muž a deti ju čakajú v bufete. Románik sa odkladá.

Jana Juráňová (1957)
Okrem iného píše divadelné hry, knihy pre deti (Iba baba, Babeta ide do sveta, Ježibaby z Novej Baby) aj pre dospelých. Romány Orodovnice a Žila som s Hviezdoslavom sa dostali do finále prestížnej literárnej súťaže Anasoft Litera. Najnovšia knižka Dobroš sa nemusí zastreliť prináša neprikrášlené príhody a skúsenosti reklamného kreatívca Dobroša Dobríka. Poviedka Románik/Žena z reklamy je súčasťou poviedkového súboru Lásky nebeské, ktorý čoskoro vyjde v knižnej edícii ASPEKT.  

Autor: Jana Juráňová
Foto: Shutterstock