Nikto by nepredpokladal, že sa v útlej žene, akou je Dorota Nvotová, môže skrývať toľko sily a životnej energie, aby súčasne zvládala cestovať po celom svete, skladať hudbu, písať texty i publicistiku, hrať vo filmoch, koncertovať, písať knižku, viesť cestovnú kanceláriu a starať sa nezištne o nepálske siroty či rómske deti v osadách. Ona to však vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch zvláda s prehľadom, je plná plánov do budúcnosti, chystá sa založiť si rodinu. Chce ísť životom neohrozene, vždy svojská, nenapodobiteľná, možno aj provokujúca, presne ako Jaro Filip. O tom, že je jej otcom, dlho netušila.
Ste herečkou, speváčkou, skladáte muziku, píšete si texty, ale aj publicistiku, vediete cestovku. To je práce aj pre silného chlapa. Robíte vždy len to, čo vás baví, alebo máte svoje aktivity rozdelené na povinné jazdy, a potom ako odmenu to, čo vás napĺňa?
Robím iba to, čo ma baví, to si pretransformujem na povinnú jazdu. Potom ma vec niekedy prestane baviť, ale stále si musím uvedomovať, že ma to kedysi veľmi bavilo a že ma to vlastne stále veľmi baví. Trošku zložité, však...
K herectvu ste sa dostali už ako šesťročná, vaša mama Anka Šišková je herečka, adoptívny otec Juraj Nvota režisér, chceli ste hrať sama, alebo to bol ich nápad, ktorý ste potom rada realizovali, a neskôr v tom pokračovali? Pýtam sa preto, lebo podobná popularita prináša deťom medzi rovesníkmi aj isté problémy...
Ja som nikdy nechcela byť herečkou. Vravím vám, že nikdy, nikdy... Ešte keď som bola celkom maličká, vravievala som mame: „Ja nikdy nebudem herečkou!!!“ Hovorila som to iba z jedného dôvodu. Mama musela večer hrávať v divadle predstavenia a mne doma strašne chýbala. A ja som sa vtedy zaprisahala, že nebudem herečkou len preto, lebo herečka je večer vždy niekde preč. Veľa času som bola u svojej babičky, s ktorou som mala silné puto, temer materinské. Bola cukrárkou a kŕmila ma úžasnými krémešmi. Za „socíku“ to boli iné krémeše, ako tie umeliny dnes... Takže som túžila byť cukrárkou, čo ma v ranej puberte, kedy som začala skladať piesne a písať básničky, opustilo. Rozhodlo sa to tak trošku samo. Mama ma nahnala na kasting do filmu Orbis Pictus so slovami: „Len to skús, veď nemusíš byť herečka, ale zarobíš si peniažky na všetky tie cédečka, po ktorých tak túžiš... A keď som potom film natočila, mama mi povedala: „No, tak vidíš, už si herečka!“ a ja som kričala „Nie, nie som!“ Tomu pomenovaniu sa dodnes akosi podvedome bránim. Hoci viem, že už herečka asi som.
Dosť skoro ste sa od kamarátky dozvedeli, že Jaro Filip je váš biologický otec, už vtedy to bol známy šouman. Aké to je pre malé dieťa mať dvoch slávnych otcov?
Nebolo to pre mňa prekvapenie, pretože ja som si pamätala, že Juro Nvota k nám jedného dňa prišiel. Dovtedy nebol, a zrazu prišiel. Ako malý mudrlant som si vydedukovala, že Juro je nejakou náhradou. Ale oslovovala som ho tati a fungovali sme ako bežná rodina. Až niekedy okolo dvanástich, keď som vídavala Jara častejšie v telke, som si začala postupne v hlave čosi skladať, no nijako ma to netraumatizovalo, pretože som jednoducho mala preňho v srdci miestečko, ktoré tam vždy bolo.
Kedy ste si k Jarovi Filipovi začali vytvárať pevné puto a spýtali ste sa ho, prečo mamu tehotnú opustil? To je pre ženu asi dosť veľký podraz...
Tá odpoveď je pomerne jasná, a netreba nad ňou pridlho premýšľať. Opustil ju preto, že mal ženu a dve deti. Keď som sa začala v šestnástich o všetko zaujímať, Jaro aj mama mi povedali svoju pravdivú verziu, ktorá bola takmer totožná. Jarovi som potom napísala list: „... pozri, už som ti odpustila, a ak sa stretneme, tieto veci nebudeme vôbec riešiť. Už sme ďalej a môžeme sa baviť o niečom inom.“ Ja som to mala v sebe vyriešené. Nemôžem sa na niekoho, kto mi dal život, predsa hnevať...
Vraj ste sa stretávali polotajne, obávali ste sa reakcie mamy? Alebo prečo to utajovanie? Jaro bol určite človek s veľkým rozhľadom, pre dospievajúce dievča učiteľ ako sa patrí....
Asi tak dva mesiace sme sa stretávali tajne. Ja som sa bála reakcie mamy a aj on sa obával reakcie doma. Veď jeho deti vôbec netušili, že existujem. A tak sme sa s Jarom stretávali a schovávali kade-tade po kaviarňach, ako nejakí tajní milenci. Ale potom som šla na dovolenku do Chorvátska, kde som sa s tým pochválila, a aj on všetko povedal naplno doma. No a nič katastrofálne sa nestalo, báli sme sa reakcií svojich blízkych úplne zbytočne.
Ako reagoval Jaro Filip na vašu prvú filmové úlohu, chcel vám aj poradiť, kritizoval alebo chválil?
Keď sme sa stretli, mala som nakrútené už dva filmy a moje filmovačky sme nikdy nerozoberali. Nebudeme sa baviť predsa o robote. Brali sme to tak, akoby divadlo a film bola nejaká šaškáreň a hlavnou témou našich rozhovorov o umení sa stávala vždy hudba, keďže je čímsi, čo bolo v nás oboch rovnako ozajstné a intenzívne. Muzika bola našou nádhernou nevyčerpateľnou témou. Jaro mi vždy doniesol nejaké krásne cédečko, radil mi, čo počúvať a na narodeniny mi splnil sen. Hrávala som vtedy v dychovom džezovom orchestri a on mi kúpil barytónsaxofón, teda ten najväčší saxík, s ktorým má problém aj veľký chlap. A Jaro mi ho kúpil, hoci si možno myslel, že ten nástroj len ťažko zvládnem. Ja, čosi také malé, šťúple. A potom som si vďaka barytónsaxofónu vyliečila astmu...
Dnes máte za sebou úlohy vo viacerých úspešných filmoch so slovenskými aj českými režisérmi. Pomáha vám nejako pri tvorbe postavy mama alebo adoptívny tatko, skvelý režisér Juraj Nvota, či dáte na radu režiséra snímky? Alebo čím viac hráte vo filmoch, tým viac si trúfate stavať postavy sama?
Absolútne sa o tom nebavíme. Je to vec tvorby. Ja by som si nenechala do tvorivého procesu zasahovať. Veď na ňom je také vzácne to, že si každú svoju postavu vytvárate podľa seba. Áno, ak by som mala nejaký zásadný problém, spýtala by som sa povedzme mamy a ona by mi rada poradila. A pokojne aj naopak. Veď aj sestra je herečka a spolu sa o týchto veciach nezhovárame. Po premiére si povie každý svoj názor, dakedy ma pochvália, inokedy vychvália, ale asi by mi nepovedali, že som bola nahovno. Zvalia to na film, že bol zlý... V prípade filmov si hovoríme pravdu. Ale mne sa mama doteraz vo všetkom vlastne páčila, a tak nebol dôvod jej klamať...
Pomerne skoro ste sa osamostatnili, manželstvo so spevákom Slobodnej Európy patrilo asi k divokejšej časti vášho života. Bol v tom aj kus revolty proti rodičom, túžba uniknúť a ukázať svetu, že mám na to postaviť sa na vlastné nohy...?
Revoltou bol najmä môj skorý odchod z domu, Whiskyho som stretla až potom. Skôr si myslím, že som uňho hľadala akúsi otcovskú ochrannú ruku. Napokon, dovtedy bola otázka otca mojou celoživotnou témou, a tak si myslím, že som vo Whiskym ako v staršom mužovi so silným charakterom hľadala čosi podobné. Druhá vec je, že mi to, čo som hľadala a našla, začalo po čase veľmi vadiť.
S Whiskym ste začali spievať v kapele Overground, potom ste sa hudobne osamostatnili, čo pre vás dnes znamená hudba, skladanie piesní, koncertovanie? A ako hodnotia vašu muziku rodičia, je pre vás ich hodnotenie dôležité?
Samozrejme, že hodnotenie mojich vecí je pre mňa dôležité. Inak by som sedela doma sama pri klavíri a hrala si ich len sebe. Musím mať spätnú väzbu a rodičia mi občas povedia, že sa im moja pesnička páči. Faktom je, že mama si moje cédečka občas púšťa, tak sa jej asi páčia... Ja niekedy viac ocením, ak mi povedzme poďakuje úplne obyčajný človek, než nejaký odborník. Písala mi baba, že „táto pieseň je ako z môjho života“. Alebo „tvoje skladby ma držia nad vodou“. To je ocenenie, nie nejaká vyšpekulovaná kritika v novinách. Ľudia viac reagujú na texty ako na muziku, a paradoxom je, že tým, že sa nevyhýbam depresívnym témam, pomáham depresívnym ľuďom. A prišla som na to aj sama. Ak mám depku a pustím si optimistickú vec, je mi ešte horšie, pretože ten rozdiel veľmi vynikne. Ale keď si pustím niečo depresívne, mám pocit, že ktosi so mnou zdieľa moje pocity, niekto je „v tom“ tiež.
Talent na muziku ste zdedili asi po Jarovi, čo si myslíte, ako by sa mu páčili vaše platne či koncerty? Viete si ho predstaviť vo svojej kapele?
V mojej kapele si Jara predstaviť neviem, pretože sme obaja klávesáci a dvoje klávesy v rockovej kapele by mohlo byť aj priveľa. On mnohé moje skladby počul a páčili sa mu, hoci vtedy ešte existovali len ako hudba, bez textov. Jeho obľúbenou skladbou bola povedzme pieseň Zbytočne.
Polovicu roka koncertujete, chodíte po festivaloch, natáčate filmy, tú druhú cestujete. Vravíte že už cestovanie vnímate ako čosi prirodzené. Prečo ste si vybrali za svoj druhý domov práve Nepál ?
Neviem, ja som asi odmalička hľadala niekde svoj druhý domov. Aj keď som bola s Whiskym, chcela som sa stále niekam sťahovať, niekde inde sa usadiť. Keď som došla do cudzej, exotickej krajiny, chcela som tam zostať žiť. Čiže bolo jasné, že skôr či neskôr čosi také aj urobím. Ale musela som toto rozhodnutie urobiť sama. Keď som bola na treku v Nepále, až neskutočne sa mi tam zapáčilo, takže som si vybrala Nepál. Keďže som vedela, že ak sa chcem niekde usadiť, budem si musieť nájsť spôsob, akým sa v danej krajine aj uživiť, začala som robiť so svojou cestovkou trekingové túry Nepálom. Žijem už takto tri roky, a mám dokonca aj nepálske meno Fulmaya, čo je v preklade kvet lásky.
V Nepále nielen vediete turistov na trekoch, ale staráte sa aj o detský domov. Nie sú slovenské opustené deti predsa len trošku bližšie ako tie nepálske, alebo takto nerozlišujete?
Keď som sa rozhodla pre Nepál ako druhý domov a prišla som tam, hneď prvý deň som si všimla letáčik s nápisom Hľadáme dobrovoľníkov, ktorí by pomáhali v detskom domove. Šla som tam a bola to s detičkami láska na prvý pohľad. Prenajala som si blízko domova domček a som rada, že môžem trochu pomôcť. Mám totiž pocit, že ak tam robím treky, a vlastne zarábam na turistickom ruchu, tak by som tej krajine a ľuďom mala aj čosi vracať, hoci zamestnávam najmä Nepálcov. Ale keď som zasa pol roka na Slovensku, starám sa o slovenské deti, zbieram veci pre Rómov do osád. Myslím si, že pomáhať treba vždy a všade.
V Indii ste sa zoznámili aj s vaším súčasným partnerom Johnnym, čomu sa venuje a ako vám pomáha vo vašich projektoch, ktorých nie je málo?
Všetko robíme spolu. Ak vediem turistov na vysokohorských trekoch, je tam aj Johnny a musím priznať, že bez neho by som to asi ani nezvládla. Keď mám skupinku desiatich Slovákov, musí tam byť ešte osem Nepálcov. A skoordinovať obidve skupiny má na starosti práve on, pretože žena nie je v Nepále rešpektovaná až tak ako chlap, a navyše Angličan. Hoci mňa ako babu celkom rešpektujú, lebo som sekera. Máme to vlastne výborne rozdelené, on sa postará o šerpov, a keby aj niekomu zo skupiny prišlo zle, povedzme z výšky, tak sa rozdelíme. Johnny ide dolu, a ja ďalej.
V určitom veku si človek začne vytvárať domov, kde bude ten váš? Premýšľate už s partnerom založiť si rodinu?
Samozrejme, že už o tom premýšľame, a dokonca na tom spoločne pekne pracujeme. Azda už čoskoro bude rodinka. Obaja sme totiž zistili, že sa nevieme rozhodnúť, kde sa usadiť. Keď príde dieťatko, budeme sa musieť konečne rozhodnúť. Slovensko, či Nepál, to je otázka! Ale ja si myslím, že skôr Nepál, pretože tam máme pekný, útulný, čistý domček, kde platím za všetko 66 eur mesačne. Kde by som tu na taký dom nabrala... Tam, kde žijem, je aj celá belošská štvrť, ale ja v nej nebývam, pretože tam nechcem byť. Žijem v Nepále, pod lesom, v nádhernom prostredí, kde si viem predstaviť vyrastať svoje dieťa. Sú tam aj dobré súkromné školy, za ktoré síce čosi zaplatím, ale verím im viac ako tým našim. A môžem si byť istá, že moje decko bude vedieť perfektne anglicky, a nielen to. Nepál je síce chudobná krajina, ale nie zaostalá, funguje tam veľa medzinárodných inštitúcií, existuje tam dobrá lekárska starostlivosť, sú tam obchody, všetko, čo k životu potrebujete...
Študovali ste na evanjelickom lýceu, priblížili vás cesty po Oriente viac k duchovnému svetu, budhizmu, alebo nie ste nábožensky orientovaná?
Pochádzam z katolíckej rodiny a môj strýko je katolícky kňaz. Mala som katolícku výchovu, prvé sväté prijímanie, spovede, no v štrnástich som začala proti tejto výchove dosť rebelovať. A potom, paradoxne, ma viera zaujala vďaka americkému lektorovi na evanjelickom lýceu, ktorý mi ukázal v biblii veci, ktoré ma oslovili. A tak sa mi vrátil rešpekt k viere, aj keď nie som z tých, ktorí by chodili do kostola. Verím v Boha, a toveľmi, ale nie som presvedčená katolíčka, hoci sa modlím temer každý deň. Nepotrebujem svojho boha menovať, veď na cestách po svete som videla toľko najčudnejších spodobnení boha, a všade sa tí ľudia modlia len k jednému. Aj hinduista, ktorý má tristo miliónov bohov vie, že v skutočnosti je len jeden. Nie je dôležité, ako sa môj boh volá, ale či k nemu mám vrúcny vzťah, a ten ja mám.
Autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: archív
Poslať nový komentár