Dovolenka s rodičmi, detský tábor, pobyt u starých rodičov, niekoľko turnusov denného tábora – takto sa za ideálnych podmienok dajú vykryť celé prázdniny. V mnohých rodinách si však z finančných či iných dôvodov takéto riešenie nemôžu dovoliť – a veľa detí ho aj odmieta. Niektoré chcú a iné z nedostatku iných možností musia zostávať doma samy. Kedy a za akých podmienok im to dovoliť?
Všetky matky asi poznajú ten pocit strachu, keď po prvý raz odbehli do obchodu a nechali svoje maličké dieťa doma samo. Chvíľočky, počas ktorých dieťa spí alebo pozerá rozprávku, aby si mama mohla ísť niečo vybaviť, sa postupne predlžujú. Deti si musia zvykať na to, že budú niekedy doma samy aj niekoľko hodín, neskôr i dní, preto treba, aby si osvojili isté návyky a pravidlá.
„Každé dieťa je iné, preto nemožno jednoznačne určiť vek, keď ich už možno nechávať doma aj po celý deň. Niektoré sú na to zrelé už v desiatich, väčšina v dvanástich, ale niekedy sú namieste obavy aj pri pätnásť- či šestnásťročných tínedžeroch,“ upozorňuje psychologička Ľubica Sládeková.
Práve deti približne vo veku, keď končia základnú školu, bývajú cez prázdniny rizikovou skupinou. Cítia sa dostatočne dospelé na sledovanie pornokaziet s kamarátmi, konzumovanie alkoholu či drog a v čase neprítomnosti dospelých môžu zmeniť byt na kôlničku na drevo. Rozhodovanie o tom, či deti nechať samy, závisí teda od toho, nakoľko dobre ich poznáme a dôverujeme im. Od toho, ako s nimi komunikujeme po celý rok, či vieme, kto sú ich kamaráti, či sme už mali skúsenosť s tým, že nás dieťa oklamalo, ale aj od toho, či nemá vo zvyku riskovať, prepínať svoje sily a preceňovať schopnosti, alebo je, naopak, úzkostlivé a bojazlivé.
Psychologička však pripomína, že dieťa by podľa možnosti nemalo cez prázdniny zostávať samo. „Ak nie je s rodičmi či starými rodičmi, malo by tráviť čo najviac času s rovesníkmi. Prázdniny sú totiž obdobím, keď by sa dieťa malo učiť rôznym sociálnym zručnostiam, a tie získa práve v detskom kolektíve. Dobrým riešením je tábor, pre tie menšie, ktoré zle znášajú odlúčenie, aj denný. Dieťa sa samo doma nudí, cíti sa osamelé a niektoré sa môže i báť. Sú deti, ktoré majú málo kamarátov a ak sú aj tí práve odcestovaní, zostávajú zatvorené v byte len s televízorom či počítačom. Chatujú s neznámymi ľuďmi, neraz sa im zverujú s dôvernými vecami a neváhajú sa bez vedomia rodičov s cudzími ľuďmi aj stretnúť. Je dôležité, aby rodičia s deťmi o týchto veciach otvorene hovorili a primerane ich aj kontrolovali,“ uzatvára psychologička.
Dieťa treba pripraviť
– ak si má dieťa samo chystať jedlo, krájať chlieb, zapínať mikrovlnku, zohrievať obed či dokonca variť, malo by sa to predtým naučiť vo vašej prítomnosti
– naučte ho, že dvere majú byť dôkladne zamknuté
– cudzím ľuďom nemá otvárať dvere a nikomu nemá hovoriť, že je doma samo
– ak zvoní telefón, nikomu nemá hovoriť, že nik dospelý nie je doma
– nehrať sa so zápalkami, s ohňom
– ak sa stane čokoľvek nepredvídané, má telefonovať rodičom
– všetky tiesňové linky, prípadne telefónne čísla na príbuzných mať napísané poruke blízko telefónu
– ak odchádza dieťa z domu, má rodičom zatelefonovať alebo nechať písomný odkaz, kam, s kým ide a kedy sa asi vráti
– mimoriadna opatrnosť je potrebná, ak je v záhrade bazén
– na dedine by deti pri hrách nemali liezť do stohov slamy či sena, do opustených a chátrajúcich budov, pieskových lomov či kanálov
– dohodnite si pravidlá, ktoré bude dieťa dodržiavať, a môžete mu aj napísať program na čas, keď bude doma samo, dajte mu drobné úlohy, vymyslite spolu, aké hry, hlavolamy by mohlo lúštiť, ale neprikazujte mu učenie
– nekontrolujte deti každú hodinu, ale občasná kontrola je namieste
VERONIKA HLOŽNÍKOVÁ: Som úzkostlivá
Dcéry módnej návrhárky VERONIKY HLOŽNÍKOVEJ majú ešte iba päť a desať rokov, preto sa ich bojí nechávať doma samé. „Keby sa im niečo stalo, mohla by som byť braná na zodpovednosť,“ pripomína, ale priznáva, že sa o ne aj veľmi bojí. Hoci musí aj cez leto pracovať, môže počítať s pomocou svojich rodičov, s ktorými bývajú v jednom dome. Zopár ráz sa už predsa len stalo, že musela na niekoľko hodín nechať desaťročnú dcéru samu.
„Hanka sa z toho vždy teší, lebo sa cíti ako veľká, ale ja s tým mám problém... Vysvetlila som jej, ako sa má správať. Keby niekto zvonil, nesmie otvárať. Je veľmi rozumná, pokojná a zodpovedná a viem, že by nevyvádzala hlúposti, ale aj tak som ju neustále kontrolovala po telefóne alebo som zaskočila domov. Som úzkostlivá mama, nedovolím jej ani chodiť samej do školy a zo školy, hoci by už aj chcela.“
LUCIA STASSELOVÁ: Poznám svoje deti
Výkonná riaditeľka Nadácie pre deti Slovenska LUCIA STASSELOVÁ je mamou piatich detí - najstaršia dcéra má dvadsaťtri, práve skončila vysokú školu a odcestovala ako dobrovoľníčka pomáhať deťom v Keni, najmladší syn má desať rokov.
„Všetky staršie deti sú preč – chlapci teraz cez leto pracujú, mladšia dcéra sa túla po rumunských horách a ja som dnes práve riešila otázku, kto bude s najmladším synom. Odviezla som ho k mojej mame, lebo samého ho doma ešte nenechám,“ rozpráva skúsená manažérka, ktorá musela veľakrát manažovať aj to, ako sa počas prázdnin postarať o deti.
„Kým boli menšie, vždy som sa usilovala, aby neboli samy – pomáhala mi mama alebo sme sa striedali so sestrou – raz boli jej deti u nás, potom sa zas ona starala aj o moje. Keď mali okolo štrnásť – pätnásť rokov, mohla som sa už na ne spoľahnúť a nechávala som ich aj samé. Vždy som im pridelila úlohy, aby sa nenudili - napríklad niečo upratať, vybaviť alebo aj uvariť. Recept som im napísala...“
Staršie deti, medzi ktorými je len malý vekový odstup, sa po niekoľko rokov počas leta starali aj o najmladšieho bračeka, ale v tejto rodine bolo samozrejmosťou nielen cez prázdniny, že starší sa starali o mladších. „Vždy som sa usilovala mať stopercentný prehľad o tom, čo sa doma deje, fungoval kontakt po telefóne, ale deti najčastejšie volali vtedy, keď sa pohádali. Najstaršia Anna sa vždy hnevala, keď ju chlapci neposlúchali.“
Lucia Stasselová nikdy neprežívala strach, že jej deti využijú neprítomnosť rodičov a privedú si partiu, s ktorou by robili niečo zlé, napríklad skúšali alkohol. Myslí si, že prevencia spočíva v tom, že rodičia s deťmi otvorene komunikujú a mierne ich nasmerujú, vedia, kam chodia a s kým sa stýkajú „Naše deti po celý rok chodili do kresťanského spoločenstva, kde mali bohatý program a veľa zážitkov, ale predovšetkým tam našli kamarátov, ktorých sme poznali a vedeli sme, čo môžeme od nich čakať. Myslím si, že pri rozhodovaní, či nechať deti doma samé, je práve toto veľmi dôležité.“ Podľa názoru Lucie Stasselovej je pre deti v určitom veku aj užitočné, ak zostanú istý čas bez dozoru, lebo cítia zodpovednosť a učia sa samostatnosti. 
MARTIN VANEK: Dnes je iná doba
Herca MARTINA VANEKA, ktorého v minulosti poznali deti ako televízneho „kakaovníka“ a v súčasnosti baví dospelých ako Béla v seriáli Mafstory, sme zastihli v Prvej detskej prázdninovej republike Tralaland. Už po niekoľko rokov tu pôsobí ako „minister kultúry“ a má so sebou aj svoje dve deti.
„Dnes je iná doba, moje dcéry ešte nikdy neboli cez prázdniny samy, hoci staršia, štrnásťročná, by to už aj uvítala,“ zamýšľa sa a porovnáva so svojím detstvom: „Bývali sme na bratislavskom sídlisku Karlova Ves a mal som o štyri roky staršieho brata, ktorý sa o mňa musel starať. Odkedy sa len pamätám, okrem rodinných dovoleniek sme zostávali doma sami, už hádam od mojich siedmich rokov. Ráno sme dlho spali, potom sme sa trochu pomotali, električkou cestovali za mamou do práce na obed, alebo sme si sami zohriali, čo nám vopred pripravila. Rodičia nás pokojne nechali doma, lebo sme boli dosť prísne vychovávaní a poznali sme obmedzenia aj povinnosti. Mali sme služby pri nakupovaní, upratovaní, umývaní riadu – aj tým sme si vypĺňali čas, keď sme boli sami. Na našom sídlisku takto cez prázdniny fungovalo veľa detí. Stretávali sme sa na dvore, spolu sme sa hrávali, chodili na kúpalisko. Boli tam zastúpené všetky vekové kategórie, každý starší súrodenec mal „prívesok“ – mladšie dieťa, o ktoré sa musel starať, a tak sa celé toto zmiešané spoločenstvo zapájalo aj do hier. Aj tí najmenší stavali bunkre s veľkými... Toto je dnes už nepredstaviteľné. Deti sa takto spolu vonku už takmer nehrávajú. Vonku vidíte malé deti s mamičkami, ale tie väčšie zostávajú skôr v bytoch s počítačmi a televízormi. Ja sám by som veľmi rozmýšľal, či by som pustil bez dozoru svoje dcéry von, keď každú chvíľu počujem, koľko nástrah na deti striehne...“
Vďaka starým rodičom z oboch strán i tomu, že s manželkou si vedia zadeliť prácu, nemajú dcéry Martina Vaneka veľa príležitostí zostávať cez prázdniny odkázané samy na seba. „Pritom staršia dcéra sa už ,dospelá narodila´, je veľmi spoľahlivá a zodpovedná a nebál by som sa ju nechať istý čas s mladšou, osemročnou sestrou. Preto skôr musíme vymýšľať taký program, aby sme im to aspoň občas umožnili.“
Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Tralaland servis, archív V.H., archív L.S.
Poslať nový komentár