V momentálnom rozpoložení, keď čítam, koľko je v dovolenkovom období na cestách nehôd, si myslím, že najväčším nepriateľom je naša človečenská obmedzenosť a hlúposť. Existovanie v zmysle po nás potopa mi napadne vždy, keď prechádzam diaľnicou smerom z Bratislavy a riešim neriešiteľný problém odstavného pruhu. Pred niekoľkými dňami som si tento cestný hendikep vyskúšala na vlastnej koži. Po namáhavejšom dni ma zrazu v aute prepadla akási náhla nevoľnosť a kým som došla na najbližšiu čerpaciu stanicu, premkýnala ma hrôza.... Čo asi prežívali muži, ktorí dostali na diaľnici defekt a kým tento náhly problém začali riešiť, napálil do nich kamión...?! Zvykli sme si už aj na hrôzostrašné správy, mnohí z nás to berú, vzhľadom na množstvo negatívnych informácií, už ako holý fakt a suchú konštatáciu. Ale prečo takáto ľahostajnosť...? Nie je normálne, že niekto zodpovedný sa podpísal pod užívanie diaľnice bez odstavného pruhu, nie je normálne, že za to nie je braný na zodpovednosť...
Mrzí ma všeobecná ľahostajnosť ľudí, „moja“ hrôza ma premkýnala aj preto, že som mohla ublížiť predovšetkým iným... V tomto je asi rozdiel medzi ľuďmi, že kým jedni myslia na druhých, druhým je to vačšinou jedno... Smutné, že najmä tým, ktorí sú na vysokých postoch a môžu ovplyvňovať množstvo dôležitých rozhodnutí, ako v prípade nešťastného odstavného pruhu... Smutné je pre mňa aj to – hoci odbočím z diaľnice do parlamentu, že kým sa za minulej vlády pateticky, až neúprimne vzdával hold Štefánikovej nesmrteľnosti, tento rok sa okolo jeho narodenia prešlo len akosi po špičkách. Aj keď sa riešia vizážistické, jazykové a vzdelanostné nedokonalosti niektorých členov súčasnej vlády, úcta k výraznej slovenskej osobnosti je tu namieste. História nás formuje, jej poznanie nám dáva pocit sebavedomia a aj nedávna minulosť nám zasahuje takmer vo všetkom do toho, čím žijeme a čo príde. Myslíme na to, že už teraz to, čo konáme, môže ovplyvniť v budúcnosti mnohých našich blízkych a v prípade vplyvných ľudí aj ďalšie generácie. Nedokonalosť diaľnice kazí dojem aj z toho, čo je dobré, odhaľuje nedokonalosť našej slovenskej mysle – že hádam nejako bude, ale ono sa to nie vždy prepečie...
Zodpovednosť v každej situácii a viac pozitívnych informácií želá
Mária Miková
Poslať nový komentár