Vladimír Kobielsky: Skutočnú rodinu si nedám

Herec Slovenského národného divadla VLADIMÍR KOBIELSKY má s „panelákovým“ Jakubom Švehlom, ktorý ho preslávil, sotva niečo spoločné. V reálnom živote sa považuje za triezvo uvažujúceho človeka a na mieste svojho seriálového hrdinu by už dávno buchol dverami. Jeho skutočná rodina je celkom iná ako tá zo seriálu.

V seriáli máte malú dcérku Terezku, v „civile“ ste otcom dvoch detí – šesťročného Kristiána a trojročnej Kláry. Trúfate si zaradiť sa do kategórie „nových otcov“, ktorí chodia k pôrodu, venujú sa bábätkám od narodenia, nerobí im problém kočíkovanie, kúpanie, prebaľovanie, alebo ste skôr taký ten tradičný otec, ktorý si k deťom nachádza vzťah až neskôr a menej intenzívne?
Ak ste to takto definovali, myslím, že patrím do tej prvej kategórie. Bol som pri pôrode oboch detí, pri synovi som síce len stál za dverami, ale pri dcére bezprostredne...

Nebolo potrebné ratovať vás?
Som statočný, išlo to rýchlo, odrodil som ľavou zadnou...

Prečo ste súhlasili s prítomnosťou pri pôrode? Bolo to želanie vaše alebo vašej manželky?
Netúžila po tom ani ona, ani ja, nepripravoval som sa na to. Len okolnosti sa tak zbehli. Priviedol som ju do nemocnice a keď som sa tam ocitol, zrazu na mňa navliekli plášť a nebolo úniku. Stál som pri manželkinej hlave a stískal jej ruku. Pôrod prebehol tak rýchlo, že pani, ktorá mala manželke pichnúť epidurálku, dobehla, keď už bola malá na svete a lekárka, s ktorou sme boli dohodnutí, to vôbec nestihla.

Mnohí muži hovoria o jedinečnom, neopísateľnom emocionálnom zážitku. Aj s vami to tak zamávalo?
Bolo to už druhé dieťa a vedel som, čo ma čaká. Ten neopísateľný pocit som mal vtedy, keď sa narodil syn. Nebol som priamo pri pôrode, ale nakrúcal som ho na kameru pár minút po narodení... To je okamih, ktorý človeka zmení. Je to katarzia... To, čo v divadle trvá dlho, tu sa udeje za pár minút.

Hovorí sa, že muži, ktorí boli pri pôrode svojich detí, si k nim inak budujú vzťah už od samého začiatku.
No, keď zlostia, určite im to neprepáčim, lebo som bol pri ich pôrode!

Myslela som to skôr tak, že nemáte problém od začiatku prejavovať city, venovať sa im, postarať sa, okúpať...
Nám nič iné nezostávalo. Jedna babka je od nás dvestopäťdesiat kilometrov ďaleko, v Martine, druhá až päťstopäťdesiat – v Čiernej nad Tisou. Od začiatku sme v Bratislave boli sami, takže je celkom prirodzené, že sme obaja robili, čo bolo potrebné, ako nám to čas dovolil. A doteraz je to tak.

Vaša manželka Alena je scénografka a kostýmová výtvarníčka, zatiaľ ešte na rodičovskej dovolenke, takže vás asi odbremení od bežných domácich prác.
Stále mám veľmi veľa práce a času málo. V súčasnosti je to tak – jeden ťahá, aby rodinu zabezpečil, druhý supluje doma jeho neprítomnosť. Priznávam, že vôbec nevarím, nežehlím, neperiem. Ak treba, okúpem deti, ráno im niečo pripravím, odveziem ich do škôlky. A som čítač večerných rozprávok a vyhadzovač do vzduchu. To robím len ja. No uvedomujem si, že by som mal byť s deťmi viac, výchova je na manželke, ona musí byť tá prísna.

Ako si z detstva spomínate na svojho otca?
On patril k tým klasickým typom. Mal svoj svet, s nami veľa nekomunikoval a viac sa nám venovala mama. Dnes sa mi zdá, že otec sa akoby „prebudil“ a čo pri nás zameškal, vynahradzuje si pri vnúčatách. Ale pamätám sa, že nás učil matematiku. Ešte donedávna som mal z nedele nočnú moru, lebo to bol deň, keď sme sa ju popoludní museli učiť.

Mali by sme pripomenúť, že máte aj brata...
Volá sa Marcel, je o štyri roky mladší, vyštudoval hudbu a žije v Kanade. V Toronte učí hru na klavíri. Aj jeho manželka je klaviristka, tiež majú dve deti a sú tam na ne sami. Náš údel je v tomto podobný.

Neraz ste spomínali, že vás veľa naučil aj starý otec.
Áno, starý otec, to bolo moje detstvo! Žije vo Vranove nad Topľou v časti Čemerné a vždy som tam trávil celé prázdniny. Dedko je veľmi veselý človek, plný optimizmu a ľahkosti a hoci má už deväťdesiatjeden rokov, nič mu to neuberá na životných plánoch. Teraz predal ovečky, ktoré choval, ale zadovážil si desať kurčiat. Má mobilný telefón a často si voláme...

Čo vás naučil?
Gazdovať, strihať stromy, hrabať sa v zemi, naučil ma vzťahu k prírode. Detstvo som trávil vo fóliovníkoch a na trhoviskách, kde sme predávali zeleninu. Predtým, než som odišiel do Bratislavy na vysokú školu, založili sme s dedkom ovocný sad. Pestovali a predávali sme broskyne. Ale už je to preč, zničili nás reťazce.

S vaším vzťahom k zemi vám v Bratislave musí záhrada veľmi chýbať.
Chýbala, preto som si ju kúpil. Deti tam majú trampolínu, oberáme spolu jablká, jahody... Zasadil som si tam figu, kivi, jedlý gaštan, morušu, celoročne rodiace jahody, jostu – to je kríženec egreša s čiernou ríbezľou. No nemám veľa času sa tomu venovať, záhrada si žije svojím životom, tak som ju povýšil na biozáhradku. Mal by som ísť pokosiť trávu, ale nemám kedy. Pri tejto mojej profesii mám veľmi málo času, ale záhrada je môj jediný relax! Nefajčím, nepijem...

Vážne?
Radšej to ani nepíšte, aby to nevyzeralo, že som taký vzorný. Ale keď mne po alkohole je tak strašne zle... Ani mojim spolužiakom na vysokej škole sa nepodarilo naučiť ma piť. Ale fajčil som celú strednú aj vysokú školu. Vo štvrtom ročníku sme s Miezgom, Latinákom a Jakabom uzavreli stávku. Oni fajčia, ja odvtedy nefajčím.

Keď už spomínate vašich spolužiakov z Vysokej školy múzických umení... Prečo ste si vybrali práve túto školu? Kto vás priviedol k herectvu? Mali ste to v rodine?
Ani neviem, ako k tomu došlo. Mám tetu, ktorá študovala operný spev na konzervatóriu a ona mi poradila, aby som tam skúsil herectvo. V Bratislave ma neprijali, bol som vraj málo vyvinutý a malého vzrastu. Tak som sa šiel vyvíjať, rok som chodil na gymnázium, potom ma prijali na konzervatórium v Košiciach. Po jeho skončení som mal angažmán v Štátnom divadle v Košiciach a nič mi nechýbalo – mal som tam rozhlas, dabing, lásky. Ale rodičia  trvali na tom, že mám ísť na Vysokú školu múzických umení. Bol som v ročníku Emílie Vášáryovej a Martina Hubu. Jemu som veľmi vďačný za to, že ma vždy do niečoho „namočil“ – dal mi prvú šancu v Slovenskom národnom divadle v hre Desať malých černoškov, neskôr v Tančiarni, teraz v Amadeovi...

Skôr, než ste prišli do SND a než vás aj diváci na celom Slovensku spoznali vďaka televíznemu Paneláku, bolo počuť váš hlas najmä z dabingu.
Na ten nedám dopustiť ani teraz! Vďaka dabingu mám kde bývať, živí ma a napriek tomu, že mám teraz veľa práce, neodmietam ho.

Tento rozhovor pripravujeme pred Dňom otcov. Myslíte, že je takýto sviatok potrebný?
Pravdaže. Čo sme my horší ako matky? Treba nás hýčkať, hladkať a chváliť. To je základ šťastného manželstva – a šťastnej rodiny.

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Oles Cheresko a JOJ