Možno to bolo feng šuej alebo inámierumilovná sila. Tak veľmi som ju potrebovala, a keď som to pochopila, začala pôsobiť. Dopísala som vari tridsiatu vojnovú reportáž o Čečensku a zariadila som si v byte kútik partnerstva – postavila som doň dva z dreva vyrezané nosorožce, dve prázdne nádoby (mali sa naplniť novými obsahmi) a veľkú mušľu, oholila som si nohy, nakúpila spodnú bielizeň, poutierala prach pod pohovkou a každé ráno som sa na ňu plná očakávania posadila. Po toľkých písacích projektoch bol teraz na rade projekt muž.
Hľadanie muža je rovnako náročné ako text, vyžaduje si odvahu riskovať, nápaditosť a sústredenie. A priestor, zvnútra i zvonka. Tak som si ho vytvorila – čiernu dieru vojny som premenila na presvetlený priestor. Teraz doň vkĺzne muž, prilákaný jeho príťažlivosťou, zajtra alebo pozajtra, istotne ešte tento týždeň. Mala som len jednu podmienku – aby sme boli vzdialení sto kilometrov. Nie päťsto a ani tisíc kilometrov, a už nikdy viac nechcem muža na inom svetadiele. Nikdy viac letiská a stanice ako erotické krajinky. Ale nechcem ani zadúšajúcu blízkosť toho istého mesta, toho istého bytu.
Po raňajkách som učesaná a našminkovaná sedela v kútiku partnerstva a písala som si do denníka, že muž je už blízko, že cítim jeho dych. Vtom zazvonil telefón. Jeden redaktor z Bernu si u mňa objednal komentár k druhej čečenskej vojne, ktorá práve vypukla. Jeho hlas bol slabý, asi vychádzal z bledej, nevýraznej tváre, hodiacej sa k svetlým, preriedeným vlasom. Odložila som hľadanie muža a písala som. Bombardovania boli čoraz silnejšie, ruská armáda strieľala na utekajúcich civilistov, a zasa telefonát z Bernu, celá rozjatrená som sa oddávala bolestivým textom, moja vášeň sa obrátila proti vojne. Len prednedávnom som tam bola, opakovane som sa vydávala na Severný Kaukaz, videla som tam rozzúrené sedliačky s ich zabitými synmi a kravami, starých Čečencov v baraniciach, vystrašené deti a mladých bojovníkov, všetci sa mi zdali takí statoční, verili v Alaha a vo víťazstvo, a teraz ich zasa ponižovali a ešte krutejšie ničili.
Opustila som kútik partnerstva a odcestovala som na protivojnovú demonštráciu do Bernu. Prečo by som sa pri tej príležitosti nemohla stretnúť aj s tým bernským redaktorom, samozrejme, iba ako s kolegom, prv než do môjho života vkročí onen muž, ktorý pricestuje, možno už zajtra prekoná sto kilometrov z Zürichu do Bazileja. Z Zürichu prichádzali vždy len dobré veci, uverejňovali tam moje slová, tomuto mestu som bola vďačná. Môj muž už existuje, len ešte o mne nevie, zato ja o ňom viem. Táto istota ma opájala. Sedela som vo vlaku, neznámy mi dôverne dýchal na zátylok. Ešte táto demonštrácia, a potom sa celkom odovzdám láske.
Na bernskej stanici mi v ústrety pomaly kráčal redaktor – štíhly muž v čiernom, melancholicky zohnutý, čierne vlnité vlasy po plecia, tmavé oči, jemná tvár. Ešte ku mne ani nedošiel a už vo mne všetko kričalo: To je on! Veď aj Bern je od Bazileja vzdialený sto kilometrov! Každý krok, ktorý som s ním prešla Bernom, každé slovo, a bolo ich tak veľa, ma napĺňali nádejou. Bol slnovrat. O pár dní sa malo začať nové storočie. Prechádzali sme sa pri malom zamrznutom jazierku. Zohla som sa po zlatú papierovú hviezdu, ktorá ležala na zasneženom brehu, a schovala som si ju do vrecka kabáta. Môj redaktor sa po obedňajšej prestávke vrátil do redakcie, zatiaľ čo ja som pred ruskou ambasádou skandovala: Putin je vrah! Von z Čečenska! Akokoľvek hlasno a odhodlane som sa púšťala do útoku, mala som krytý chrbát, ktosi ma zohrieval zozadu. Cítila som ho fyzicky, sprevádzal ma aj pod arkádami v historickej časti Bernu. Zrazu som sa potkla na schodíkoch a pristála pred preľaknutou predavačkou v pivničnom butiku, no so smiechom som zasa vstala. To do lásky som tak náruživo spadla, preblesklo mi hlavou. Na spiatočnej ceste do Bazileja som si sadla do kupé k cukrujúcemu páriku. Pozorovala som svoju novú tému, blízku budúcnosť. Doma som vo vrecku kabáta našla tú hviezdu. Prečo som si ju vlastne nechala?
Vložila som ju do obálky a bez komentára odoslala. Nasledujúceho dňa zazvonil telefón:
– Vašu hviezdu som si pripináčikom pripichol na nástenku vo svojej kancelárii.
– Vy ste ju prevŕtali?
– Áno, aby vydržala.
Vydržala. Už desať rokov. Môj redaktor prekonáva každý víkend osemdesiatdeväť kilometrov z Bernu do Bazileja. 
Irena Brežná
je slovenská spisovateľka, ktorá žije od roku 1968 vo Švajčiarsku a píše po nemecky. Bola vojnovou spravodajkyňou v Čečensku a odvtedy pravidelne píše o tejto téme. Za svoje publicistické i beletristické texty dostala viaceré ocenenia. V slovenčine vyšli okrem početných časopiseckých prekladov knižne Psoriáza, moja láska, Tekutý fetiš a autobiografický román Na slepačích krídlach, ktorý vychádza už v druhom vydaní. Jeho nemecké vydanie sa dostalo do prestížneho rebríčka desiatich najlepších po nemecky písaných kníh SWR-Bestenliste. Tento román o detstve v malom slovenskom meste za socializmu už vyšiel aj v českom preklade a pripravujú sa jeho preklady do ďalších jazykov, napríklad do taliančiny. V ASPEKTE sa na vydanie práve pripravuje nová knižka reportáží, esejí a próz Ireny Brežnej.
V spolupráci s autorkou z nemčiny preložila Jana Cviková.
Autor: Irena Brežná
Foto: Shutterstock
Poslať nový komentár