Je skoro ráno a pri bazéne sa stretávame s čerstvými majsterkami sveta, ktoré sa len pred pár dňami vrátili zo Švédska. Vysmiate a dokonale upravené akvabely už na nás čakajú dobrých pár minút a smejú sa, že pred súťažou vstávali už o štvrtej ráno, aby si stihli zatrénovať, kým do aquaparku prídu prví návštevníci.
Čaká nás fotenie v bazéne a ako žena si samozrejme všimnem, že naše slovenské reprezentantky tridsaťšesťročné dvojičky Lívia a Lucia Allárové a najnovšia a zároveň najmladšia členka tria dvadsaťjedenročná Natália Jurašková sú bezchybne nalíčené a len čo sa stihnem niečo opýtať, predbehnú ma. „Dnes sú očné tiene či špirály vodeodolné a aj na súťažiach sú akvabely vždy nalíčené. Hodnotia sa totiž napríklad aj kostýmy, teda plavky či estetické ladenie súťažiacich,“ vysvetľujú akvabely a predvádzajú sa vo fialovo-zlatých plavkách, ktoré navrhla na majstrovstvá sveta Lucia, ale vraj niekoľko stoviek flitrov na ne vyšívali spoločne.
Oplatilo sa, pretože úspešné akvabely získali na majstrovstvách sveta Masters vo švajčiarskom Göteborgu v trojiciach zlatú medailu, ku ktorým sestry Allárové pridali v dvojiciach opäť ďalšie zlato, ktoré obhájili z roku 2006. „Prežívame najšťastnejšie obdobie a aj si ho poriadne užívame. Po víťazstve nám zložili poklonu niektorí porotcovia a my sme boli nadšené. Oplatilo sa vydržať pri tomto športe, aj keď nám zo začiatku nikto neveril,“ hovoria prvé dojmy Lucia a Lívia a o trochu ďalej sa na nich usmieva ich hrdá mama, ich trénerka. „S prípravami to mali dievčatá o niečo zložitejšie, pretože Lucia žije vo Švajčiarsku. Prišla však na dva dni domov, urobili spoločne choreografiu a neskôr sa Lívia a Natália nakrúcali počas tréningu a nahrávky posielali Lucii,“ vysvetľuje Helena Allárová, ktorá dodáva, že dcéry sú tak zohrané profesionálky, že im to nerobilo nijaký problém.
Z mamy trénerka a rozhodkyňa
Jediný problém mali naše nadané reprezentantky na začiatku svojej kariéry, keď ich odmietli trénovať naši tréneri. „Dôvodom bolo, že dcéry boli vraj na tento šport príliš staré, začínali totiž v dvanástich rokoch. Posielali ich na súťaže a ony sa vracali stále s poslednými miestami. Na sebavedomí im to vôbec nepridalo,“ spomína pani Allárová na ťažké začiatky. Dcéry zapísala na tento šport aj preto, že Lucia mala problémy s chrbticou a lekári jej odporúčali plávanie. Predtým sa venovali baletu, tancu, volejbalu, ale až voda ich chytila. „Povedala som im, že ak ich nechcú trénovať iní, urobím to ja,“ aj po toľkých rokoch cítiť v hlase pani Heleny veľké odhodlanie, s ktorým sa pustila do tvrdej práce. Hovorí, že ak si na to dnes spomenie, sama nevie, ako to mohla zvládať – okrem dvojičiek má najstaršieho syna a manžela, a vtedy ešte chodila do práce. Ale hlavne, o synchronizovanom plávaní nevedela vôbec nič.
Ako bývalá basketbalistka mala síce vzťah k športu, ale to bolo všetko. „Zháňala som si literatúru, po nociach študovala knihy, získavala som skúsenosti od iných trénerov, na súťažiach sme sledovali konkurenciu a ja som sa učila na suchu a dcéry vo vode,“ vysvetľuje so smiechom pani Helena a dodáva, že dopredu ju hnali dcéry, ktoré si tento šport zamilovali. S dcérami však rástla aj ich mama. Stala sa z nej nielen trénerka, ale aj uznávaná rozhodkyňa, ktorá rozhoduje na majstrovstvách sveta aj Európy v synchronizovanom plávaní. Dokonca hodnotila aj v Göteborgu a v jednej z kategórií dávala známky aj dcéram. „Všetky tri sme profesionálky, takže o žiadnom zvýhodňovaní nemôže byť ani reč,“ rozhodne odpovedá pani Allárová, ktorá založila v Bratislave klub synchronizovaného plávania. Za tie roky už vychovala množstvo úspešných akvabel a len pred pár dňami sa jej podarilo na jednej z bratislavských základných škôl presadiť, aby žiaci mali už od prvého ročníka opäť povinné plávanie.
Dvojčatá majú výhodu
Rovnako ako mama sa nevzdali ani jej dcéry. Obidve sú narodené v znamení Barana, a preto majú v povahe tvrdohlavosť. Inak je každá svojská osobnosť, ale to, že sú identické dvojčatá, im pomáha pri synchronizovanom plávaní. „Máme zladené pohyby, ak zodvihnem ruku, Lucia ju zodvihne rovnako v tom istom uhle, bez toho, aby sme si to ukázali. Pri tomto športe je to síce dôležité, ale je to najmä veľká drina, tvrdé trénovanie a sebazapieranie,“ vysvetľuje Lívia a dodáva, že presne vie, o čom hovorí. Na úspech totiž čakali niekoľko rokov. Začínali ako dvanásťročné, ale prvé výsledky prišli v dvadsiatich troch rokoch, keď sa stali trikrát po sebe majsterkami Slovenska. Po skvelej kvalifikácii na olympiádu nás Lucia a Lívia reprezentovali v roku 2000 na OH v Sydney, rok na to na majstrovstvách sveta v Japonsku. „Keď sme išli na majstrovstvá sveta v roku 2006 do Ameriky, povedali sme si, že musíme byť prvé. Jednoducho sme to nikdy nevzdali,“ hovoria obhajkyne titulu.
Učiteľky a ich žiačka
Nielen z mamy, ale aj z dcér sú dnes aj úspešné trénerky. Lucia a Lívia vyštudovali na Fakulte telovýchovy a športu trénerstvo a obe sa venujú tejto profesii. Pred pár rokmi sestry dostali trénerskú ponuku zo Švajčiarka a rozhodli sa vycestovať. „Pôsobili sme na rôznych miestach, takže sme neboli spolu. Lívia sa po jednej sezóne rozhodla, že bude radšej trénovať Slovenky, ale ja som ostala,“ vysvetľuje Lucia, ktorá si v zahraničí vybudovala skvelú kariéru. „Už sedem rokov trénujem švajčiarsku reprezentáciu, ale stále si svoje miesto v tvrdej zahraničnej trénerskej konkurencii najmä Rusiek či Kanaďaniek musím obhajovať,“ dodáva Lucia. Lívia dnes pracuje ako generálna sekretárka Slovenskej plaveckej federácie a súčasne v klube, ktorý založila jej mama, trénuje akvabely. Ich zverenkyňou bola aj ich súčasná partnerka, nadaná Natália Jurašková.
„Keďže v kategórii junioriek je Natália úspešnou reprezentantkou, ktorá získala niekoľko titulov, zobrali sme ju na majstrovstvá a urobili sme dobre,“ smejú sa dievčatá a Natália dodáva, že aj keď je medzi nimi až pätnásťročný vekový rozdiel, dnes majú medzi sebou skôr priateľský vzťah ako vzťah trénerky a žiačky. Aj keď sú Lucia a Lívia uznávané a úspešné trénerky a naše reprezentantky, s pomocou sa stále obracajú na mamu a vždy si od nej radšej svoje rozhodnutie nechajú potvrdiť. Ale to, či naďalej budú pôsobiť vo vrcholových súťažiach, nechávajú skôr na osud. „Uvidíme, ale už je čas, aby sme si založili naše vlastné rodiny. Ale to nevylučuje, že by sme potom nemohli ešte súťažiť. Vo Švédsku bola najstaršou súťažiacou osemdesiatsedemročná akvabela,“ smejú sa sestry.
Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Oles Cheresko, archív rodiny Allárovcov
Poslať nový komentár