Dnes je streda, 16.október 2019, meniny má: Vladimíra
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Vzácna dáma medzi knihami

máj 20, 2011 - 11:40
Počas pravidelných návštev nitrianskeho divadla som často počula hovoriť o žene, ktorá tam istý čas pracovala a vďaka nej má táto scéna vybudovaný archív. Na tejto pôde súčasne organizuje už neuveriteľných dvadsať rokov Literárny klub, prostredníctvom ktorého priviedla do mesta pod Zoborom mnohé osobnosti slovenskej kultúry. To však nie je ani zďaleka všetko, za čo môžu Nitrania ďakovať EVE RUTHOVEJ, ktorú sme navštívili v jej byte.
„Náš Literárny klub nesie názov Janka Jesenského, lebo keď ešte sídlil v Nitrianskej galérii, tá bola v období, keď bol županom, sídlom Nitrianskej župy. Klub som zakladala dokonca v izbe, kde býval. Táto myšlienka vo mne skrsla, keď som začala pracovať v knižnici, kam som prišla ako bývalá novinárka, ktorú po previerkach v roku 1968 vylúčili z komunistickej strany. Začínali sme literárnymi večermi v  galerijnej záhrade pri fontáne počas kultúrneho leta, z čoho sa stala dvadsaťročná tradícia raz, niekedy aj dvakrát do mesiaca v priestoroch galérie, od roku 2000 na pôde Divadla Andreja Bagara v Nitre,“ začala svoje rozprávanie Eva Ruthová, charizmatická, bezprostredná dáma, ktorá v Nitre založila a viedla aj Divadielko poézie a prednášala vo Filmovom klube. Pred naším príchodom mala už pripravené staršie a novšie albumy, aby sme prostredníctvom nich mohli spoločne prechádzať rokmi jej profesionálneho, ale i súkromného života. „Hosťami literárnych klubov sú zväčša spisovatelia, ale aj herci, režiséri, ktorých vyberáme buď podľa jubilea, alebo prezentujú svoje najnovšie diela. Niektorí boli u nás dokonca opakovane. Je mi ľúto, že niektorí už, žiaľ, nie sú medzi nami, často si spomínam napríklad na Andreja Reinera či emeritného biskupa Jána Antala,“ dodáva so smútkom v hlase. Priznáva, že na literárne večery chodieva menej mladých ľudí, ktorí väčšinou sedia pri internete, no sú aj výnimky. Na Slovensku sa konajú viaceré besedy nad knihami, no Literárny klub Janka Jesenského v Nitre je ojedinelý.

Sobáše a pohreby

Pani Eva vyrastala v rodine, kde bolo celkom samozrejmé, že sa kupovali knihy, a tak ich čítala odmalička. Po gymnáziu chcela ísť študovať na vysokú školu, no keďže nemala dobrý kádrový profil (otecko mal sušiareň na zeleninu, o sklady však počas vojny prišiel, a tak sa z neho stal úradník), nevzali ju. Neskôr začala diaľkovo študovať v Prahe filmovú vedu a kritiku, no školu neskončila. „V Nitre som spoznala režiséra z televízie, za ktorého som sa vydala, otehotnela a škola išla bokom. V Bratislave sme však nemali kde bývať, a tak som zostala doma, kde mi ponúkli prácu v knižnici. Ja som bola v Nitre, manžel v Bratislave, čo poznačilo náš vzťah a toto odlúčenie vyústilo do rozvodu,“ rozpráva naša hostiteľka. Hoci mala vtedy len tridsaťsedem rokov, druhýkrát sa už nevydala. Manžel zomrel pred dvadsiatimi rokmi, no z manželstva má syna, ktorý aj s rodinou žije tiež v Nitre. K vzťahu k literatúre viedla nielen jeho, ale aj svoju jedinú vnučku, ktorá študuje manažment. Okrem rodiny napĺňalo jej život umenie, ktorému sa venuje aj v dôchodkovom veku, a zamestnávajú ju ešte dve činnosti – recituje počas sobášov v miestnom evanjelickom kostole a vedie občianske pohreby. „Dostala som sa k tomu náhodou po osemdesiatom deviatom roku, keď mi zavolali z mestského úradu, keďže som bola už v dôchodku a vedeli, že som po celý život recitovala – zúčastňovala sa na recitátorskej súťaži Vansovej Lomnička, ktorú som vlani aj vyhrala. Keď som však robila tretí pohreb, za rakvou stál mladý muž a dve malé deti. Zovrelo mi hrdlo, no zvládla som to, ale vtedy som si povedala: Už ani jeden! Poprosili ma, aby som vydržala, pokým niekoho nenájdu. Odvtedy ubehlo už dvadsať rokov a ja mám za sebou 1 400 pohrebov. Pochovávala som, žiaľ, aj malé deti, študentov, svojich známych a priateľov. Čo vám mám k tomu povedať – som dojatá, keď mi zavolajú a povedia: Pani Ruthová, ale oni chcú len vás...“

Miluje Nitru

Na svoj život si pani Eva nesťažuje. Ešte v časoch socializmu robila turistickú sprievodkyňu do Maďarska a bývalého Sovietskeho zväzu, neskôr, po roku 1989 do Viedne a Benátok, vo voľných chvíľach lúšti krížovky, a najmä vyšíva a háčkuje. Jej umenie sme mali možnosť obdivovať v jej byte, ktorý skrášľovali háčkované obrázky, za sebou má aj niekoľko výstav, kde predviedla svoje šikovné ruky. Mnohí ju nahovárali aj na napísanie vlastnej knihy. „Na to sú povolanejší a lepší ako ja. Doteraz som sa do toho nepustila, hoci nápady a námety by aj boli, pretože mám rešpekt pred týmto umením,“ hovorí Eva Ruthová, ktorú v najťažších rokoch jej života po šesťdesiatom ôsmom roku okrem rodiny podržala priateľka herečka Adela Gáborová. „Naše priateľstvo trvalo štyridsaťšesť rokov, až do jej smrti, zostala mi Majda Paveleková, s ktorou sa priatelíme vyše päťdesiat rokov.“ Z nenaplnených snov jej zostal ešte Paríž, kam by sa rada pozrela, no pri vyslovení tejto túžby si povzdychne a povie: „Len keby ma viac poslúchalo zdravie...“ V súčasnosti sa totiž vyrovnáva s ťažkou chorobou. Aj tu jej veľmi pomáhajú knihy a aj napriek náročnej liečbe zostáva stále dušou nitrianskych besied. „V Nitre žijem od svojich šiestich rokov a neviem si predstaviť, že by som bývala niekde inde. Toto mesto milujem. Je malebné, s bohatou kultúrou, rozvíja sa aj v tomto nie najľahšom období. Snažím sa nasať krásu a pohodu tohto mesta. Je však pravda, že odkedy vediem pohreby, zmenila som rebríček hodnôt, lebo si hovorím – dnes sme tu, zajtra tu už nemusíme byť... Navyše, sme tu iba na návšteve a ľudia by sa aj podľa toho mali správať.“

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko a archív E. R.

- - Inzercia - -