Dnes prší. Moje duševné rozpoloženie je odlišné, ako keď je pekný deň, a možno aj z toho pramení nepochopenie, ako niekto mladý a plný sily môže žiť v nesúlade s tým, pre čo bol stvorený. Stále a donekonečna hovoríme o tom, ako ničíme Zem, na celom svete sa organizujú kongresy, koncerty a festivaly, vypisujeme o skleníkovom efekte a globálnom otepľovaní a pritom tá ľahostajnosť a nemohúcnosť, ktorú vidím na fotografiách v dnešnej Téme, je pre mňa opätovne tvrdou fackou. Kilogramy odpadu, ktoré dokážeme vygenerovať počas jediného víkendu, hovieť si v ňom a kašľať na svet je – žeby obrazom dnešného človeka? Bránim sa tomu veriť, lebo v tom odraze človeka vidieť a citiť hroznú dezilúziu a rezignáciu plnohodnotných túžob...
Zvláštne, ako sa dokáže človek, keď netuší ako v živote ďalej, potácať napríklad aj od nudy, ale keď príde životný úder, je zrazu plný odhodlania a energie. Je to fakt, že pády nás posúvajú ďalej, ale musí to byť vždy tak? Nie je jednoduchšie problémy, ktoré nesieme v sebe, vygenerovať ako odpad, prečistiť svoje duševné postupy a kráčať k zrelosti ako homo sapiens, a nie ako humusák? Vonkajšok je odrazom vnútra človeka – je to nemenný princíp, nad všetkým je však ešte vôľa človeka so schopnosťou vyvíjať sa a meniť. A tak ako prichádzajú šance od života napraviť to, čo sme pokašľali v sebe a čo sme aj na základe toho napáchali vo vzťahu k iným, naša ruka ústretovosti by tu mala byť aj pre druhých. Dať šancu a netváriť sa, že my sme lepší. V tomto ovzduší malého rozjímania verím na šancu, ktorú dostala mladá novinárka po nehode, muž po rozvode, dieťa, ktoré prišlo o mamu, no z ktorého vyrástol úspešný muž, a verím, že tak ako sa oni v rôznych životných situáciách chopili príležitosti, aj ľudia, ktorí bez rozmýšľania zahlcujú Zem odpadom, raz pochopia, prečo dostali šancu tu byť. Návod ako bojovať sami so sebou aj so životnými nástrahami vám ponúknu hádam aj niektoré príbehy v Slovenke.
Príjemné čítanie.
Mária Miková
Poslať nový komentár