Som sestra známej Zuzany

Jej seriálovej postave v Ordinácii v ružovej záhrade zomrel manžel, uniesli jej syna a vzápätí zistili rakovinu prsníka. Keď herečka SOŇA NORISOVÁ vyslovila vetu, že občas sa jej scenár prelína so životom, na chvíľu človeku nabehli zimomriavky.

Čo z toho musela prežiť aj v skutočnosti?

Keď zadáte do vyhľadávača svoje meno, ako prvé vám vyhodí informáciu: Soňa Norisová – sestra herečky Zuzany Norisovej.
Ste staršia, v šoubiznise ste dlhšie, nehnevá vás, že vás charakterizujú len ako sestru niekoho?
Prečo by malo? Veď ja naozaj som jej sestra.
Už pred jedenástimi rokmi Zuzka, najmä v Česku, veľmi zarezonovala v Rebeloch. Nimi sa veľmi silno zapísala do povedomia, takže najmä tam som naozaj registrovaná ako sestra známej Zuzany.

Ale bol to predsa váš nápad skúsiť dosky, ktoré znamenajú svet, alebo nie?
Bol aj nebol. Hoci ma to vždy bavilo a aj som chodila na dramatický krúžok, posunuli ma k tomu skôr ľudia okolo: Choď na konzervatórium, ty na to máš! Najskôr som trochu váhala.
Ale vŕtalo mi to v hlave. Keďže ma nakoniec prijali hneď na prvýkrát a začala som sa v tých vodách pohybovať, prirodzene som tým smerom kráčala a ďalej ním idem a neľutujem to. Naopak, som šťastná, že som k tomuto povolaniu bola tak trochu postrčená. Baví a napĺňa ma. Zuzka nejako prirodzene šla v mojich šľapajach.
Veľmi ju zaujímalo, čo v škole robíme, čo sa učíme a ja som jej o tom veľmi rada rozprávala, dokonca sme si vymýšľali doma všelijaké scénky. Jej voľba bola potom automatická. Ale nikdy nezabudne pripomenúť, že som ju vo výbere hereckej dráhy ovplyvnila aj ja.

Zlatá... Takže ste ju nikdy nevnímali ako konkurenciu?
To je pre mňa absolútne nemysliteľné. Neviem si predstaviť, že by som žiarlila na svoju sestru. Ani keby sme boli na spoločnom konkurze a vyhrala by ho ona. Naopak, tešila by som sa. Veď je to moja krv, moja sestrička! Ja jej prajem, takisto ako viem, že ona praje mne.

Umelecké vody sú však jedny z najneistejších, tam niekedy brat nepozná brata. Človek totiž nikdy nevie dňa ani hodiny kedy dostane prácu, a dosť často ani to, kedy o ňu príde. Nehovorili ste si – bolo mi túto profesiu treba?
Sú situácie, keď si hovorím: čo teraz? A len dúfam, že azda niečo príde. No musím povedať, že zatiaľ vždy prišlo.
Všetky úvahy o tom, do čoho iného by som sa mohla pustiť, zatiaľ teda zahnala nová ponuka. Ale nemyslím si, že by som bola tá, ktorá by len čakala, či niečo príde, niečo by som vymyslela.

Veď už teraz to máte rozbehnuté hneď na niekoľko strán – pred kamerou, v divadle, ale i na koncertných pódiách s kapelou Fragile... A úspešne! Mimochodom, čakali ste, že práve spevom tak zabodujete?
Naopak, na začiatku sme si povedali, že to budeme robiť, lebo nás to skrátka baví. Boli sme skupina ľudí, ktorých spájal vzťah k tomuto štýlu a chceli sme sa mu venovať s tým, že uvidíme, či to zaujme aj ľudí. Predsa len u nás je žáner „acappella“ skôr menšinový.
Ani nám nenapadlo, že niekedy vypredáme športovú halu. To je fantastické.

 

Presne tak. A držím vám v tom palce. Niektorí mladí ľudia si totiž neistými časmi odôvodňujú aj to, prečo nemať deti. Vám to nenapadlo ani na chvíľu?
Nie. Sú ľudia, ktorí sú na tom predsa oveľa horšie a zvládajú to. Pre mňa je materstvo zmysel života. Neviem si vôbec predstaviť, že by som dieťa nemala. A to sa Michael narodil presne v situácii, keď sa nič nenakrúcalo, z predstavení v divadlách som kvôli tehotenstvu musela postupne odísť. Keď som si zrátala, aká asi bude moja materská, tiež to nevyzeralo ružovo.
Napriek tomu to bolo to najlepšie, čo sa mi stalo. Sestra mi stále opakovala, že je až neuveriteľné, akú harmóniu okolo seba šírim. Myslím, že je to tak vždy, keď človek prestane riešiť sám seba. Mimochodom, keď som zase začala zvažovať návrat do práce, skôr než som začala vážnejšie rozmýšľať nad tým, čo ďalej, zazvonil mi telefón z Markízy, či mám záujem o rolu v Ordinácii v ružovej záhrade.

Určitú istotu dáva aj dobre sa vydať, vy ste však porodili svojmu partnerovi Michaelka bez obrúčky...
Nemám pocit, že by mi to dalo väčšiu istotu. Ja ju vnímam už teraz, a to v dôvere, ktorá v našom vzťahu je a na nej by obrúčka nič nezmenila. Takže to momentálne neriešime.
No keby sa nám zdalo, že v tomto štáte je výhodnejšie sa zobrať, alebo by to bolo lepšie pre naše dieťa, tak to urobíme, nemáme proti sobášu nič. Len nám je zatiaľ dobre takto.

Možno vás tam pošle váš syn. Deťom vraj záleží na spoločnom priezvisku, najmä po tom, čo nastúpia do školy, a presne to vás v tomto roku čaká.
Aj náš Michaelko už riešil, prečo je on Rajter a ja Norisová. Neviem, či celkom chápal, keď som mu to vysvetlila, ale čím som si úplne istá, je to, že vie, že žije v rodine dvoch milujúcich rodičov.
Myslím si, že to je pre dieťa najdôležitejšie, a nie to, či má rovnaké meno maminka aj tatinko.

Pri výbere povolania vás sestra nasledovala, a čo v materstve?
Určite viem, že chcú mať bábätko, ale či to bude teraz, to neviem. Myslím, že mi neprináleží im v tom radiť.
Je to absolútne intímna vec ich dvoch.

Možno si to Zuzka už dala ako novoročné predsavzatie na tento rok. Mimochodom, a čo vaše predsavzatia? Nie je medzi nimi tiež sestrička pre Michaelka? Alebo zostávate skôr pri tradičnom úmysle väčšiny Sloveniek, a síce – schudnúť?
To prvé sa zase až tak naplánovať nedá, a pri tom druhom pre mňa nie je motiváciou Silvester ani Nový rok, nestanovujem si dátumy – tak od prvého. Mám totiž skúsenosti, že väčšinou to nefunguje. Ja si skôr poviem – tak a teraz dosť, ešte dnes začínam so sebou niečo robiť.

Nie je práve v otázke kíl navyše herectvo drsné povolanie...
Je pravda, že herečka je stále na očiach a každý ju posudzuje. No sú herečky, ktoré vedia tie kilá nosiť. Ja keď priberiem, tak akoby som sa schovávala do seba. Práve preto mi ešte na konzervatóriu pán profesor Kaprálik často vyčítal – zase si pribrala.
Cítila som sa pri tom hrozne, ale vysvetlil mi to: Soni, ty si typ ženy, ktorá vyzerá dobre, keď je štíhla. Keď priberieš, tak sa strácaš. Naozaj si uvedomujem, že sa s kilami zahaľujem do vrstiev oblečenia, skrývam sa, necítim sa dobre. Kilá mi doslova psychicky prekážajú.

Vy ste doslova chodiaca reklama na správny postoj k chudnutiu. Nie náhodou vás teda oslovili, aby ste sa stali tvárou nového fitnes stroja. Nemali ste však pocit, že je to príliš zaväzujúce pre človeka, ktorý občas nevie, čo skôr?
Naopak. Power Plate je totiž výborný pre ľudí ako ja, ktorí nemajú pravidelný pracovný čas.
Nedovolí nám vyhovárať sa na to. Stačí dvadsať minút cvičenia na tejto vibračnej plošine denne a moje telo dostane poriadne zabrať, ako po hodine a pol v posilňovni. Predovšetkým sa spevní a chudnutie je taký vedľajší produkt. Navyše sa vyplavia endorfíny a cítim sa plná energie.

Dvadsať minút a je všetko vybavené?
Určite tomu treba prispôsobiť aj životný štýl. Ale mám už vyskúšané, že keď začnem cvičiť, tak sa viac začnem starať aj o to, čo a ako jem. Už si to totiž nechcem pokaziť nejakými nočnými nájazdmi na chladničku. Aj keď občas sa mi to stane... (smiech)

Napríklad po takých nakrúcaniach, ako sa vám ušli v jesennej sérii Ordinácie, keď ste museli prežiť únos syna a potom vám objavili rakovinu prsníka? Alebo to až tak neprežívate?
Samozrejme, že keď človek chce, aby to bolo pravdivé, musí si to pustiť k telu, ale zase nie do tej miery, že by ma to malo poznačiť aj v súkromí. Druhá vec je, že niekedy sa scenár prelína so životom.
Aj ja sama som si objavila hrčku na prsníku. Presne som vedela, o čom hrám. Ten strach je neuveriteľný, aj keď sa nakoniec, našťastie, ukázalo, že to nič nebolo. Ale človekom to zatrasie.
Kým je zdravý, vôbec si totiž neuvedomuje, aké má šťastie.

Dajú sa za tým bez problémov zatvoriť dvere štúdia?
Väčšinou áno, ale keď sme napríklad nakrúcali časť, v ktorej zomrel môj manžel doktor Gregor, strašne veľa som tam plakala. Až ma bolela hlava. Vtedy som mala pocit, že už vo mne nie je ani slza. Keby sa mi reálne niečo stalo, ani neviem, či by sa ešte nejaká našla...

Mimochodom, ani po odchode vášho seriálového muža, ktorého hral Tomáš Maštalír, vašej postave scenáristi neupierali lásku a milostné scény dokonca plnili stránky novín. Čo vám prejde hlavou, keď takéto obrazy nájdete v scenári? Ako sa tomu vyhnúť alebo ako to najlepšie zahrať?
Nedávno som sa o tom rozprávala s jednou kolegyňou, že je to taký zvláštny druh schizofrénie, na jednej strane herec chce, aby to bolo pravdivé, ale zároveň nechce ukazovať tie najintímnejšie veci, čo v sebe má, čo prežíva v tých chvíľach, ktoré sú len jeho.
Najhoršie to býva vždy na začiatku, keď sa na to pripravujete, keď nad tým premýšľate, priamo na pľaci to už beriete profesionálne.

Milan Lasica v istom rozhovore spomenul, že jedna jeho milostná scéna sa začínala zoznamovaním, pretože sa s tou hereckou partnerkou dovtedy nestretli...
To sa stalo aj mne v českom seriáli Prešľapy. Jednoducho sme si povedali – ahoj, ja som ten a ja som tá, ideme na to. S niektorými ľuďmi si však sadnete hneď a zvládnete to v pohode ajkeď ide o intímnu scénu.

Je to teda jednoduchšie, keď sa s partnerom poznáte? Alebo ste to, že vás pod perinu poslali s Dušanom Cinkotom, s ktorým vás spájala minulosť, považovali za silnú kávu? Po nakrúcaní ste to komentovali slovami, že to nakoniec bolo ako vo väčšine prípadov celkom vtipné. Akurát ste sa pred sebou trošku viac hanbili...
Určite je to ľahšie, keď toho druhého nevidíte prvýkrát. Sú to veci zo života, a preto chceme, aby vyzneli pravdivo. Hoci sú, samozrejme, hranice, za ktoré by som nešla.

Keď si svoje odohráte, znamená to pre vás – padla? Alebo si potom aj na obrazovke pozriete, ako ste to zvládli?
Nerada sa na seba pozerám, no je dôležité mať zrkadlo, vidieť, čo robím dobre a čo zle. No, samozrejme, nie veľmi rada sa na seba dívam. Ale keď sa mi náhodou stane, že sa pozerám na film, v ktorom hrám, a užijem si ho, tak to je pre mňa dobré znamenie – nevyrušovala som samu seba. Asi to nebolo až také zlé... (smiech)

 

ZO ZÁKULISIA
Pred časom ma na pár týždňov priklincovali k obrazovkám české Prešlapy. Seriál, kde sa prvýkrát pred kamerou stretli sestry Norisové, a bolo sa na čo dívať a predovšetkým na čom sa smiať.
Soňa v ňom hrala manželku bývalého televízneho básnika Kendyho Davida Matáska. Keď sa jej zahľadel do začínajúcej komunálnej političky, nestrácala humor a úprimne sa čudovala, ako v ňom zrazu tak vzplanul záujem o veci verejné. „Že si získala práve teba, ktorý si proti útlaku Tibetu protestoval maximálne tak tým, že si prestal jesť čínu...?“ krútila ironicky hlavou. 
Keby ste to videli a boli k tomu ešte aj novinármi, hneď ako by ste sa dosmiali, určite by ste mysleli na to isté, ako ja – chcem s ňou urobiť rozhovor. Veď otázky sa núkali samy – má taký nadhľad aj ona sama nad vlastným životom?
Už som na stretnutí bola dohodnutá, keď som si ju na internete ešte pre istotu prelustrovala, čo komu a kedy v interview povedala.  Po vete, že sama si najradšej číta rozhovory, kde sa nikto nerýpe v súkromí, ktorú vyslovila v jednom z nich, mi však na chvíľu prešiel mráz po chrbte. Ups! Veď uvidíme, nenechala som si však zobrať radosť zo stretnutia.
A oprávnene. Soňa nenechala jedinú otázku nezodpovedanú. A to sa súkromiu rozhodne nevyhýbali.
Takže ďakujem za úprimnosť, Soni! 




Autor: Katarína Alberty Ondrejková
Foto: archív S.N.