Prvého apríla 2012 sa v historickej budove Slovenského národného divadla uskutoční benefičný galavečer Vietor do plachiet, ktorý pripravuje Nadačný fond Plaváček Deany a Juraja Jakubiskovcov.
Jeho cieľom je získať podporu na rozvoj talentov detí z mnohodetných, sociálne slabých rodín či detských domovov. Jednou z účinkujúcich bude aj speváčka MÁRIA ČÍROVÁ. Ako si ona spomína na obdobie, keď sa začal jej talent rozvíjať?
Vyrastali ste v hudobníckej rodine. Čo to konkrétne znamená?
Narodila som sa do hudobníckej rodiny, korene mojej mamy siahajú až k veľkému slovenskému skladateľovi Eugenovi Suchoňovi – jej dievčenské priezvisko bolo Suchoňová. Moji rodičia sú amatérski muzikanti, hudba je ich obrovskou vášňou, obaja hrajú na gitare a všetky svoje deti viedli prirodzene k nej. Veľa sme doma spievali, na rodinných oslavách nesmela nikdy chýbať gitara a mama viedla navyše u nás v kostole detský spevácky zbor.
Aj vaši traja súrodenci sa vydali týmto smerom?
Zo všetkých detí najviac prirástla k srdcu hudba asi mne. Začala som sa jej totiž časom venovať itenzívnejšie ako ostatní. Hoci staršia sestra Barborka hrala na gitare a spievala, ťahalo ju to k medicíne. O šesť rokov starší brat Dominik odišiel do Talianska, kde vyštudoval novinárčinu. Najmladšia Agnes sa venuje psychológii a napriek tomu, že navštevuje hodiny violončela, je to viac-menej iba koníček.
Kto má zásluhu na tom, že váš talent sa mohol rozvíjať?
Predovšetkým som sama chcela. Rodičia ani jedného z nás nikdy do ničoho nenútili. Ja som chcela spievať, ja som chcela navštevovať základnú umeleckú školu. Aj klavír ako hlavný nástroj som si vybrala sama. Keď ma mama zobrala jedného dňa ako sedemročnú na prijímačky do hudobnej školy, pochodili sme spolu všetky triedy s rôznymi nástrojmi a ja som sa zastavila iba v jednej. V strede miestnosti stál veľký čierny klavír.
Študovali ste aj spev?
Ako malá nie. Popri základnej škole som sa venovala folklóru, teda ľudovému spevu, a taký sa v hudobnej škole neučil. Absolvovala som niekoľko desiatok detských hudobných súťaží, z ktorých asi najvýraznejšou bol Slovenský Slávik Petra Dvorského. Súťaž v ľudovom speve má dlhú tradíciu, neviem ako dnes, ale za mojich čias sa do jedného ročníka hlásilo aj sedemdesiattisíc detí z celého Slovenska. Dodnes sa ju vraj nikomu nepodarilo vyhrať dvakrát. (Mária zo skromnosti nepriznáva, že je jediná, komu sa to podarilo – v roku 1996, keď mala osem rokov, a potom ešte v roku1999, pozn. red.)
Mnoho vašich fanúšikov možno nevie, že ste vyštudovali klavír a kompozíciu.
Hudba bola odmalička mojou prioritou a napriek tomu, že som mohla ísť rovnou čiarou na gymnázium, vybrala som si konzervatórium. Vyštudovala som klavír a hudobnú kompozíciu.
Nebolo to jednoduché štúdium. Osem hodín každý deň zavretá medzi štyrmi stenami – len vy a nástroj. Skladby, ktoré som hrávala na veľkých školských koncertoch, boli maximálne vydreté. Na žiadne študentské žúrky, chaty či diskotéky som v tom období ani len nepomyslela. Často som nechcela ísť ani na letnú rodinnú dovolenku, lebo čo keď to tie prsty po týždni zabudnú?!
A predsa sa z vás nestala slávna klaviristka, ale speváčka.
Spev začal byť počas strednej školy mojím obrovským koníčkom. V škole som mala a capella skupinu, zbor, fungovala som s jednou trnavskou gospelovou formáciou Trinity group. Pochodili sme niekoľko festivalov a hudobne ma to veľmi posunulo. Aj vďaka chlapcom z tejto kapely som sa dozvedela o autorskej súťaži Coca-Cola Pop Star, ktorú som v máji 2008 vyhrala. A začala sa nová etapa môjho hudobného života.
Budete vystupovať na benefičnom galavečere. Aký je váš vzťah k charitatívnym aktivitám a podujatiam?
Mám k tomu kladný vzťah, keďže je to jedna z foriem, ako ľuďom pomôcť. Pravidelne sa zúčastňujem na charitatívnych akciách, pri ktorých mám pocit, že ide o dobrú vec. Občas sa stáva, že sa takéto akcie môžu aj zneužiť, ale, našťastie, takých nie je veľa. Výrazne spolupracujem s projektami UNICEF, Hniezda záchrany či Úsmev ako dar.
Po narodení dieťaťa vás oslovil Slovenský výbor UNICEF, aby ste sa stali ambasádorkou v projekte, zameranom na podporu očkovania detí proti tetanu novorodencov a rodičiek. Ako matka ste to zrejme prežívali veľmi intenzívne.
Som veľmi vďačná za to, že som mohla prijať tento post. V rámci tohto projektu som v januári 2011 navštívila Kambodžu a mala možnosť na vlastné oči vidieť, ako UNICEF pomáha. Zúčastnila som sa na niekoľkých očkovaniach a aj sama som sa odvážila podať jednu vakcínu. Tento pobyt ma natoľko poznačil, že som svoje pocity chcela zachytiť v pesničke, čo je pre mňa asi najprirodzenejšie. A tak vznikla skladba Be there, ktorá je na mojom najnovšom albume a ku ktorej plánujem tento rok urobiť videoklip. Budú v ňom použité zábery priamo z našej cesty.
Mali ste niekedy možnosť pomáhať mladším talentovaným deťom alebo je vaša účasť na pripravovanom koncerte prvou takouto príležitosťou?
Mám už nejaké skúsenosti s talentovanými deťmi, keďže som počas svojho štúdia učila deti hre na klavíri. Bola to príjemná skúsenosť a pevne verím, že im to tiež niečo dalo. Projekt Plaváček mi je sympatický najmä tým, že pomáha rozvíjať talent u detí, ktorým by to rodinná či sociálna situácia nedovolila. Tým, že som ponuku prijala, chcem vyjadriť svoje sympatite a podporu tomuto projektu.
Benefičný galavečer Vietor do plachiet, ktorý sa uskutoční 1. apríla 2012 v historickej budove Slovenského národného divadla, pripravujú Nadačný fond Plaváček v spolupráci s Jakubiskofilmom a so spoločnosťou Leca production.
Autor: Ľudmila Grodovská
Foto: archív M. Č.
Poslať nový komentár