Čas je neúprosná veličina. Dňa 29. decembra uplynulo už deväť rokov odvtedy, čo nás opustil humorista, herec, publicista, ale najmä veselý a dobrý človek Július Satinský. Náš čitateľ Peter Malík sa rozhodol podeliť sa o svoje spomienky na osobnosť, ktorá významnou mierou ovplyvnila kultúrny život nielen Bratislavy, ale aj celého Slovenska.
Ako rodený Bratislavčan som od ranného detstva obdivoval jeho jedinečný humor. Stretával som sa s ním pri jeho prvých vystúpeniach s Milanom Lasicom na pôde Tatra kabaretu. Na nezabudnuteľných nedeľných predpoludniach, ktoré si mládež obľúbila. Spomínam na vynikajúce kreácie v pivnici na Sedlárskej, vo vtedajšom
Divadle na Korze. Najmä na predstavenia „Soireé“ či „Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom“.
Vtedajšia generácia poslucháčov a divákov zosmutnela, keď toto divadielko v období normalizácie politických pomerov zatvorili. Julo s Milanom boli vykázaní do exilu. Paradoxom bolo, že v Brne, v kabarete Večerní Brno, ani v časoch hlbokého socializmu nikomu nezavadzali.
Po ich návrate som ako vysokoškolák videl väčšinu ich vystúpení v tradičnom Véčku na Námestí SNP. Dodnes sú zlatým fondom Slovenskej televízie, čoho dôkazom sú ich nespočetné reprízy. Vo vlastnej knižnici mám podstatnú časť Satinského publicistickej tvorby. V súbornom diele dvojice „L a S“ sú obsiahnuté všetky
predstavenia a knižky z predchádzajúcich desaťročí.
V pamäti mi rezonujú Julove vystúpenia so Stanislavom Štepkom v Radošinskom naivnom divadle „Kam na to chodíme“. Tiež s Jarom Filipom v mnohých zhudobnených úsmevných reláciách. Najznámejšie z nich sú „Sága rodu Forsythovcov“, „Balada o vodných stavoch“, či „Piesne z rokov 1981–1990“. S radosťou som prijal v roku 1982 založenie domovskej scény L + S. V bývalých priestoroch Tatra revue, teda v „Štúdiu S“ som trávil veľa veselých chvíľ na spoločných vystúpeniach tejto dvojice. Nedá sa zabudnúť na ich úžasné dialógy. Boli vždy aktuálne, úsmevné, aj na zamyslenie. Osobitne mi imponoval výborný individuálny výkon Satinského v „Stalinovi“. Dosť často ešte aj dnes navštevujem s manželkou predstavenia v Štúdiu L + S, pričom si zakaždým nemôžem nespomenúť na nezabudnuteľného Jula. Na doskách tejto scény stvárnil sám hlavnú postavu generalissima Stalina. Úžasný monológ, vynikajúci výkon. V ušiach mi doznieva búrlivý smiech divákov zo seriálových relácií „Ktosi je za dverami“, či „Nikto nie je za dverami“. Julo bol raz taký, čím viac sme sa rehotali my, tým viac bol spokojný on sám. Prekvapujúco a vtipne vedel vstupovať do naštudovaného scenára. Okamžité vtipné glosy, ktorými niekedy prekvapil sám seba, ale aj Lasicu. Satinský sa postupne predstavil aj ako výborný filmový herec. Najviac ma zaujali postavy mimozemšťana vo filme „Srdečný pozdrav ze zeměkoule“, kráľa Pikolu v diele „Tři veteráni“. Vrcholom jeho filmového herectva bola postava Alberta Horáka v českej veselohre 20. storočia „S tebou mě baví svět“. Práve preto bol obľúbený a známy nielen na Slovensku, ale aj širokej diváckej verejnosti v Čechách.
Ako Bratislavčan som sa mimoriadne potešil, keď Julo začal písať o starom Prešporku, ale i novodobej Bratislave. Do svojich príbehov vkladal autentické, zaujímavé a úsmevné zážitky. V jeho knižných vydaniach „Chlapci z Dunajskej ulice“ a „Polstoročie s Bratislavou“ sme ako jeho rovesníci videli sami seba najprv v detských rokoch, potom študentských a neskôr už v dospelosti so svojimi deťmi. Typické pre neho, ako rodu verného Slováka bolo, že svoju krajinu prebrázdil s pľuzgiermi na nohách krížom krážom. Zo zážitkov v prírode potom čerpal námety vo svojich literárnych príhodách. Práve vychádza jeho posledné posmrtné dielo „Expedície“. Úžasné, autentické čítanie, ako by tu stále bol s nami. Podľa Satinského žiadny človek nie je zbytočný. Každý je osobnosťou a má svoje hodnoty. Aj z tohto názoru sála Julova ľudská múdrosť. Dôkazom jeho lásky a krásneho vzťahu k deťom boli „Rozprávky uja Klobásu“. K dievčatám tínežerkám prehovoril zase v knižke Čučoriedkareň, ktorá vyšla na pokračovanie. Obe diela pre mládež sám originálne vyrozprával v rozhlase. Jednou z mála posledných televíznych relácií súčasnosti, na ktorých sa dalo ešte zasmiať, bola „Sedem s. r. o.“, neskôr „Sedem“. Aj tu nám medzi účinkujúcimi humoristami Julo chýbal... Zo spomienok pani Viery Satinskej, jeho priateľov a Julových zápiskov vznikla knižka „Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr“. Škoda, že nostalgicky môžeme len konštatovať, že Julovi už nie je kam zavolať... Ďalšou knižkou spomienok na Jula Satinského je „Bledomodrý svět“. Významné osobnosti v Čechách a na Slovensku v nej s pokorou a úsmevne spomínajú na spoločného priateľa.
Svojho životného súputnika stratil nielen pán Lasica, ale aj my, ktorí sme Jula uznávali, obdivovali a bližšie poznali. Naša generácia bola jeho typickým humorom „odkojená“. Preto sa naň len ťažko zabúda. Už ho nestretneme v meste s charakteristickými žltými šnúrkami v topánkach. Neuvidíme ho v bratislavských reštauráciách či vinárňach pri jeho gurmánskom hodovaní. Nikdy nebuďme smutní, ak naň myslíme! Lebo Julo mal rád optimistov a veselých ľudí. Sám rád úsmev a radosť plným priehrštím rozdával. Bol nielen kvalitným humoristom a umelcom, ale predovšetkým dobrosrdečným človekom. Úprimnú, malú spomienku, s vďakou v srdci, si od nás určite zaslúži.
Autor: Peter Malík
Foto: Ctibor Bachratý
Poslať nový komentár