Nakrúcanie filmu v českej metropole Zuzanu Fialovú (36) dočasne odlúčilo od rodiny. „Musím povedať, že sa cítim osamelo,“ prezradila, a dokonca sa nám zdôverila, že jeden večer si aj poplakala.
Herečka momentálne ťahá v hlavnom meste našich západných susedov už štvrtý týždeň a pobudne až do polovice septembra. Po celú tú dobu ostáva po večeroch v hotelovej izbe sama. „Akurát Peťo tu za mnou bol na dva – tri dni, ale to som mala práve voľno. Takže to bolo také príjemné,“ povedala nám. Okrem toho snímka o tragédii v dedinke Lidice, ktorá sa odohrala počas 2. svetovej vojny, jej dáva poriadne zabrať. Takže aj keby mala svojich chlapov pri sebe, nezvládla by sa im venovať. „To nie je ako keď Angelina Jolie točí Tomb Ridera a behá tam s pištoľou pri boku. To je iná robota, vtedy si môžeš zobrať aj osem detí so sebou,“ zasmiala sa tmavovláska počas nášho telefonického rozhovoru priamo z nakrúcacieho pľacu.
So svojím partnerom Peťom a synom Davidom sa snaží aspoň veľa komunikovať. „Ale som tým trošku otrávená aj pre tú rodinu. Oni si proste užívajú ďalej prázdniny, a tým nemajú až také veľké stavy smútku za mnou,“ skonštatovala Zuzana, že jej blízkym v domácom prostredí sa odlúčenie predsa len znáša ľahšie. Hotelová samota však nie je jediné, čo jej dáva zabrať. „Ten film je ohromne náročný emočne, aj psychicky. Točili sme v prostredí, ako je koncentračný tábor Terezín či dedinka Lidice, kde sa konala tá tryzna,“ podelila sa s nami o čerstvé zážitky.
Často sa stretávajú aj s ľuďmi, ktorí vyplienenie dediny v dôsledku atentátu na Heydricha prežili. „Je hrozne ťažké to spracúvať. Ja vlastne ani nemám chuť, keď je voľný večer, ísť sa baviť do mesta. Je to ako keď ideš z nejakého veľmi dobrého filmu, ktorý ti veľmi veľa dá,“ vysvetlila nám Zuzana, ktorá otvorene pripúšťa, že sa cíti osamelo. „Ale možno to bude dobré pre ten film. Človek je taký sústredený,“ zamyslela sa a dodala, že si nepripadá precitlivená, pretože podobné stavy postihli celý štáb.
Obmeniť myšlienky jej príliš nejde ani po večeroch. „Keď som sa vrátila z toho koncentračného tábora, kde sme nakrúcali hrozne sugestívne scény, tak som napríklad tuším celý večer plakala, to sa nedá zastaviť...“ otvorene priznala. Podľa nej prvé, na čo myslíme v súvislosti s koncentračnými tábormi a tragédiami, je strach či hrôza. „No, to prvé, čo tam človek zažije, keď ho tam dovlečú, je obrovské poníženie, strata dôstojnosti, ľudskej identity, integrity a to sme vlastne my absolvovali v rámci toho nakrúcania,“ odhalila nám Zuzana svoje pocity, ktoré prehĺbilo aj líčenie v maskérni a uniformy pre väzenkyne koncentračných táborov, ktoré mali na sebe. Trochu vypla len počas jedného dňa, keď si v kine dala hneď tri filmy za sebou. „Americké akčáky,“ zasmiala sa. Po večeroch v hoteli sa snaží na vyváženie aspoň čítať inú literatúru. „Alebo sa hrám poker na internete,“ dodala.
Autor: MÁRIA ŠIDLOVÁ
Foto: Julie Vrábelová, Tomáš Vaverka
Poslať nový komentár