Aj ja si pamätám, podobne ako Vaneska, dcéra Karin Haydu na „svojho“ Mikuláša, ktorý mi priniesol darčeky v maminých topánkach... Mikuláš prichádza aj v mojej dospelosti s úsmevom.
Vždy sa totiž usmievam, keď si na túto veľkú udalosť spomeniem a o to asi počas tohto krásneho sviatku ide. Aby sme svojim deťom, blízkym, rodine a všetkým naokolo vyusmievali radosť... Najradšej by som si ten môj detský úsmev zabalila do darčekového papiera, vložila do čižmičky pod posteľou a potom darovala sebe aj ostatným, lebo nakupujem sladkosti, ovocie a dobroty, ale keď sa na seba pozerám v týchto dňoch do zrkadla, mám pocit, akoby som vyšla z Andersenovej rozprávky o krivých zrkadlách. Skôr sa niekedy cynicky smejem ako usmievam, uštipačne škerím ako chichocem, smiech je u mňa úzky profil, som nadmieru k sebe a k ostatným kritická, aj keď viem, že dokonalosť je podobne ako úsmev nedostatkový tovar... Na Mikuláša prichádza nádej, vrátiť sa v myšlienkach do detstva, počúvať zvonček a kroky, ktoré kráčajú k dverám. V detstve malý človiečik nevie, čo všetko mu veľký svet ponúka a o čo všetko ho môže ukrátiť, dieťa je občas kruté, ale možno preto, že to občas „odkuká“ od dospelých. Dieťa má čistú myseľ a práve preto k nemu chodí svätý Mikuláš, ktorý by teraz mohol prísť aj k nám, aby nám zazvonil do uší a povedal, že nerovnaké platy a duševná bieda mocipánov, ktorí neriešia to podstatné a akútne, by z nás – všetkých tých, ktorí slúžime pacientom, deťom, čitateľom... – nemalo robiť duševných mrzákov. Slúžime z lásky k nášmu povolaniu, a to znamená často veľmi veľa.
Pekný mikulášsky týždeň želá
Mária Miková
Poslať nový komentár