je takmer polnoc, o chvíľu odchádzame do tlače s dvojčíslom, ktoré bude v predaji počas dušičkových dní do štrnásteho novembra.
Zvláštne, v hlave mám hádam celú Slovenku, ale aj všetko to, čo sa mi do nej nevošlo – to všetko stojí kdesi v predsieni a čaká, že ju otvorím. Neviem, prečo mi na tú predsieň klope bezdomovec, ktorý sa chystal skočiť z košického mosta, no duchaprítomný policajt ho pred tým zachránil... V hlave mám aj nešťastnú matku, ktorej pri havárii zahynuli dve dcéry a možno tým, že je veľmi neskoro a že mám za sebou týždeň plný krásy, talentov a módy, sa mi motajú v hlave najmä smutné správy, ktoré dnes odzneli v denníkoch. Hlava je plná kontrastov. Krásy aj odvráteného sveta a – ja sa tomu vôbec nebránim. Ak vypoklonkujete zo seba radosť, možno budete otravní, ak naopak, zavrhnete v myšlienkach tých, ktorým sa práve nedarí alebo potrebujú pomoc, málokto vnímavejší bude mať chuť sa s vami baviť. Svet je o vyvažovaní hodnôt a ja verím, že ten malý mikrosvet vyváženého dobra a zla, smútku a radosti, svetla a tmy držíte práve v rukách. Otvorte, ak vám počas týchto dvoch týždňov zaklopú na predsieň všetci tí, ktorí sú v Slovenke zabývaní. Možno práve tí, o ktorých si na začiatku budete myslieť, že na nich rýchlo zabudnete, ostanú u vás najdlhšie...
Príjemné čítanie želá
Mária Miková
Poslať nový komentár