Ak ktosi strávi vyše šesťdesiat rokov tým, že učí mladých ľudí tancovať, skákať, spievať, smiať sa a dávať zo seba to najpozitívnejšie, čo v sebe majú, musí v sebe mať obrovské odhodlanie, silu a šíravu lesa, vrchov a hôľ, odkiaľ skutočne profesor ŠTEFAN NOSÁĽ pochádza.
Zakladateľ a veľký choreograf Lúčnice, jej umelecký vedúci, režisér i pedagóg a bývalý tanečník aj dnes vraví, že tanec dostal ako dar od svojho otca. No dá sa vôbec naučiť milovať folklór, ktorý nie je len krásou z pódia, ale aj každodennou drinou?
Narodili ste sa v rodine horára Jána Nosáľa vo veľkom polesí Poľany ako jeden zo štyroch súrodencov. Určite aj tieto rodinné korene vo vás podnietili silný vzťah k prírode a krajine, hudbe a potom k tancu. Zažili ste teda ešte ľudí, ktorí si pamätali staré piesne, tance, zvyky a obyčaje svojich predkov, čo v sebe nosili ako prirodzené kultúrne dedičstvo. Datuje sa už odtiaľto vaše očarenie hudbou, tancom, folklórom?
Určite najmä odtiaľ, pretože na Podpoľaní boli ľudovoumelecké tradície vždy silné. Poľana je veľmi rozložitá a bol to aj je kraj, kde sa ťažko žilo, no je zaujímavé, že aj v prostredí, kde sa tak zložito dorábali prostriedky na živobytie, boli ľudia, ktorí mali k folklóru blízko, radi si zahrali, zaspievali. Na lazoch sme žili v drevených domoch, murovaný bol výnimkou, no ľudia tam boli veľmi robotní, robili v meste vo fabrike, ale mali aj svoje maličké hospodárstva, no napriek tomu sa vždy vedeli vo voľných chvíľkach zabaviť a tamojší folklór bol veľmi autentický a živý, plný nezlomnej energie a skutočnej sily.
Otec z vás chcel mať lekára, mama kňaza, čo boli vtedy vážené povolania. Vy ste si však vybrali stavbárčinu a potom sa zaujímali aj o architektúru. Podľahli ste budovateľskému nadšeniu päťdesiatych rokov, alebo ste jednoducho hľadali svoju cestu v dobe, keď sa ľudia tešili z mieru a zo života?
Maturoval som v roku 1947 v Banskej Bystrici, ale o možnosti ísť študovať na vysoké školy sme nemali takmer žiadne informácie. Keďže v spoločnosti panovala budovateľská radosť a veľmi pozitívny príklon k životu, po všetkých tých hrôzach vojny, aj ja som sa pridal k pár priateľom a šli sme do Bratislavy na stavbárčinu. Ale potom sme stretli jedného „večného“ študenta, ktorý nám veľmi pekne hovoril o architektúre, a tak sme šli napokon inde, zaplatili určitý poplatok a zapísali sa na architektúru, pretože vtedy sa skúšky nerobili. V Bratislave som chodieval do divadla a tak som natrafil na poeticko-folklórne predstavenie Rok na dedine režiséra Zachara a bol som šokovaný, ako sa mu skvele podarilo dostať na javisko čistotu a autenticitu folklóru, keď tam tancovali, hrali a spievali chlapci a dievčatá z folklórnej skupiny Živena. To predstavenie, a najmä tanečníci ma tak fascinovali, že sa vo mne čosi prebudilo a ja som si povedal: Tak toto chcem robiť!
Čosi po dvadsiatke vás v Lúčnici zvolili za jej vedúceho. Mali ste vtedy predstavu, ako postaviť program súboru? Rástli ste ako choreograf takpovediac na pódiu?
Vtedy sme nemali prakticky žiadne vzory, videli sme nejaké súbory zo Sovietskeho zväzu, no ja som mohol vychádzať len z mojej pamäti, ako sa mi tam celé tie roky ukladali spomienky na piesne, tance, hudbu... To všetko som sa snažil zúročiť v prvých choreografiách. Boli to veľmi silné spomienky. Hoci bolo Podpoľanie chudobným krajom, tamojší ľudia umením celkom prirodzene žili a ak sa tancovalo, spievalo a hrala muzika, tak to skutočne stálo za to! Prvou mojou choreografiou bol Zbojnícky tanec, potom Detvianska veselica a postupne som rástol na javisku. V roku 1953 som sa zapísal na VŠMU na choreografiu a odvtedy má Lúčnica profesionálne vedenie, hoci tam tancujú amatéri.
Ako sa stať tanečnicou z Lúčnice? Musíte byť pohybovo nadaná, krásna, charizmatická, veselá, mať srdce zapálené za vec?
Každý rok v septembri robíme konkurz do súboru, aby sme ho doplnili, pretože vždy niekto odchádza. Kritériá výberu, či už pre dievčatá, alebo pre chlapcov, sú pomerne jasné. Samozrejme, dievčatá musia mať v prvom rade zmysel pre pohyb, tanec. Musia cítiť rytmus a mať v srdci aj lásku k folklóru. Ale aj vzhľad je dôležitý. Je dobré, ak sa krása pohybu snúbi s krásou tela. Pri konkurzoch sa vždy hlási viac dievčat a tak máme z čoho vyberať. Keď sa niekde v zahraničí vyhrnie z nášho autobusu pätnásť krásnych tanečníc z Lúčnice, tak si mnohí muži idú krk vykrútiť. Nie nadarmo sa vraví, že na Slovensku máme najkrajšie ženy na svete...
Viete už po toľkých rokoch vybrať na konkurze talent za pár minút?
Konkurz má niekoľko kôl. Tanečníci nám najprv predvedú to, čo si pripravili, potom musia predviesť niečo na danú tému a ,samozrejme, ukázať aj to, ako sa vedia pohybovať na pódiu, ako tancovať v pároch či vo väčšej skupine. Niektorí zažiaria až vtedy, pretože ak ste sám niekde pred komisiou, môže sa dostaviť tréma ako na maturite. Na pódiu máte všetci rovnaké podmienky a talent sa ukáže.
Lúčnica je už od päťdesiatych rokov naším najznámejším súborom, ktorý nás skvele reprezentuje v zahraničí. Komunisti vás však asi veľmi dobre na zájazdoch strážili. Mali ste svojich osobných eštebákov. Ako ste ich brali, neprichádzalo ku konfliktom?
Spočiatku boli tí eštebáci verejní, ale neskôr to už usporiadatelia neradi videli, a tak sa tajní stali skutočne tajnými. No my sme vedeli, že ŠtB všetko o nás vie a nič sa nedá utajiť. Ale náš program bol apolitický a išlo nám najmä o to, aby sme sa páčili publiku, pretože na niektorých festivaloch bola konkurencia skutočne svetová. V kanadskom Drummondwile sme vystupovali v obrovskom amfiteátri, kde bolo vyše dvadsať súborov. A to viete, každý sa chcel parádne „predať“. Rusi skáču skoro do neba, točia sa na hlave, mexické klobúky lietajú do vzduchu, trúby jačia, Afričania bubnujú, až v ušiach zalieha, a tak som mal maličkú dušičku, ako obstoja Slováci. Ale aplauz nás ohromil, veď vo folklóre vyhráva vždy srdce. A z tej našej muziky, tanca a spevu je vždy cítiť, že to veľké srdiečko tam je, keďže vychádzame z tradície a mnohé prvky, ktorými sme sa pri tvorbe choreografií inšpirovali či priamo ich prebrali, sú absolútne autentické. Piesne, tance a hudba našich dedov nevznikali nikdy na objednávku, ale vychádzalo im to spontánne priamo z duše. A kusisko tej bezprostrednej duše a srdca Lúčničiari stále v sebe majú, čo samozrejme pôsobí aj na divákov, hoci našu kultúru vôbec nepoznajú. Dnes, keď sme v zajatí amerikanizácie, si veľmi dobre uvedomujem, a mali by sme si to uvedomiť všetci, akým veľkým bohatstvom je pre náš národ naša folklórna tradícia. Je to zdravý základ našej bohatej kultúry. Mali by sme si ju chrániť, strážiť, rozvíjať ju ako živý poklad, ktorý nám tu zanechali naši praotcovia. Tak ako to robia všetky kultúrne národy.
Na zájazdoch v USA, Kanade či v západnej Európe ste sa určite stretávali aj s našimi krajanmi – emigrantmi. Oni vnímali a aj dodnes vnímajú náš folklór asi oveľa citlivejšie a osobnejšie ako ktokoľvek iný. To museli byť výnimočné stretnutia...
Samozrejme, že tieto stretnutia boli a aj sú výnimočné. Keď sme usporiadali vystúpenie pre krajanov v Chicagskej opere, prišlo tam takmer štyritisíc ľudí a polovica z peňazí za predstavenie bola použitá na stavbu domova dôchodcov pre našich krajanov. V publiku sedelo aj viacero významných amerických osobností a zahraničných diplomatov, ktorí boli naším vystúpením uchvátení, a keď niektorí z emigrantov videli, s akým nadšením, obdivom a úctou prijímajú títo veľmi vážení ľudia slovenské umenie, úžasne im to pozdvihlo sebavedomie. Bolo vidieť, akí sú pyšní, že pochádzajú z toho malého, ale na kultúru takého veľkého národa. Keď sme odchádzali, urobili nám špalier a mnohí plakali dojatím a hladkali nás. Vtedy oveľa viac ako inokedy viete, že to, čo robíte, má skutočne zmysel.
Asi sa nedalo zabrániť tomu, aby počas zájazdov občas niekto nezostal v zahraničí...
Nám, našťastie, zostalo vonku len veľmi málo ľudí a ,samozrejme, vždy s tým bol problém. Ale aj keď sme boli napríklad na polročnom turné v Južnej Amerike, čo je už dlhý čas a ľuďom sme medzi predstaveniami museli dať osobné voľno, stávalo sa zriedka, že by emigrovali. Oveľa horšie bolo, keď sme sa odniekiaľ po dlhom čase vracali domov a mohli porovnávať, ako funguje tá naša šťastná krajina, zovretá z každej strany železnými plotmi, a ten „zlý, zahnívajúci kapitalizmus “...
Ako vnímajú Lúčnicu ľudia v krajinách s odlišnými kultúrami, ktoré sú však tiež bohaté na autentické tanečné, či divadelno-pohybové umenie, napríklad v Japonsku, Číne, Afrike?
V roku 1970 sme boli na výstave Expo v Osake a vedel som si predstaviť, že bude oveľa zložitejšie získať si tamojšie publikum, ktoré má takú odlišnú kultúru, náboženstvo a vlastne takmer všetko. Japonci reagujú na mnohé veci inak, nie sú zvyknutí veľmi tlieskať a na Lúčnicu hľadeli spočiatku s veľkým údivom, ktorý však postupne prerástol do zvedavosti, záujmu a pochopenia. Tak ako Američania, aj Japonci berú choreografie Lúčnice ako špecifický druh moderného umenia. O niekoľko dní odchádza Lúčnica na šesť týždňov práve do Japonska, kam ideme už tretíkrát a kde sú väčšinou úžasné podmienky na vystúpenie. Technické zázemie a starostlivosť organizátorov je na najvyššej svetovej úrovni.
V súbore ste si našli aj manželku, ako vníma to, že ste už desaťročia obklopený prekrásnymi ženami? Keď ešte tancovala v súbore, radili ste sa s ňou pri tvorbe ženských tancov?
Manželka mi bola vždy oporou a pre moju prácu mala veľké pochopenie. Určite som sa s ňou trocha pri tvorbe niektorých tancov radil, pretože ona tiež poznala a pozná ľudové tradície, pracovala v SAV a zaoberala sa ľudovým odevom a dokonca o tejto tematike vydala aj nejaké knihy. Takže bola na podobné rady povolaná a rozumela tomu aj ako tanečnica viac ako ktokoľvek iný. Samozrejme, nechal som si rád poradiť alebo sa inšpirovať aj od iných, ktorí „mali prsty“ vo folklóre, ale napokon za konečný výsledok práce aj tak nesie zodpovednosť človek sám.
Z vystúpení Lúčnice ide vždy obrovská energia, život a radosť. Sú to však všetko tiež len ľudia so svojimi každodennými radosťami, starosťami a bolesťami. Ako sa vám vždy podarí ten javiskový zázrak radosti?
Tanec, hudba, pieseň, to sú svojbytné prejavy istej duchovnej nálady a sily. A tanec je svojím spôsobom extrém. To už musí byť v človeku pretlak nejakej nálady, či už je veselá, súťaživá, alebo aj clivá či smutná, aby sa zatancovalo. Naši otcovia či dedovia boli silné osobnosti, individualisti zvyknutí ťažko robiť a privyknutí stáť si za svojím slovom. No keď sa potom na zábave postavili pred muziku a dali ruku so širákom hore, celý svet bol ich. Aj teraz, keď nacvičujeme nejakú novú choreografiu, tak sa snažím tanečníkom nejako ukázať aj túto radostnú a s vnútornou pohodou vždy zviazanú stránku tanca, ktorá priamo súvisí s tradíciou našich predkov. A som rád, že to je na vystúpeniach Lúčnice vidieť a aj počuť.
Je teda tanec jedným z prvých dorozumievacích prostriedkov, čosi, čo bolo dávno pred rečou?
Som o tom presvedčený. Napokon, aj dnes, ak ste v krajine, ktorej reč neovládate, tak sa dohovárate rukami-nohami. Tanec je tajná reč tela. Môžete tam nájsť každú ľudskú emóciu a dá sa ním vyjadriť aj čosi navyše, to, čo ani nejde povedať slovami. Pri tanci nie je technika tým najdôležitejším, podstatná je emócia, spontánnosť, srdce. A úžasné na tom je, že každý národ tancuje inak.
Vaša dcéra Barbora, ktorá tiež tancovala v Lúčnici, je manželkou známeho rockera Joža Ráža. Aký máte vzťah k modernej muzike – rocku, džezu, etnohudbe, ktorá má tiež veľmi silné korene v tradičných kultúrach prepojených s tancom?
Keď som bol mladší, zatancoval som si na párty aj na modernú muziku a viem rozlíšiť kvalitnú hudbu od bezduchého technorytmu, z ktorého vám akurát tak po pár minútach hučí v hlave. Aj pri modernej hudbe je dôležitý silný osobný vklad. Ak tam vložíte srdce a dušu a ste dobrý hudobník, tak to určite vidieť a je to polovica úspechu.
Jedným z vašich žiakov je známy choreograf Ján Ďurovčík, ako sa vám páči jeho práca? Vnímate ju ako posun a tvorivé rozvinutie toho, čím ste žili aj vy?
Janko je veľmi talentovaný choreograf a je výborné, že v sebe nezaprie ani vzťah k folklóru. Či už muzikál, moderné tance alebo čosi pre televíziu, vždy v tom cítiť ducha tradície a vždy je to nové a čímsi zaujímavé. Som skutočne rád, že sa mu v kumšte tak dobre darí, pretože to dosiahol len svojím talentom a pracovitosťou a na takého žiaka môžem byť len pyšný... Napokon, práve on režíroval aj jubilejné programy Lúčnice, aj program k mojej osemdesiatpäťke, keďže vie pracovať so súborom pred kamerami...
Sme krajina ktorá má skvelých hudobníkov, tanečníkov, maliarov, spisovateľov, ale aj remeselníkov a vedcov. No naša „kultúrnosť“ sa prejavuje teraz tak, že máme plné kníhkupectvá knižiek, ktoré pomaly nikto nekupuje, a v televízii by sme sa mali pozerať na reality šou, kde neraz hviezdia ľudia s prekvapivo nízkym IQ. Kam sa po pár rokoch slobody podela tá naša proklamovaná kultúrnosť?
Žiaľ, táto doba nie je žičlivá ku kultúre, ktorá sa často scvrkáva len na zábavu dosť pochybnej úrovne. Aj televízia aj filmy a aj literatúra zobrazujú zločiny, násilie, krv, podivnosti, nízke pudy, horory, v reality šou sa prezentujú vyšinutí ľudia, pijani... To nie je kultúra a nepripadá mi to už ani ako prostoduchá zábava... Kvalitné umelecké dielo vám totiž musí dať niečo, čo si odnesiete a o čom budete potom premýšľať. A tu premýšľať už väčšinou ani minútu netreba. Skutočne nechcem domýšľať, kam to môže až smerovať.
Nechcem vám lichotiť, ale na svoj vek vyzeráte neobyčajne mlado, energicky a sviežo. Je hudba, tanec a stretávanie sa s mladými ľuďmi plnými energie tým vaším jedinečným elixírom mladosti?
Určite na to má vplyv aj to, že som takmer každý deň medzi mojimi tanečníkmi a ak od nich chcem, aby boli silní, plní sviežosti, energie a vášne, tak tam nemôžem niekde sedieť v kúte ochabnutý a opustený, ale musím sa držať. V Lúčnici bolo vždy tvorivé a inšpirujúce prostredie, ľudia tam prinášajú svoje nápady a pozitívnu energiu, chuť čosi nové a krásne vymyslieť. A keď má naša kolektívna práca aj zreteľný úspech, tak to je radosť žiť. Som rád medzi mladými, pretože ak sa stretnete so starším človekom, tak sa zvyčajne sťažuje, preberá problémy, starosti, choroby. To nie je nič pre mňa... Ale ja mám ten gén mladosti aj v rodine. Môj otec vždy hovorieval: Hýbme sa, lebo zahynieme! A to mi akosi zostalo.
Máte aj po vyše šesťdesiatich rokoch života s Lúčnicou ešte nejaký choreografický sen, ktorý si túžite splniť?
Človek má vždy nejaké sny, no ja som toho spravil už toľko, že možno je čas sa trošku vracať aj k tým starším veciam a čerpať trocha i odtiaľ, pretože je to veľmi kvalitná práca, za ktorou si stojím aj dnes a myslím si, že rovnako obstojí a zaujme aj dnešné náročné publikum.
Autor: Andrijan Turan
Foto: archív Lúčnice, archív Š.N., Isifa
Poslať nový komentár