Som žena, v zimných mesiacoch s kilami navyše a aj preto ma teší odkaz Zuzany Fialovej.
Som romantická a preto mám radosť, že Darinka, ktorú počúvam od piatich rokov, hádam našla svoje vytúžené šťastie... Som empatická, preto z celej duše držím palce krehkej jazdkyni... Som však aj konfliktná a plná bojovnosti, preto odporúčam bojové hmaty Ľubice z Pezinka... Každý týždeň v sebe riešim a prežívam množstvo príbehov. Niektoré ma motivujú, iné, naopak, ničia, od minulého týždňa mi však neschádza z mysle istý pojem, ktorému my ženy hovoríme mužská prehnaná túžba po moci. Úvodník na moje rozjímanie nie je žánrovo vhodne stavaný a na reportážnu retrospektívu do minulosti mi chýba hlavný hrdina: Alexander Dubček. Človek s ľudskou tvárou, ktorý asi mal ostať žiť na planéte Naivita. Minulý týždeň v deň spomienky na revolúciu som počúvala z úst hlavných predstaviteľov bývalého Občianského fóra, ako Dubček veľmi chcel byť prezidentom. „Keď vedel, že to nedostane, tak sa rozplakal ako malý chlapec. Takéhoto politika by sme mali mať...!?“ pýtal sa muž, ktorý mu pri všetkej úcte nesiahal ani po členky... Bolo to odpudivé, ako starý pán práve tým, pre ktorých bol dlhodobým symbolom, zrazu začal prekážať. Bol dobrý iba na to, aby sa po jeho chrbte a popularite mohli dostať postupne iní k moci... Zarazilo ma, ako iní bažili po moci, ale z neho sa vysmievali. Zarazil ma ich cynizmus, ktorý je vlastne v politických kruhoch doteraz trvalý. Emócie sa totiž nenosia. Radšej sa budú mnohí skrývať za množstvo fráz, akoby mali povedať to, čo cítia. Považujem za menšiu slabosť plakať ako klamať do očí a neschopnosť povedať pravdu. A považujem aj za slabosť nepožičať Grékom, ale potom rozhadzovať na heslá, ktoré všetci dobre poznáme... Príbehy v Slovenke sú o všeličom... Ako myšlienky, ktoré ma prenasledujú... Veľakrát emotívne, ale som predsa žena... Takže, príjemné čítanie!
Mária Miková
Poslať nový komentár