Dnes je sobota, 21.september 2019, meniny má: Matúš
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Unikáty medzi svätými

apríl 13, 2012 - 11:04
Slovenské kostoly nie sú zdobené len starými sakrálnymi maľbami od neznámych autorov, ale práve vďaka unikátnym dielam našich umelcov priťahujú aj pozornosť zahraničia.


Napríklad Slovenskú sixtínsku kaplnku v Dolnom Hričove, ktorú vymaľoval Vincent Hložník, si boli pozrieť Japonci, reliéfy výtvarníčky Ivett Axamitovej, ktoré vdychujú dušu kostolom, má v zbierke aj pápež a pred sochou Krista s roztvorenými rukami v Partizánskom od Tibora Bártfaya si pokľakne aj neveriaci.       


Začalo sa to pápežom...
Je azda jedinou ženou na Slovensku, ktorá tvorí diela s náboženskou tematikou. A pravdepodobne i jedinou umelkyňou, pre ktorú sú galériami slovenské kostoly. Pretože práve v nich výtvarníčka Ivett Axamitová zviditeľňuje nebeský svet.    
S Ivett Axamitovou stojíme pred novým Kostolom sv. Ladislava a Gorazda v Topoľčanoch a obdivujeme sakrálny reliéf Panny Márie, ktorý víta veriacich hneď vedľa vchodu. „Toto miesto bolo akoby pripravené pre reliéf už pri projektovaní kostola,“ zamyslí sa autorka diela a dávame jej za pravdu. Neuveriteľný pokoj, harmónia, hĺbka rozjímania, ale aj prítomnosť svetla a hry farieb sú prenesené do keramického obrazu na oblúkovom vstupnom priečelí, ktorý núti človeka nazrieť hlbšie do mystického sveta, za tieto brány. Utvrdzujem sa v tom, že sila obrazu je prítomná a vôbec nemusí mať tisícky rokov. Vo vnútri rímskokatolíckeho kostola sa zastavíte štrnásťkrát. A to nielen biblicky, aby ste možno aj počas týchto veľkonočných sviatkov prešli krížovou cestou, ale i umelecky, aby ste pocítili duchovnú výpoveď Ivett Axamitovej v štrnástich reliéfoch visiacich na stenách kostola.  Možno najväčším prekvapením je pre mňa samotná autorka, útla a jemná žena, ktorej biblické diela zhmotňujú duchovno v slovenských kostoloch. Ako vôbec dokáže drobné ženské stvorenie uniesť váhu celého božieho sveta? Výtvarníčka, ktorá už niekoľko rokov cez svoje sakrálne diela od reliéfov a obrazov svätej rodiny, Panny Márie, Krížovej cesty alebo ukrižovania Krista či betlehemov, zanecháva svoje  stopy na miestach pokoja a viery, hovorí, že s náboženskou symbolikou je spätá odmalička.


Kríž pred domom   
„V Ivanke pri Dunaji, odkiaľ pochádzam, sme odjakživa mali pred domom kríž a vždy z okna som sa naň pozerala. A vraj kedysi na mieste nášho domu bol kostol. Navyše, krstným otcom môjho deväťročného syna je farár,“ začína vysvetľovať výtvarníčka svoje pozemské napojenia na religiózne témy, ktoré sa stali predmetom jej tvorby. Usmieva sa, že možno niekde v týchto symboloch, ktoré ju sprevádzajú životom, vznikla potreba tvoriť a ukazovať, ako to môže vyzerať v nebi. Preto dnes v ateliéri v Topoľčanoch, kde už sedem rokov žije s manželom a synom, poletujú anjeli, madony v rukách držia božie deti, kríže na tisíc nadpozemských spôsobov stoja zoradené na stole a umelkyňa odbieha od hliny k hrnčiarskej peci a ku glazúram, ktoré nakoniec vdýchnu farebnosť typickú pre jej diela. Jej pracovným nástrojom sa stala hlina, do ktorej zhmotňuje duchovno. Vyštudovala totiž Keramickú školu v Modre, ktorá jej dala remeselnú zručnosť, a až potom išla študovať do Školy umeleckého priemyslu v Bratislave.


Posledná večera pre Vatikán
Umelkyňa hovorí, že túžbu odovzdávať Božie posolstvo cez svoje diela azda najviac pocítila, keď tvorila reliéf Posledná večera pre pápeža Jána Pavla II. Keramický reliéf v obraze mu  darovali  pri návšteve Slovenska v roku 1995. „Bol to pre mňa významný obraz aj duchovne aj ako pre umelkyňu. Vatikán a Rím sa pre mňa stali miestom, kam sa vraciam. Vo Vatikáne mám svoje diela a o pár týždňov budem mať v Ríme svoju druhú výstavu,“ hovorí výtvarníčka a ukazuje na diela rozostavené v ateliéri, ktoré najskôr uvidia milovníci umenia na výstave v Prezidentskom paláci v Bratislave a až potom v Taliansku. Výtvarníčka má počas svojej dvadsaťpäťročnej tvorby za sebou niekoľko desiatok výstav, jej diela sa nachádzajú v galériách aj v súkromných zbierkach vo Francúzsku, v Taliansku, Chorvátsku, Rakúsku, Poľsku, Dánsku, Kanade, na Floride či v Izraeli. Usmieva sa však, že obrazom jej života je ten, ktorý nazvala S láskou v srdci a visí u nej doma. „Robila som ho na objednávku, a to som vtedy ešte netušila, že bude pre môjho budúceho manžela. Nuž a on si povedal, že nebude predsa kupovať moje obrazy, výtvarníčku bude mať doma,“ smeje sa Ivett Axamitová.     


Kostoly, ktorým vdýchla dušu
Aj keď výtvarníčka netvorí len diela s náboženskými motívmi, ale venuje sa i svetskej tematike, k jej významným monumentálnym dielam však patria tie, ktoré vytvorila pre slovenské kostoly. Štrnásť zastavení Krížovej cesty, sochu Panny Márie a betlehem sú v Kostole svätého Gorazda vo Vrbovom. „Stál som v úžasnom priestore nového chrámu. Bola to ešte len novostavba, biele steny, prázdny interiér. Bolo potrebné nájsť človeka, ktorý tento priestor vyplní a svojou tvorivou prácou pomôže do tohto priestoru zostúpiť nebu,“ povedal vysokoškolský pedagóg, filozof a kňaz vo Vrbovom Jozef Jurina o čase, keď zháňal umelca. O niekoľko dní stál pred dielami Ivett Axamitovej a vedel, že ona dokáže svojou tvorbou precítiť všetkým veriacim ako chutí v nebi. Vedia to aj veriaci v Nimnici, kde pre tamojší kostol vytvorila reliéf Svätej rodiny, a tí, ktorí chodia do kaplnky v Jabloňovom, kde je zase Krížová cesta. Jej najnovšie diela vdychujú život novému kostolu v Topoľčanoch. „Som rada, že som mohla vytvoriť diela pre kostol práve v tomto meste, kde žijeme s manželom a vychovávame tu syna,“ hovorí umelkyňa o pocte, ktorá sa jej dostala.
Keď duše majú svojho anjela, Ako chutí nebo, Na vrchole poznania, Dovidenia v nebi, Súzvuk duší, Dotyk neba, Poštopkané láskou, Extravagantné vzlietnutie. To je len zopár názvov prác výtvarníčky Ivett Axamitovej. Už len ich pomenovania vypovedajú o farbách, tvaroch a tónoch týchto umeleckých diel. Potom ich už len treba vidieť...             
Azda najviac túžbu odovzdávať Božie posolstvo cez svoje diela pocítila, keď tvorila reliéf Posledná večera pre pápeža Jána Pavla II. Keramický reliéf v obraze mu bol darovaný  pri návšteve Slovenska v roku 1995.
Aj keď výtvarníčka netvorí len diela s náboženskými motívmi, ale venuje sa i svetskej tematike, k jej významným monumentálnym dielam však patria tie, ktoré vytvorila pre slovenské kostoly.


Raketa a balón v kostole
Domáci spomínajú, že keď v sedemdesiatych rokoch minulého storočia namaľoval národný umelec Vincent Hložník na steny chrámu v Dolnom Hričove k nohám svätého Michala balón a raketu a náboženským maľbám vdýchol ducha moderného umenia, vraj sa pred kostolom všetci prežehnávali.
„Poznám tento kostol od svojho detstva. Mala som tu dokonca aj prvé sväté prijímanie. Spomínam si aj na obdobie, keď sa to tu maľovalo. Ľudia vtedy híkali, že je to príliš moderné. Čo vám poviem, nepáčilo sa im to,“ otvára nám dvere kostola Eva Škvaridlová, obyvateľka obce, ktorá občas chodí miestnemu farárovi pomáhať na faru. Otvárala kostol, aj keď si prišli japonskí turisti pozrieť slovenskú sixtínsku kaplnku, ako nazývajú kostol v Dolnom Hričove neďaleko Žiliny, práve kvôli expresionistickým maľbám umelca Vincenta Hložníka. „Dnes je z toho atrakcia,“ hovorí šesťdesiattriročná obyvateľka. Vraj, čo si pamätá, vždy počas svätej omše sedávala v poslednej lavici a nikdy si nevšimla, že nad jej hlavou, na strope, je pri nohách patróna kostola svätého Michala, namaľovaný balón a raketa. „Všimla som si to, až keď sa o tom začalo písať a hovorili o tom ľudia v dedine,“ usmieva sa nad miestnou atrakciou Eva Škvaridlová a ukazuje na bočnú farebnú vitráž, pod ktorou je napísané meno Viera Hložníková. „Chodila sem celá rodina Hložníkovcov. Toto je dielo jeho manželky,“ spomína obyvateľka na obdobie, keď malý kostol zo 14. storočia menil svoju tvár a výtvarníkovi pomáhali vtedy aj manželka Viera, synovia i nevesta.                          


Maľoval, keď bol nezamestnaný
Vtedy bol farárom Štefan Raček, ktorý sa zaslúžil o preslávenie Kostola sv. Michala v Dolnom Hričove. Jeho rozhodnutie a neskôr i podpora umelca Vincenta Hložníka boli na tú dobu totiž odvážnymi činmi. Farár chcel zachrániť spustnutý románsko-gotický kostol a zachránil vlastne aj umelca. Zháňal prostriedky na jeho opravu i výtvarníkov, ktorí by kostol zrekonštruovali. Po štyroch odmietnutiach nakoniec padla voľba v tom čase na nezamestnaného Vincenta Hložníka, ktorého pre jeho verejný nesúhlas so vstupom okupantských vojsk v roku 1968 vyhodili z Vysokej školy výtvarných umení. Umelec ponuku prijal. „Bol to skvelý farár, má dnes deväťdesiat rokov a ešte vypomáha v púchovskej farnosti. S výtvarníkom sa neskôr veľmi skamarátili a dokázali predebatovať spolu hodiny a hodiny,“   hovoria domáci o farárovi Štefanovi Račekovi, ktorý v ich dedine slúžil viac ako štyridsať rokov. Vzájomná spolupráca, keď miestny farár najskôr dva umelcove návrhy odmietol, vyústila do diela, ktoré sa stalo terčom kritiky.  


Moderné prvky
Hložníkove maľby ostro kontrastujú s pôvodnými sakrálnymi dielami v dvoch bočných kaplnkách kostola. A v sedemdesiatych rokoch sa nepozdávali ani biskupovi, ktorý prišiel na kontrolu a vyčítal mu napríklad i to, že Panne Márii namaľoval namiesto modrého výrazný červený plášť. Umelec sa vtedy obhajoval, že kto už dnes vie, ako sa obliekala, a vraj červená farba je i farbou lásky a viery. Keď prišla reč na vzdušný farebný balón a raketu namaľované pri nohách svätého Michala, svojrázny umelec mal tiež na to odpoveď. Vraj symbolizujú súčasnú modernú dobu, a keď ich poznajú ľudia teraz, prečo by ich nemohol Boh poznať už odjakživa? Je známe, že Vincent Hložník si každú maľbu osobne bránil. Miestni si tiež spomínajú, že i keď maľby vznikali dva mesiace, rodina Hložníkovcov dedinu stále navštevovala, pretože umelec s pomocou manželky Viery, synov a nevesty dokončovali vitráže, mozaiky a hlinenú terakotu. Na jednej stene sú náboženské výjavy namaľované nie typickými žiarivými farbami, ale naopak, tmavými, pochmúrnymi. Vraj preto, že v tom období umelcovi zomrel syn a smútok z jeho odchodu preniesol aj do týchto malieb.               
Dolnohričovský kostol vďaka unikátnemu dielu slovenského umelca priťahuje návštevníkov, avšak potrebuje aj rekonštrukciu, aby sa maľby mohli zachovať. Rekonštruovala sa časť kaplnky  a miestni obyvatelia by boli radi, ak by sa obnovil i južný strop kaplnky, ktorý je v zlom stave a ešte stále na reštaurovanie čaká. 
Keď prišla reč na vzdušný farebný balón a raketu namaľované pri nohách svätého Michala, svojrázny umelec mal tiež na to odpoveď. Vraj symbolizujú súčasnú modernú dobu, a keď ich poznajú ľudia teraz, prečo by ich nemohol Boh poznať už odjakživa?


Socha ako v Riu
Brazílske Rio de Janeiro má sochu Krista s roztiahnutými rukami, Partizánske má zase Bártfayovho trojmetrového Krista s rozpaženými rukami na mramorovom kríži v Kostole Božského srdca Ježišovho. Významný umelec ako poctu za svoje dielo dostal od mesta čestné občianstvo a ešte mu aj v Baťovke vyrobili topánky na mieru.     
V predveľkonočnom čase je kostol v Partizánskom na námestí Slovenského národného povstania možno väčšmi zaplnený modliacimi sa ľuďmi. Prichádzajú rozjímať v tichosti modlitby, so zrakom upätým na najväčší ústredný monument v kostole. Ak by mohla trojmetrová socha Ježiša Krista rozprávať, určite by vypovedala o prosbách, nádeji, pokore, žiali, smútku, radosti i bolesti. Aj to je poslaním diela, ktoré zasväcuje umelec Božiemu chrámu. Známu sochu Ježiša Krista národný umelec Tibor Bártfay vytvoril ako svoju vôbec prvú prácu ešte počas štúdií v Prahe.        
Rímskokatolícky Kostol Božského srdca Ježišovho v centre Partizánskeho bol a je považovaný za najveľkolepejšiu stavbu námestia vybudovaného v rokoch 1943 až 1949. Keď v roku 1947 zastavili stavbu kostola, pretože neboli prostriedky, vyzbierali sa na jeho dokončenie zamestnanci firmy Baťa. V bývalých Baťovanoch sa tak dokončilo dielo zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. Zaujímavosťou je, že pôvodné návrhy vraj počítali skôr s maliarskou výzdobou, v realizácii sa však známy architekt obrátil na vtedy mladého tridsaťročného študenta Tibora Bártfaya. „Ešte som študoval, keď v Baťovanoch, dnešnom Partizánskom, práve dokončili kostol a jeho projektant, profesor Karfík, ma oslovil a poveril jeho výtvarným dotvorením. Mala tam byť trojmetrová socha Krista ako ústredná plastika, reliéfy Snímanie z kríža a Svätá rodina, dvanásť figúr svätých apoštolov a reliéfy Via dolorosa a Krížová cesta. Neveril som vlastným ušiam, to všetko som mal vytvoriť ja sám a pritom ešte študovať,“ povedal o svojej prvej práci známy umelec Tibor Bárfay. Tvorba interiéru mu trvala dva a pol roka a sám umelec ju považuje za najťažšiu a výtvarne najrozsiahlejšiu v jeho tvorbe. Dielo s náboženskou tematikou mu počas minulého režimu viackrát vyčítali, ale kostol i jeho práce ostali neporušené. Až po revolúcii umelec dostal pocit pekného zadosťučinenia, keď mu mesto Partizánske udelilo čestné občianstvo a ešte mu i vyrobili topánky na mieru.     


Autor: Anna Bočková
Foto: Dušan Kittler

- - Inzercia - -