„Pamätám si, že keď som bola malá, chcela som byť Kofi Annan a chcela som žiť na Jamajke... “ hovorí dnes už bývalá novinárka MONIKA NAVRÁTILOVÁ, ktorá sa nedávno vrátila z polročného pobytu v NEPÁLE.
A práve tento štát v južnej Ázii, ktorý má spoločnú hranicu s Indiou a Čínou, bol hlavným motívom nášho stretnutia.
Monika vyrastala v rodine vychovávateľky a podnikateľa v Dunajskej Strede.
Túlavé topánky začala pociťovať asi v štrnástich, keď sa jej zvedavosť a túžba spoznávať iné krajiny začala stupňovať.
Ako pätnásťročná sa uchádzala o ročné štipendium v škótskom Edinburghu a dostala ho.
To bol jej prvý dlhší a intenzívnejší dotyk so zahraničím, neskôr krátko pôsobila v Španielsku.
Počas štúdia politológie pracovala ako novinárka, po jeho absolvovaní sa rozhodla, skôr, ako si založí vlastnú rodinu, odísť do niektorej z exotických krajín.
„Nemala som presný cieľ – povedala som si, že pôjdem kamkoľvek, kde si nájdem zmysluplnú prácu. Lákala ma Južná Amerika, no cez študentskú organizáciu, ktorá sprostredkúva stáže po svete, som napokon zakotvila v Indii. Tu som pomáhala tamojším mladým ľuďom, ktorí chceli študovať v zahraničí,“ spomína mladá cestovateľka.
Po ročnom pobyte v Indii cítila, že má dosť.
Vrátila sa teda na Slovensko. V tom čase otvorila organizácia, pre ktorú pracovala v Indii, aj pobočku v susednom Nepále – v jeho hlavnom, dvojmiliónovom meste Káthmandu.
Keďže s ňou boli spokojní, požiadali ju, aby pre nich pracovala ďalej. Monika súhlasila, ale len s polročným pobytom. Krátko pred touto pracovnou ponukou spoznala totiž súčasného priateľa...
Bomby, štrajky, stanné právo...
„Dnes je technika na takej úrovni, s priateľom si môžeme skypovať, telefonovať, hovorila som si pred odchodom do Nepálu, no nebolo to také jednoduché... Keď som tam vo februári minulého roku prišla, zistila som, že naši mobilní operátori nemajú s touto krajinou zmluvy a elektrina tam nie je osemnásť hodín denne.
Vypínajú ju, lebo sa jej vraj málo vyprodukuje. Býva dvakrát v trojhodinových blokoch, z toho ten jeden je v noci. Tak som skúšala byť s priateľom v kontakte písomnou formou.
Poslala som mu niekoľko listov, no tie od neho mi neprišli nikdy. Až neskôr som prišla na to, prečo. Jednoducho ku mne netrafili. V Nepále totiž nemáte – okrem tých najväčších a najrušnejších – pomenované ulice ani očíslované domy.
V adrese musíte vypísať – je to modrý dom oproti takej a takej banke, blízko toho obchodného domu... A to som pracovala v hlavnom meste Káthmandu, v meste v údolí...“ rozpráva Monika.
Život v Nepále je podľa nej v porovnaní s indickými mestami veľmi podobný, no rozhodne dobrodružnejší.
Aj keď tam bola doprava neuveriteľne lacná, rýchlo zistila, že cestu do práce zvládne najlepšie bicyklom.
Ten jej však ukradli krátko po jeho kúpe a nebola to jediná strata vecí, o ktoré tam prišla, napriek tomu, že policajti sú na každom kroku. Nepál už dlho nemá kráľa. Jednu kráľovskú rodinu vyvraždili, ďalší kráľ bol zvrhnutý.
Keďže sú zákony len provizórne, dá sa povedať, že tam vládne anarchia. „Kanceláriu, kde som pracovala, sme mali oproti bývalému kráľovskému palácu, z ktorého je teraz národné múzeum s opadanými múrmi a ošumelým prašným parkom.
Zažila som aj štrajky, v priemere dvakrát za týždeň, raz bolo dokonca vyhlásené stanné právo. Takto som tam žila asi mesiac a prvýkrát som bola poriadne vydesená.
Počas môjho pobytu sa našli aj nejaké bomby, nejakí ľudia aj zomreli... Vždy, keď chcela nejaká strana alebo záujmová skupina presadiť svoje ústavné požiadavky, najala si ľudí s palicami, ktorí strážili v uliciach. Ak vyjdete počas zákazu, tak na vlastné riziko.
Žila som v dosť veľkej neistote, lebo nikto mi nevedel povedať, ako dlho to bude trvať.
Celý pobyt v Nepále som brala ako zaujímavý, no pre spomínané zážitky na vlastnej koži provizórny.“
Nepálci sú špenátoví
Monika upozorňuje aj na ďalší fakt. Aj napriek tomu, že si do Nepálu priniesla lieky, musela rátať s tým, že tie naše nie vždy zaberajú na tamojšie choroby.
Dokonca nezabral ani osvedčený penicilín na angínu, ktorú tam dostala. Nemusíte sa však ľakať, Nepálci majú na každú infekciu či vírus svoje lieky. Na čo tiež musíte pamätať, že tam nesmiete piť vodu z vodovodu, bezpečnejšie je kúpiť si ju vo fľašiach.
Strava je podobná tej v Indii, no v Nepále sú jedlá menej štipľavé. Zatiaľ čo v severnej Indii dominuje kari korenie a mrkva, Nepálci jedia zasa každý deň špenát, ktorého majú niekoľko druhov, a množstvo inej zeleniny, ktorá sa u nás vôbec nevyskytuje. Všetko je organické, čerstvé, z mäsa obľubujú byvolie a kozľacinu.
Nejedia hovädzie, lebo väčšina obyvateľov sú hinduisti. Najobľúbenejším jedlom sú pirohy zvané momo, ktoré sa pripravujú na pare a sú plnené mäsom alebo zeleninou.
Národný nápoj je čaj chiya, Nepálci ho pijú s mliekom a korením, na osvieženie si dajú nápoj z jogurtu lassi.
Typickým alkoholom je raki z ryže. „V Himalájach sme ho pili v zohriatej verzii s praženou ryžou a maslom z jaka. Plávali v ňom veľké mastné oká, vyzeralo aj chutilo to strašne, no zohriali sme sa. Káthmandu, kde som žila, bolo však multigurmánske a takmer v každom bare, každej reštaurácii nájdete v jedálničku dobroty zo všetkých kútov Ázie a dokonca aj zopár kontinentálnych skvostov,“ hovorí Monika.
Pokým v konzervatívnom indickom Džajpúre videla na ulici málo žien, lebo keď sa vydajú a majú deti, sú prakticky doma, v Nepále bol život európskejší.
Ženy nechodia po uliciach zahalené, sú pekne, moderne oblečené. V bohatších rodinách majú väčšinou dve deti, v chudobnejších viac – neraz deväť a viac. Inak bývajú bohatí, inak chudobní, ktorí žijú doslova v chatrčiach.
Väčšina domov je viacgeneračná, lebo v Nepále je tradícia, že keď sa žena vydá, sťahuje sa k svokrovcom. V takom dome žije potom i tucet ľudí. Monika bývala v byte na treťom poschodí domu, ktorý patril jednej rodine. V Nepále sa rozpráva po nepálsky, čo je podobný jazyk ako v Indii, no dorozumiete sa tam po anglicky.
„Vo chvíli, keď vláda zapne elektrinu, v okolitých domoch zavládnu rytmy nepálskeho rocku.
V štvrti Thamel, ktorá patrila medzi moje obľúbené vychádzkové miesta, stoja jedna vedľa druhej krčmičky, kde sú každý večer koncerty rockové, raggae či alternatívnej hudby. Počas môjho pobytu prišiel do mesta dokonca aj Bryan Adams,“ spomína Monika.
Chce zachraňovať svet
Napriek všetkým nečakaným „dobrodružstvám“ sa v Nepále vraj cítila Monika bezpečne.
„Nepálčania sú k Európanom, ktorých tam stále pribúda, veľmi milí a láskaví. Ich pomoc totiž nielenže potrebujú, ale ju aj očakávajú. Takmer každý beloch je však pre Nepálčanov Američan.“ Samotnú krajinu spoznala až po skončení stáže, keď za ňou prišiel priateľ a spoločne ju precestovali krížom-krážom.
„Nepál je naozaj fascinujúci – nielen architektúrou, ale najmä prírodou. Odporúčam pohorie Langtang, ktoré oddeľuje Tibet od Nepálu. Ľudia tam žijú tradičným spôsobom života, bez technických vymožeností, vyznávajú budhizmus.
Aj ich oblečenie je tradičné. Typickou súčasťou mužského odevu je špicatý klobúčik, ktorý vám udrie do očí už na letisku, kde ho majú na hlave zamestnanci.
Nepál je čistejší ako India, je tam aj väčší poriadok. V Himalájach majú ešte aj drevo poukladané v úhľadných komínkoch...“
Po návrate z Nepálu sa Monika zamestnala vo Viedni, kde robí marketing pre americkú univerzitu.
Chodí ďalej po svete a študentom vysvetľuje, čo majú robiť, aby sa možno dopracovali k takej zaujímavej práci, ako robí ona. Nedávno sa vrátila z Azerbajdžanu a Ruska.
Priateľ politológ jej fandí, keďže aj jeho práca súvisí s cestovaním.
Ak môžu, idú spolu.
„Táto práca ma veľmi baví, ale nezachraňujem svet,“ hovorí na záver nášho stretnutia Aj keď v budúcnosti by chcela pomáhať ľuďom, ktorí to skutočne potrebujú.
O duchoch
Nepálci veria v rôznych duchov. Ak napríklad o polnoci stretnete krásnu ženu, ktorej prsty na nohách rastú smerom dovnútra, zaručene je to Kichkanni. Duch bezhlavého muža sa volá Murkatta.
Khya je zasa duch, ktorý je celý chlpatý. Údajne je veľmi dobrosrdečný, až na prípady, keď sa rozhodne vás uštekliť na smrť.
Ak sa v noci prebudíte a neviete sa pohnúť, to Khya vás prisadol.
Ak v tme stratíte orientáciu, je to opäť Khya, kto vám bráni v ceste. Nemá však zlé úmysly, to on len tak žartuje...
Autor: Alena Horváthová-Čísariková
Foto: Monika Navrátilová
Poslať nový komentár