Pri romantických filmoch sedia ako päť peňazí, len aby nezmeškali chvíľu, keď hlavná hrdinka konečne bude kráčať uličkou kostola k oltáru, ale keď príde reč na ich vlastný sobáš, len mávnu rukou, že na lásku papier nepotrebujú.
Podľa istých prieskumov sa však chce vydávať až sedemdesiat percent z nás. Tak prečo to potom robíme len niektoré?
Keď sa otecka, ktorý si v nezabudnuteľnej komédii koledoval o polepšovňu, jeho vlastný otec snažil držať čo najďalej od matky práve objaveného syna až dovtedy, kým si nepovedia áno, horolezec Ľuboš sa pohoršoval: „Nečakal som, že si taký staromódny...“ No starý pán sa nedal: „Vy dvaja ste zase strašne moderní. Máte osemročné dieťa a už plánujete svadbu!“ Nad dneškom by svojrázny dedo krútil hlavu asi ešte viac. Kým v minulosti sa totiž mimo manželstva narodilo len niečo medzi troma až siedmimi ratolesťami zo sto, dnes je takzvané nemanželské každé tretie dieťa. „Byť v tom“ totiž už nie je dôvod prejsť si hanbou a panikou a čo najskôr nasadnúť do auta s bábikou na kapote. Aj preto, keď česká modelka Simona Krainová počas nakrúcania slovenského Let´s Dance našla na tehotenskom teste dve čiarky, nemala problém okamžite zmeniť všetky svoje plány, no stav zo slobodnej na vydatú áno. „Žiadne sľuby, papierovanie, záväzky, to skutočne nie. Nič na tom, ako to je teraz, nemieni meniť ani jeden z nás,“ dušovala sa na začiatku tehotenstva. V jeho polovici však po boku otca svojho dieťaťa predsa len stála na radnici. Aj jej príkladom zrejme možno vysvetliť sociologický paradox – v prieskumoch verejnej mienky totiž voľné spolužitie párov obhajujú najmä vzdelané, zabezpečené, sebavedomé a sebestačné ženy, v realite však podľa štatistík nemanželské deti privádzajú na svet väčšinou ženy so základným vzdelaním, z ekonomicky slabého regiónu, ktoré si ich partner jednoducho nebol ochotný vziať.
Móda-nemóda
Vo väčšine z nás akoby napriek všetkému zostalo niečo z malého dievčatka, ktoré sa so záclonou na hlave a v maminej bielej saténovej nočnej košeli zvŕtalo pred zrkadlom a hralo sa na nevestu. Aj slobodomyseľná dánska spisovateľka Karen Blixenová vo svojej životopisnej knihe Spomienky na Afriku v konečnom dôsledku priznáva, že túžila po svadbe so svojím milovaným Danysom. Keď ju odmietol s tým, že sa milujú aj bez papiera, poprosila ho, aby ju aspoň požiadal o roku. „Sľúbiš mi, že mi tú otázku položíš, ak ja sľúbim, že poviem nie...“ vyjednávala, akoby v tom papieri predsa len videla o trochu viac lásky. Podľa rodinnej psychoterapeutky PhDr. Jany Porubskej, PhD., ani nebola vedľa. Podľa jej skúseností z praxe totiž naozaj „páry, ktoré sú zosobášené, sa viac snažia pracovať na vzťahu a zachrániť ho, kým dvojice žijúce bez sobášneho listu sa vzdávajú ľahšie“. Aj keď svadba podľa istých štúdií spôsobuje niektorým párom na stobodovej stupnici stres na úrovni päťdesiatky, čo je len o dvanásť bodov menej ako pobyt vo väzení, niečo na nej asi je. Čo vy na to?
Naše manželstvo problémy posilňujú
„Manželstvo sme nikdy ja ani moja polovička, nevnímali ako papier,“ hovorí po takmer pätnástich rokoch manželstva novinár Jozef Bednár, ktorý ani na chvíľu neuvažoval nad tým, že potrebuje mať pootvorené zadné vrátka. „Svoju manželku som si zobral z lásky a z presvedčenia, že vedľa tej ženy chcem v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí prežiť celý život.“
To dobré, to šťastie do Jozefovho života naozaj aj prišlo, ale hneď niekoľkokrát sa držalo za ruku aj s nešťastím a chorobami. „Bol som v práci a manželka mi plakala do telefónu. Nerozumel som, čo sa deje,“ spomína na chvíľu, keď sa dozvedel, že jeho prvorodenému synovi diagnostikovali autizmus. Mnoho manželstiev v takýchto chvíľach začína nenápadne spievať svoju labutiu pieseň a slová o láske až do smrti vymení za slovo rozvod. Padlo aj u Bednárovcov? „Nikdy, prečo by aj malo? Kvôli autizmu? Utiecť z bojiska by bolo možno najľahšie, ale náš vzťah zdravotné problémy našich detí skôr posilnili. Ani mladšiu dcérku Barborku totiž choroby neobišli a v šiestich rokoch má za sebou už štyri operácie, najskôr nezhubného nádoru na krku a neskôr hemangiómov,“ vysvetľuje dvojnásobný otec, ktorý je presvedčený, že ľudia zvládajú aj horšie veci ako autizmus. „Keď sa pozerám okolo seba a vidím, čím si prechádzajú iní, vždy si poviem, aký som šťastný, že my sa pasujeme ,len” s autizmom a nejakými nezhubnými nádormi.“
Osudová
To, že majú Adriana a Jozef medzi dokumentmi sobášny list, je však na riešenie problémov samo osebe málo. „Manželstvo a manželský sľub nie sú všeliekom, ale dokážu pomôcť tým, ktorí to myslia vážne, pre ktorých je to morálnym záväzkom,“ myslí si muž, pre ktorého sľub pred oltárom ním je, pretože ho dal pred Bohom. „Ono to možno znie pateticky, ale ak to človek naozaj úprimne tak prežíva a myslí, je mu jedno, čo si o tom myslia druhí. Život nie je ľahký. Takisto platí, že nikto nie je ideálny. Ak má človek tieto dve pravdy vždy na pamäti, potom rozvod určite nie je to prvé, čo mu napadne pri každom probléme, ktorý musí v manželstve riešiť,“ tvrdí, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti. No napriek tomu svoju polovičku tak trochu za ideálnu považuje a hovorí o nej ako o osudovej žene. A kedy si to najviac uvedomuje? „Každý deň, každú hodinu, každú minútu. Mal som veľké šťastie, že nás osud dal dokopy,“ bez okolkov prizná a vzápätí sa usmeje: „A ona tiež...“
Možno by som sa chcela vydať
„Vyrastala som v harmonickej rodine, kde si rodičia dokázali vzájomne prejavovať lásku a s bratom nám dávali najavo, že si jeden druhého vážia. Napriek tomu som ako malá vyhlasovala, že ja sa nikdy nevydám,“ prezrádza herečka a džezová speváčka Lucia Lužinská, ktorá svoje slovo dodržala. Je šťastnou mamou šťastného dievčatka, ktoré vychováva s rovnako šťastným otcom, avšak bez sobášneho listu.
„Keby som stretla správneho partnera oveľa skôr, možno by som bola dnes vydatá,“ pripúšťa, no zároveň priznáva, že vždy mala tvrdú hlavu a tak trochu dalo zabrať rozumieť jej. „Vedela som, že ak mám s niekým byť, musí to byť mysľou slobodný, chápavý a tolerantný človek. Stretla som ho, ale dnes už mám čo-to odžité a túžba byť chvíľu princeznou v bielych šatách akosi vyprchala,“ usmeje sa. To, čo je pre ňu dôležité teraz, je objatie, pochopenie, oheň, o ktorý sa starajú spoločne obaja. „To vám nikdy žiaden papier nezaručí.“ Hoci, keď Lucia hľadá rozdiely medzi manželstvom a partnerstvom, niečo v prospech toho prvého predsa len nájde. „Manželstvo znamená – milujem ťa natoľko, že sa nebojím vzdať sa svojej slobody a prijať zodpovednosť. A keď raz zamilovanie vyprchá, budem stále prispievať k tomu, aby náš spoločný život bol pre oboch povznášajúci, lebo som v tebe našla človeka, ktorému dôverujem a s ktorým je môj život krajší. Partnerstvom zase hovoríme – milujem ťa natoľko, že k tomu, aby som s tebou žila, nepotrebujem papier. No kdesi medzi riadkami je napísané aj to, že – áno, milujem ťa. Momentálne. A verím, že to tak bude čo najdlhšie, no ak by sa predsa len niečo pokazilo, máme obaja slobodu a môžeme odísť. Táto verzia je však výhodnejšia pre mužov, lebo žene s dieťaťom sa predsa len odchádza ťažko,“ uvedomuje si mama ročnej Amélie. Azda práve preto napriek detským predsavzatiam priznáva: „Možno by som sa chcela vydať.“ No nie preto, že sa jej na to každú chvíľu niekto pýta. „Človek asi stále verí, že nekonečná láska predsa len jestvuje.“
Láska sklamanie vygumuje
„Ak by som cítila, že ide o muža, s ktorým chcem zdieľať život pred všetkými, nebude mi tá obrúčka na ruke prekážať,“ usmeje sa herečka Silvia Petöová, ktorá si ju zatiaľ na ruku nenatiahla, no manželstvo neodmieta. „V mojej duši síce drieme čosi veľmi nezávislé, no zároveň aj konzervatívne, a preto si myslím, že ak má človek pocit, že stretol svoju polovičku a veci do seba doslova zapadli, váhať, či tomu druhému poviem áno, pôsobí tak trochu ako ponechávanie si zadných vrátok.“
Nech je sobáš akokoľvek považovaný len za papier, hodnotu mu podľa známej herečky dávajú tí dvaja, ktorých sa týka. „Ak sa naozaj našli tí praví, je len na nich, či si povedia, že ten papier potrebujú, alebo nie. Horšie je, ak žena hrá nezávislú a tvári sa, že jej na tom vôbec nezáleží, a pritom sa tým vnútorne zhrýza. Mám totiž pocit, že sú to skôr muži, ktorí sa okrúžkovaniu bránia,“ hovorí Sisa a skúsene dodáva: „Nie nadarmo sa hovorí, že každý muž, s ktorým ste kedy chodili a ktorý tvrdil, že sa nechce ženiť, sa napokon zaručene ožení. Akurát nie s vami.“ Hneď na začiatku si treba preto podľa nej asi zvážiť, či má žena s partnerom rovnaké názory na budúcnosť. „A ak nie, možno nebude na škodu zdvihnúť kotvy...“ radí, aj keď na druhej strane vie, že ani sobášny list vzťah nezachráni, „ak sa jeden z partnerov rozhodne, že to ,balí. Akurát v manželstve je to zložitejšie. Hovorí sa, že s kým ste žili, zistíte, až keď sa s ním rozvediete. Musím priznať, že slušne a pekne sa rozísť je dosť veľké umenie,“ ponúka vlastnú skúsenosť z rozchodov, po ktorých pár šrámov na srdci matky jedenásťročného Filipa zostalo. A preto si uvedomuje, že rozchodmi a sklamaniami sa stáva voči mužom rezervovanejšou. „Ale len na čas. Láska má totiž výbornú vlastnosť, že vám opakovane vygumuje mozog,“ žmurkne, vediac, že práve takto je to dobre. „Málokto z nás chce byť totiž sám. No nedávno som sa zhovárala s čerstvo rozvedeným kamarátom, ktorý tvrdí, že vzťah je investícia a dnes sa už nikomu investovať nechce. Pritom štatistiky ukazujú, že ľudia žijúci v páre žijú dlhšie, sú zdravší a úspešnejší,“ dodáva. A možno práve preto otázku, či si samu seba vie predstaviť kráčať k oltáru, nezhodí len tak mávnutím ruky zo stola a namiesto toho za schuti zasmeje: „Predstavy mávam rôzne...“
Manželstvo je istota
Nesobášiť sa je podľa slovenských demografov najlepšia cesta, ako skončiť v štatistikách v kolónke Predčasne zosnulí. Ako totiž zistili, slobodní muži žili o vyše dvanásť rokov kratšie ako ženatí, u žien bol tento rozdiel približne desaťročie. Ako je to podľa praktickej lekárky MUDr. Ivety Plšekovej možné?
Dlhší život v manželstve sa dá vysvetliť stabilitou a istotou. Pravidelným režimom, životosprávou, najmä pravidelnou stravou, dostatkom spánku. Slobodní muži, ale aj ženy totiž o životosprávu zásadnejšie nedbajú. Viac ponocujú, popíjajú, viac sa stravujú systémom, keď je čas a keď je niečo k dispozícii, pričom vôbec nehľadia na to, čo to je. Len výnimky si samy pre seba varia. V istom zmysle je možné slobodných a tých, ktorí žijú vo voľných zväzkoch, porovnávať, najmä ak sú zakaždým skôr krátkodobé. Druhá stránka voľnosti je totiž viac či menej permanentná neistota. Kým manželstvo je psychická, hmotná i sexuálna istota, a tá zdraviu prospieva.
Zákony pojmy druh – družka nepoznajú
Chráni zákon nejakým spôsobom aj druha a družku, najmä finančne za života či po smrti, alebo tento termín vôbec nepozná? Hovorí advokát JUDr. Ivan Ikrényi, PhD., z advokátskej kancelárie Ikrényi&Rehák.
Občiansky zákonník alebo Zákon o rodine pojmy partnerstvo či druh/družka nedefinuje. Je však možne zahrnúť ich pod pojem blízke osoby, ktorými sú príbuzní v priamom rade, súrodenec a manžel, ako aj iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Zákon o rodine vyživovaciu povinnosť medzi druhom a družkou nestanovuje, avšak v prípade tzv. slobodnej matky je otec dieťaťa povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu, prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Dokonca súd môže na návrh matky uložiť otcovi dieťaťa, aby poskytol vopred sumu potrebnú na hore uvedené náklady, ako aj na zabezpečenie výživy dieťaťa po dobu, počas ktorej by žene patrila materská dovolenka. Druh/družka dedia podľa Občianskeho zákonníka v druhej dedičskej skupine ako „tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa“.
Aj dlhy? Alebo práve pred nimi život bez papierov chráni?
Dlhy sa dedia len do výšky zdedeného majetku. V prípade manželstva sú však z právnych úkonov týkajúcich sa bezpodielového vlastníctva oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne, takže dlhy je možné vymáhať od oboch manželov rovnako. V prípade úmrtia jedného z manželov bude naďalej možné vymáhať dlhy od pozostalého manžela ako solidárneho dlžníka a od dedičov poručiteľa, avšak od dedičov len do výšky zdedeného majetku po poručiteľovi. Partneri naozaj nie sú zo zákona solidárnymi dlžníkmi, keďže medzi nimi bezpodielové vlastníctvo nevzniká.
Ženy sa prispôsobia
Ako malé dievčatká o svadbe snívame všetky, prečo potom podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej niektoré z nás o sobáši hovoria len ako o papieri, ktorý pre lásku nepotrebujú?
Malé dievčatá v súvislosti so svadbou vnímajú predovšetkým jej vonkajšie znaky: šaty ako pre princeznú, tortu, kvety, tanec, pozornosť okolia, pocit výnimočnosti. Ešte si neuvedomujú, že svadobná slávnosť je oslavou spečatenia dôležitej zmluvy medzi mužom a ženou. Zmluvy, ktorá prináša záväzok, zodpovednosť, redukciu slobody v záujme spoločného života. Z praxe mám však skúsenosť, že ženy sa manželstvu až tak nebránia. Vzdorujú skôr muži. Často sa potom ženy prispôsobia. Čo iné im totiž zostáva, ak sú zaľúbené?
Napríklad nenápadne svojho vyvoleného pred oltár dotlačiť...
Partnera nemáme právo k niečomu nútiť. Zároveň však potláčanie túžob, ich neuspokojenie je živnou pôdou pre vznik psychických ťažkostí, napríklad neuróz, depresií alebo frustrácií. Zdravé manželstvo má byť budované na základe spoločnej dohody. Odporúčam postupné nachádzanie konsenzu prostredníctvom otvorenej komunikácie a cestou hľadania výhod a zmyslu manželstva pre konkrétnu dvojicu.
Výskumy však ukazujú, že tí, ktorí sa pre cestu pred oltár rozhodnú po dlhom skúšaní života „nadivoko“, väčšinou stroskotajú. Prečo?
Príčinou môžu byť dôvody, pre ktoré manželstvo uzavreli, napríklad ak išlo len o snahu zachrániť oslabený vzťah. Ak však partneri pred svadbou nežili spolu, začínajú budovať svoje spolužitie na základoch spevnených právnym, zaväzujúcim aktom, idú teda do spoločného života s dlhodobou perspektívou.
A čo deti – uvedomujú si, či sú, alebo nie sú ich rodičia svoji? Záleží im na rovnakom priezvisku?
Spoločné priezvisko pre deti predstavuje kompaktnosť rodiny, jej súdržnosť, spolupatričnosť – teda poskytuje zážitok a pocit spoločenstva , zážitok „MY“. Pre deti je spoločné priezvisko viac dôležité než fakt zosobášenia. Od rodičov potrebujú lásku, papiere ich netrápia.
Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: archív, archív Ivan Čaniga, Thinkstock, Partners Group SK
Poslať nový komentár