Z toskánskej vily sa vrátila do paneláka

Meno herečky KATARÍNY KOLAJOVEJ dnešným divákom už zrejme nie je známe, a to má za sebou viac ako dvadsať filmov a televíznych inscenácií, v ktorých účinkovala.

Keď bola v stálom angažmáne na Novej scéne, ponúkli jej postavu bielej čarodejnice v druhom dieli rozprávky Fantaghiro. Tá „môže za to“, že sa na osemnásť rokov stratila – odišla za svojou láskou do Talianska. 
 

Stretli sme sa v Bratislave na nakrúcaní filmu Náhradná matka, kde vám režisérka Yvonne Vavrová zverila hlavnú ženskú postavu Evy. Dovtedy ste však žili v talianskom Toskánsku. Ako vás objavila?
Z Talianska som sa vrátila vlani v lete, keďže som v Česku nakrúcala s režisérom Jiřím Chlumským vojnový film 7 dní.
Keď som sa začiatkom septembra vrátila z filmovačky, z agentúry mi zavolali, aby som prišla na kasting, kde som sa prvýkrát stretla s režisérkou Yvonne Vavrovou. Keď mi začala rozprávať o svojom filme, miestami sa mi zdalo, akoby to bolo o mne – v postave Evy som sa odzrkadľovala. Po mesiaci ma pozvali na kamerové skúšky.
Veľmi som sa potešila a povedala som si, že som prišla kvôli jednému filmu a nakrútim možno hneď dva... No a vyšlo to – režisérka mi zverila hlavnú postavu Evy, ktorá nemôže mať so svojím manželom deti, preto oslovia náhradnú matku.
 

Na Slovensku ste prežili s rodičmi aj Vianoce a Nový rok... Stále ste však vydatá za talianskeho herca Stefana Davanzatiho, s ktorým ste sa spoznali na Bojnickom zámku počas nakrúcania známeho rozprávkového filmu Fantaghiro. Aj napriek tomu, že manžel je tiež herec, nedá mi nepoložiť vám otázku: to vás pustil na taký dlhý čas?
Sme dvaja dospelí ľudia a každý nesie zodpovednosť na svojom chrbte. Bola som otvorená, povedala som, že si potrebujem nájsť nejaký nový priestor. V Taliansku som bola domáca pani a po osemnástich rokoch mi herectvo začalo veľmi chýbať. Keďže som vedela, že tam nemám šancu, prišla som na Slovensko a obehla všetky agentúry. Priniesla som svoje dvadsaťročné curriculum vitae, fotky a mala som šťastie.
Náhodou tu bol v tom čase režisér Chlumský, ktorý pripravoval film 7 dní a hľadal hercov. Stretli sme sa a on mi bez kastingu zveril postavu milenky hlavného predstaviteľa, ktorého hrá Ondřej Vetchý. Moja hrdinka si zoberie život z nešťastnej lásky. Vydala sa totiž za muža, ktorého nikdy nemilovala...

Na rozdiel od vašej filmovej hrdiny vy  ste sa vydávali z lásky, veď kvôli nej ste opustili sľubnú hereckú kariéru na Slovensku a žili ste v starobylej vile s freskami zo 17. storočia v romantickom Toskánsku.
O takomto rozprávkovom živote sníva nejedna Slovenka, no vy ste sa vrátili k rodičom, s ktorými v súčasnosti žijete v paneláku v bratislavskej Vrakuni. Aj to je príbeh na sfilmovanie... Môžete sa vrátiť na jeho začiatiok?
Keď na Slovensku nakrúcali 2. časť koprodukčného taliansko-československého rozprávkového filmu Fantaghiro, oslovili ma. V prvej časti hrala bielu čarodejnicu Ángela Molina – španielska diva, ktorú som obdivovala, no keďže v tom čase bola zaneprázdnená, robil sa na Kolibe kasting. Nevedela som, že pôjde o túto veľkú postavu, povedali mi len to, že potrebujú nejakú vílu. Tie som robila niekoľko rokov v televízii, tak som tam šla, myslela som si, že sa tam budem niekde vznášať v pozadí. Keď mi však dali scenár, zistila som, že ide o bielu čarodejnicu.
Keďže som nevedela ani po taliansky ani po anglicky, na škole som sa učila iba nemčinu, tak som sa celú postavu naučila foneticky z kazety. Mala som na to tri týždne, kamarát mi preložil každé slovíčko, aby som vedela, čo to znamená. V origináli ma, samozrejme, predabovali, ale kvôli filmovaniu som musela svoj text v dialógoch s hercami hovoriť.
Nejako som to do seba natlačila, nič iné som v tom období nerobila. Keď sa začalo filmovať a povedala som tri prvé vety, režisér sa ma opýtal, či som bola v Oxforde, tak som to mala vydreté. Vo filme účinkovali traja princovia – Romualdo, Ivaldo, a ten tretí, Cataldo, ktorého hral Stefano Davanzati, mi bol osudový. Veľmi sme si nerozumeli, možno aj preto sme sa do seba tak zaľúbili. Keď sa skončilo nakrúcanie, nevedeli sme jeden bez druhého byť, nasledovali dlhé, niekoľkotisícové telefonáty... Skončilo sa to tak, že som v polovici divadelnej sezóny dala k 1. januáru na Novej scéne, po trojročnom angažmáne, výpoveď a odišla som za ním do toskánskej Crespiny, ktorá leží medzi Livornom a Pisou. Brali sme sa nasledujúci rok. 
 

Ako vás prijali budúci svokrovci?
Prvýkrát som tam prišla na mesiac a prijali ma veľmi príjemne. Keď som odchádzala, budúca svokra mala slzy v očiach a povedala mi: „Príď!“ Svokrovci mi v Taliansku vytvorili akúsi základňu. Istým spôsobom som bola ako Majka z Gurunu, ktorá tam prišla. Zo Slovenska som odchádzala krátko po revolúcii, tá realita bola o 365 stupňov iná, ako je teraz.
Som však slobodomyseľný človek a viem sa prispôsobiť podmienkam.
Svoj svet som si vybudovala aj tam, hoci bol určite iný ako talianska realita, no mne vyhovoval. Manžel pochádza z vyššie postavenej rodiny. Starý otec mal troch synov, z ktorých prvý je farár, druhý bol lekár a tretí bankár. O krajine, z ktorej pochádzam, však nevedeli vôbec nič, ani môj manžel nemal záujem sem prísť. Pre Talianov sa totiž Európa končí Nemeckom a hranicami s Rakúskom. Ďalej sa veľmi nepozerajú.
Sú dosť úzkoprsí a uzatvorení, všetko, čo je dobré, je len talianske. Neovládajú ani cudzie jazyky, vystačia si s Talianskom a taliančinou.

Ako sa s vaším rozhodnutím odísť do Talianska vyrovnali vaši rodičia?
Všetci boli trocha zaskočení, najmä preto, že som v tom období naozaj veľa robila – v televíznych inscenáciách, vo filmoch (Kamarád do dešte 2, Divoká srdce, Rošáda...) Začiatkom deväťdesiatych rokov však nikto nevedel, čo sa tu bude diať, a tak sa mi vtedy zdalo dôležitejšie ísť za hlasom svojho srdca. Bola som voľná a môj budúci manžel bol pre mňa ten pravý. Moji rodičia boli  z môjho rozhodnutia hotoví. Spýtala som sa ich, čo je pre nich dôležitejšie – vidieť ma šťastnú alebo chcú mať zo mňa herečku, ktorá sa možno bude trápiť.
Ja som sa hneď po škole osamostatnila – napriek tomu, že rodičia bývali v Bratislave, mala som vlastný byt.
 

V akej rodine ste vyrastali?
Mám úžasných rodičov – obidvaja sú technici - aj staršiu sestru, ktorá je archivárka a učí na filozofickej fakulte. Ako školáčka som chodila do ĽŠU na herectvo k pani Dalme Špicerovej, na ktorú nikdy nezabudnem. Ona mi vždy fandila, vedela, že som odmalička chcela byť herečka, na čo sa moji rodičia vždy usmiali. Nezakazovali mi to, ale dali mi podmienku, aby som absolvovala nejakú strednú odbornú školu, tak som skončila strojnícku priemyslovku. Keď som zmaturovala, povedala som im, že tá maturita je pre nich, vysokú školu si vyberiem ja.
Aj vďaka pani Dalme, ktorá ma pripravovala, ma na prvý raz vzali na VŠMU. V ročníku, ktorý viedol Miloš Pietor, so mnou herecký odbor študovali napríklad Katka Brychtová, Sisa Petöová, Richard Stanke, Peťo Marcin, Feďo Aczel, Jana Hubinská. 

Nepokúšali ste sa to s herectvom v Taliansku aspoň skúsiť?
Keď som sa asi po roku a pol naučila po taliansky, bola som na troch kastingoch, ale tam sa na mňa pozerali ako na tú, ktorá sa živí tým najstarším zamestnaním. Každá postava prostitútky bola len pre ženy z východného bloku a pre mňa to bola dehonestácia. Pochopila som, že nemám šancu dostať sa k inej postave a po troch pokusoch som sa na to napokon vykašľala. A celé tie roky mi to ani nechýbalo.
Keďže manžel bol herec, bola som na každom nakrúcaní, chodievala som s ním aj do zahraničia. Filmársky život som pozorovala z inej strany a bavilo ma to.
 

Neverím, že ako herečka ste ani trocha nežiarlili na manžela, že on sa môže venovať svojej práci, a vy nie...
Nie, určite nie. Vedela som, do čoho idem, herectva som sa dobrovoľne vzdala už na Slovensku pred odchodom do Talianska.  

V Taliansku ste boli teda domácou paňou. Ako ste napĺňali dni po celých tých osemnásť rokov, keď manžel nenakrúcal, keď ste s ním necestovali?
Bývame v areáli na desaťhektárovom pozemku, kde je stará kúria, ktorú v súčasnosti prenajímame nemeckým turistom, sedliacky dom, v ktorom teraz bývame. Sú tam zvieratá, o ktoré som sa starala, zdokonalila som sa v jazde na koni, odrodila som aj šesť žriebät. Asi šesť rokov sme mali s manželom súkromný klub, kde sme robili koncerty a popritom večere s ochutnávkou vína. Bolo to na vyššej úrovni ako bežná reštaurácia a začali sme len tak zo zábavy. Pravidelne sme sa stretávali s našimi priateľmi, ktorí prichádzali do nášho velikánskeho domu. Pripravovala som im večere, oni ma chválili, ako výborne varím, a opakovane sa ma pýtali, prečo si neotvoríme nejakú reštauráciu. Nabudili nás, až sme jedného dňa obišli úrady a oni nám navrhli, aby sme to robili formou klubu. Skúsili sme to a išlo to. Mali sme otvorené len niektoré dni v týždni, a to na rezerváciu.
Varila som talianske, ale aj slovenské jedlá. Talianom chutil napríklad guláš, šošovicová polievka, ktorú som predávala v klube ako staré historické jedlo z čias Márie Terézie. Jednoducho som si to musela vymyslieť, aby k tomu inak pristupovali. Sama som sa čudovala, že nemám problém navariť aj pre dvesto ľudí, robili sme aj svadobné hostiny. Klub sme prevádzkovali asi sedem rokov a prestali sme s tým len preto, že pamiatkari sa rozhodli robiť rozsiahlu rekonštrukciu historickej vily, pôvodne starej fary z roku 1700, ktorá bola kultúrnou pamiatkou. A tak sme sa z nej museli vysťahovať do spomínaného sedliackeho domu.
Všetko, čo som spomínala, som však robila ako hobby a moja pôvodná profesia mi začala chýbať čoraz viac.
 

Nemohli ste sa v Taliansku živiť niečím iným ako herectvom?
V mojom veku začínať v cudzine od začiatku by nebolo jednoduché, preto som sa rozhodla vrátiť... 

Bola jedným z dôvodov aj neprítomnosť detí vo vašej rodine, čo ste už naznačili a čo vás spájalo s Evou, hrdinkou filmu Náhradná matka?
Áno, ani ja nemám deti, aj keď som už dávno vydatá, a tiež je to pre mňa akási Achilova päta. Vždy mi je smutno, keď niekto rozpráva o svojich deťoch. Nezávidím im to, ale myslím si, že každá žena má v sebe vnútornú túžbu odovzdať svoju lásku a všetko, čo v sebe má, niekomu inému a istým spôsobom sa v ňom odzrkadľovať.
To, že Eva z filmu Náhradná matka ide za svojou túžbou až cez mŕtvoly, do takých vyhranených situácií by som sa ja určite nedostala, ale to, že trpí, že nemá dieťa, v tom sme si veľmi blízke. Keď nám počas filmovania ukázali dieťa, ktoré si akože s manželom zoberieme, vtedy som sa opýtala, či to mamičke neprekážalo, že vo filme ukážu jej čerstvo narodené bábo. Povedali mi, že to dieťa mamička po pôrode odvrhla a je na adopciu. Takmer som sa rozplakala, keď som sa pozerala na toho malého, lebo som si uvedomila, koľko žien nemôže mať deti a robia všetko pre to, aby ho mali, a toto malé sa usmievalo na mňa cez tú sklenenú stenu a nevedelo o tom, že ho jeho vlastná matka nechce. Stislo mi vtedy srdce.
 

Vy ste s manželom neuvažovali nad adopciou?
To je pre mňa dosť citlivá a zároveň zložitá otázka. Sú muži, ktorí nechcú mať deti, im stačí ich život a starosť o samých seba. Myslím si, že tým som povedala všetko...
 

Mám tomu rozumieť, že v Taliansku ste sa prispôsobili manželovej predstave o živote?
Áno.
 

Napriek tomu vám manželstvo vydržalo dosť dlho...
Vydžalo. Je pravda, že veľakrát deti manželov rozdelia a určite by som nechcela mať dieťa len preto, aby som dávala dohromady nejaký vzťah, lebo ani to nemusí vyjsť. Keby som tie deti mala, dnes sa tu spolu možno takto nerozprávame, naďalej by som žila svoj život v Taliansku a užívala si toskánske slniečko. Tá náplň by bola v mojom živote o niečom inom, ani herectvo by mi nechýbalo. Môj život v Taliansku bol jedna nádherná dovolenka. Avšak keď nemáte čo robiť, stráca zmysel aj to pekné... Človek potrebuje mať nejakú métu. Jedného dňa som si uvedomila, že všetko som už objavila, už to začína byť rutina, a zrazu mi niečo začalo chýbať. Zmena je život, radikálnu zmenu som prvýkrát spravila pred osemnástimi rokmi, teraz druhýkrát.
Neviem, koľko zmien budem musieť vo svojom živote ešte spraviť, aby som sa cítila celkom naplnená. Potrebujem mať niečo pred sebou, aby som išla za tým... Dnes sa však cítim skôr Talianka ako Slovenka, lebo v Taliansku som dozrela. Zo Slovenska som odišla ako dvadsaťpäťročná dievčina a vrátila som sa ako  štyridsaťštyriročná zrelá žena.
Veľa ľudí mi tu hovorí – ty si šťastný človek, tu všetko berieš inak, s nadhľadom. A je to pravda. Taliansko sa mi neopúšťalo ťažko, pretože po takom živote, aký som tam viedla, som na rozdiel od iných dievčat netúžila, nemala som ho vysnívaný. Preto som to brala pragmaticky.
Nie je naozaj všetko zlato, čo sa blyští. Šťastný život vám určite nerobia len prostriedky. Žila som istý život v istej etape, no nikde nie je povedané, že ho ešte nebudem mať.

Pekne ste to povedali... Rodičia sú zrejme na vás pyšní a teraz si vás po rokoch odlúčenia aj patrične užívajú...
To áno, lebo priznám sa, že za tých osemásť rokov som sa domov nevracala často, mala som aj trojročné pauzy. Skôr oni chodili za mnou do Talianska. 
 

Napriek všetkému, čo ste povedali, ako ste to zdôvodnili, nedá mi nespýtať sa: naozaj ste neoľutovali svoje rozhodnutie? 
Ťažko mi je teraz odpovedať na vašu otázku, keď som tú zmenu ešte len začala... Rada spomínam na všetko, veď na chybách sa človek učí. Ďakujem Bohu, ako som žila, čím som dnes. Momentálne si užívam to, čo som prežila a čo sa mi pošťastilo hneď po príchode z Talianska, a ďalej uvidím. Prihlásila som sa tiež na filmovú fakultu na ročné štúdium filmového jazyka a strihovej skladby. Takto sa chcem po takej dlhej pauze priblížiť k tomuto svetu, ktorý sa veľmi zmenil.
Za každú cenu nemusím stáť pred kamerou. Fandí mi manžel aj moja talianska rodina. Nič neuzatváram a do ničoho sa ani strmhlavo nepúšťam, len čakám, čo mi život ponúkne. Dúfam, že táto cesta, ktorá ma napĺňa, bude pokračovať. A či to bude tu, alebo tam, to nechám plynúť a možno o rok sa o tom porozprávame.

Na stretnutie s Katkou som sa tešila. Priťahoval ma fakt, že sa vydala do prekrásneho talianskeho kraja – Toskánska a nechcelo sa mi veriť, že ho tak ľahko opustila. Stretli sme sa v jednej z bratislavských kaviarní tesne pred módnou prehliadkou, na ktorú som išla pracovne. A možno by sme sa rozprávali ďalej, lebo dve hodiny, ktoré sme si naplánovali, nám vôbec nestačili. Katka hovorila zaujímavo a bola taká úprimná, že som mala pocit, akoby sme sa poznali už roky predtým.
Ako herečka hrá príbehy iných, no aj ten jej vlastný je hodný sfilmovania. Verím, že sa jej splní túžba vrátiť sa k svojej pôvodnej profesii, kvôli čomu prišla na Slovensko, a raz si možno zahrá aj vlastný príbeh. Lebo jej doterajší život je ako z romantického filmu, no s nálepkou: Podľa skutočnej udalosti... A možno potom si ju všimnú aj talianski filmári...

Autor: Alena Horváthová-Čisáriková
Foto: Dušan Kittler, Lennie Max  a archív K. K.