Sú dni dobré i zlé, radostné aj pochmúrne. Uplynulý rok bol aj pre Slovenky roka – nominantky a víťazky predchádzajúcich ročníkov našej ankety mozaikou, poskladanou z lesklých i matných sklíčok. Ktoré im najviac utkveli v pamäti?
Iba zázrakom ostala nažive
Absolútna víťazka prvého ročníka ankety – Slovenka roka 2009 MUDr. ANNA HLAVATÁ, PhD. MPH., zástupkyňa prednostu Druhej detskej kliniky LF UK v Bratislave, zažila skutočne dramatický rok, v ktorom sa striedali dni pekné aj škaredé. Koniec roka, keď kulminovali protesty lekárov, bol však pre ňu enormnou záťažou. Psychická i fyzická vyčerpanosť sa zrejme podpísala pod dopravnú nehodu. Našťastie. napriek tomu, že jej auto sa pri nej úplne rozbilo, ona akoby zázrakom ostala nažive.
Dni predtým však napĺňali mnohé súkromné i pracovné radosti a úspechy.
„Tešili sme sa, že naša staršia dcéra s vyznamenaním skončila štúdium medicíny a my s manželom sme popri našej práci skončili druhé vysokoškolské štúdium v odbore Organizácia zdravotníctva. Dva dni po našej promócii sa nám v byte zrútili povalové trámy a zlikvidovali detskú izbu,“ začína svoje spomínanie. „Popri vypätých pracovných povinnostiach sme museli ihneď riešiť havarijnú situáciu v dome spojenú s kompletným vysťahovaním sa do prenajatého bytu a opravou domu.Ešte sa nám nepodarilo doriešiť jeden problém a už pre zmenu v pracovnej oblasti narastal druhý – ako vyriešiť krízový chod nášho pracoviska v prípade naplnenia hromadných výpovedí lekárov. Zlé pracovné a ekonomické podmienky pre lekárov sú už roky príčinou, že mnohí hneď po ukončení štúdia alebo po získaní špecializácie odchádzajú do zahraničia. Je samozrejmé, že tí, ktorí tu ešte zostávajú, sú vyčerpaní, lebo ich mesačne odpracované hodiny sú zväčša dvojnásobné, ako by mali byť podľa Zákonníka práce. Okrem toho sa boríme so stále nereálnejšími platbami zdravotných poisťovní za reálne urobené výkony. Výpovede boli podané aj na protest proti privatizácii koncových nemocníc, aby sme v takýchto nereálnych ekonomických podmienkach nemuseli stáť nad postieľkou pacienta a rozhodovať sa, či ho budeme mať za čo a s kým liečiť.
Ja osobne som výpoveď nepodala. Ako primárka som zodpovedná za kliniku, ktorú riadim, za zabezpečenie starostlivosti o choré deti, ale aj za základný chod celého pracovného kolektívu. Nikdy sme sa v ňom nedelili na lekárov, ktorí vypovede dali, a tých, ktorí nie. Prácu lekára, sestry a ostatného pomocného zdravotníckeho personálu sme vždy vnímali ako prácu jedného tímu, v ktorom navzájom spolupracujeme a vážime si prácu toho druhého.Na začiatku sme všetci boli presvedčení, že sa všetko vyrieši pokojnou cestou. Keď v druhej polovici novembra celá situácia kulminovala, na klinike sme mali veľa pacientov v závažnom zdravotnom stave. Okrem toho mojou špecializáciou sú dedičné metabolické ochorenia, teda vo veľkej miere pacienti s rôznymi raritnými ochoreniami, okolo diagnostiky a liečby ktorých je veľmi veľa administratívy. Zrátanie všetkých týchto faktov sa zrejme podpísalo pod vyčerpanie, ktoré vyústilo do môjho skolabovania priamo za volantom, a tým do autonehody.“
Napriek tomu, že sa jej auto úplne rozbilo, ako zázrakom vyviazla primárka Hlavatá len s ľahším zranením. Táto udalosť bola však pre ňu mementom. V novom roku by sa chcela pokúsiť zmeniť životný štýl a spomaliť tempo. Život a zdravie je to najcennejšie, čo máme.
Moje zranenie nás spojilo
IVETA GALBAVÁ, zakladateľka klubu Slovenka v Prahe, bola nominovaná v roku 2011 v kategórii Charita a výchova mladých talentov. V tom istom roku sa stala členkou poradného zboru predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a je garantkou projektu, v ktorom predstavujeme v našom časopise úspešné Slovenky, žijúce za hranicami našej vlasti. Bohatý a vcelku dobrý rok mohol mať pre ňu smutný záver – v novembri utrpela ťažký úraz, z ktorého sa ešte stále lieči. Práve vďaka nemu však dostala aj veľký dar: zistenie, že po celom svete žijú ľudia, ktorým na nej záleží.
Nikdy nemala v obľube záclony, lebo sa vyhýba veciam, v ktorých sa drží prach. No v byte s vysokými stropmi v centre Prahy, ktorý si nedávno prenajala, sa jej na starodávne okná záclony priam žiadali. Pri ich vešaní spadla z rebríka z triapolmetrovej výšky a zlomila si chrbticu.
Vďaka tímu docenta Pavla Doušu v pražskej nemocnici Královské Vinohrady, ktorý sa podujal na neľahkú operáciu, sa Iveta Galbavá pomaly, ale úspešne vracia do života.
„Celý personál ortopedického oddelenia bol mimoriadne ústretový aj k mojim početným návštevám. Nádherné bolo, že za mnou chodili moje kamarátky, Slovenky žijúce v Prahe, a muži z oddelenia sa nestačili čudovať, aké sú to krásne baby... Rehabilitačné sestry ma učili chodiť a všetci zamestnanci mi držali palce a tešili sa so mnou z každého ďalšieho kroku.
A keby ste videli, koľko esemesiek a e-mailov mi prišlo! Písali mi Slováci a Slovenky z celého sveta a držali palce, aby všetko dobre dopadlo. Dokonca reverend Dušan Tóth, pôsobiaci v Kanade ako evanjelický farár, zorganizoval, aby sa po operácii slúžili po celom svete bohoslužby za moje uzdravenie. Začala som veriť, že práve vďaka tej energii, ktorá ku mne prichádzala, sa môj stav zlepšoval tak, že sa tomu všetci okolo čudovali. Zdá sa mi, že moje zranenie nás všetkých po celom svete veľmi spojilo,“ rozpráva Iveta, ktorú ešte čaká niekoľkotýždňová rehabilitácia, ale verí, že v marci už bude môcť pricestovať do Bratislavy na stretnutie zboru poradcov.
Našla si lásku
Olympijská víťazka z paralympijských hier v Pekingu 2008 a držiteľka mnohých medailí zo svetových súťaží v športovej streľbe VERONIKA VADOVIČOVÁ zvíťazila v roku 2009 v našej ankete v kategórii Šport.
Skromne tvrdí, že v uplynulom roku sa v jej živote nič významné nestalo. Ale len na prvý pohľad! Veď sa jej podarilo zvládnuť bakalárske skúšky, čo vôbec nebolo jednoduché, pretože ako naschvál sa jej termíny kryli so športovými súťažami. Rok 2012 bude rokom olympijským a hoci si Veronika svojimi výsledkami účasť na paralympiáde v Londýne zaistila už dávnejšie, všetky preteky, ktoré v uplynulom roku absolvovala, len potvrdzovali, že bude opäť horúcou favoritkou. Víťazstvá zbierala na všetkých medzinárodných pretekoch, na ktorých sa v roku 2011 zúčastnila. „Čo je však najdôležitejšie – ja i všetci moji blízki sme prežili rok v zdraví a šťastí a nikomu sa nič zlé nestalo,“ zdôrazňuje a na záver prezrádza tajomstvo: „Ku koncu roka som stretla srdcu blízkeho človeka...“ Nový vzťah nechce zakríknuť, iba prezradí, že s mladým mužom sa zoznámili cez internet a osobné stretnutie dlho odkladali. Tak nech vám to vydrží, Veronika!
Zdravie pacientov vyváži mnohé problémy
Pre MUDr. EVU LACKOVÚ, primárku nefrologicko-transplantačného oddelenia Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, bola najväčším prekvapením uplynulého roka nominácia v kategórii Zdravotníctvo.
„V prvom okamihu som nemala v úmysle ju prijať, ale keď som si uvedomila, že si niekto spomenul a navrhol ma, cítila som určitú zodpovednosť a vďaku k tomuto človeku. Dnes nie je bežné, aby vám niekto len tak vyjadril uznanie, ale keď sa to už stane, veľmi to poteší.“
Primárka Lacková si uznanie cení o to viac, že aj ju trápi nízke spoločenské a finančné hodnotenie práce lekárov. K jej neradostným spomienkam na uplynulý rok patrí vyostrená kríza v zdravotníctve. Je sklamaná, že od roku 1989 sa stále neuskutočnili potrebné systémové zmeny. „Pripadá mi to, ako keby ste stavali dom, ale najskôr postavíte strechu, až potom začnete budovať základy,“ hovorí. Ako veľký nadšenec svojho povolania však – podobne ako veľa iných slovenských lekárov – napriek ťažkým podmienkam hľadala spôsob, ako čo najefektívnejšie pomáhať pacientom. Preto sa tak tešila zo vzniku samostatného nefrologicko-transplantačného oddelenia v banskobystrickej nemocnici. Erudovaný kolektív odborníkov z radov lekárov aj zdravotných sestier môže teraz na jednom oddelení diagnostikovať a liečiť pacientov s ochoreniami obličiek, pripravovať ich na transplantáciu a starať sa o nich aj po nej.
„Úspešne pokračujeme aj v transplantáciách pečene, v uplynulom roku sme ich vykonali dvadsať. V porovnaní s predchádzajúcim rokom sa zvýšil aj počet transplantácií obličiek od žijúcich darcov. Túto formu darcovstva by bolo potrebné na Slovensku viac rozvinúť, preto sme koncom roka usporiadali tlačovú konferenciu. Potešil nás záujem médií o túto problematiku,“ vyratúva primárka pozitíva a nezabudne pripomenúť zážitok, aký vyváži mnohé problémy: „Jednou z najradostnejších spomienok z uplynulého roka bol pôrod zdravého dievčatka, Terezky, našou transplantovanou pacientkou. Tehotenstvo u žien po transplantácii obličky nie je celkom bežné, prináša aj riziká a problémy, preto ma veľmi teší, že všetko prebehlo bez významnejších komplikácií pre matku i dieťa.“
Evin Druhý dych
Nominácia EVY PAVLÍKOVEJ v kategórii Kultúra v roku 2011 bola ocenením jej umeleckej práce a kvalít. Táto herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre však bez veľkých rečí rada pomáha ľuďom aj mimo javiska.
Nový romantický seriál Druhý dych, ktorý práve začala vysielať televízia DOMA, je okrem iného zaujímavý tým, že sa v ňom objaví viacero „neokukaných“ tvárí. 
Šancu dostali menej známi mladí herci, ale aj ich skúsenejší kolegovia, ktorí dosiaľ seriálovému volaniu odolávali. Je medzi nimi aj Eva Pavlíková. Popri premiére slávneho muzikálu Sladká Charity v nitrianskom divadle patrilo nakrúcanie osemdesiatdielneho seriálu v uplynulom roku k významným udalostiam v jej profesionálnym živote.
Rovnaký názov ako seriál má zhodou okolností aj novovzniknuté občianske združenie, ktoré koncom roka oslovilo Evu Pavlíkovú. Hoci už dlhé roky v rámci svojich možností pomáha rôznym združeniam a neodmieta charitatívne vystúpenia, tentoraz ide o intenzívnejší vklad: herečka sa stala tvárou združenia pacientov s rakovinou pľúc.
„Ľudia s najrôznejšími diagnózami majú už dávno svoje organizácie, ale pacienti s rakovinou pľúc ju dosiaľ nemali. Pritom táto zákerná choroba vždy veľmi zasiahne nielen chorých, ale aj ich blízkych, ktorí prahnú po informáciách a povzbudení, hľadajú možnosť vyrozprávať sa. Práve v tom im má pomôcť občianske združenie Druhý dych,“ vysvetľuje herečka, ktorá prijala svoju novú funkciu nielen preto, že ju oslovil uznávaný odborník Peter Beržinec, ale i ako prejav úcty k svojmu bývalému spolužiakovi a vynikajúceu scénickému výtvarníkovi Vladimírovi Čápovi, ktorý podľahol tejto chorobe.
„Ak moja práca pomôže čo len jednému človeku, má zmysel. A ak pomôžem viacerým, bude to super,“ vyznáva sa.
Sme špičkoví!
V kategórii Veda a vzdelávanie sa Slovenkou roka 2009 stala doc. RNDr. SILVIA PASTOREKOVÁ, DrSc., vedúca vedecká pracovníčka z Virologického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorá pôsobí v oblasti experimentálnej onkológie, virológie a molekulárnej biológie. V uplynulom roku dosiahol riešiteľský tím pod jej vedením významný úspech.
„Podarilo sa nám zverejniť niekoľko významných vedeckých výsledkov formou publikácií v špičkových medzinárodných vedeckých časopisoch,“ vysvetľuje. „Tieto výsledky vznikli na domácej pôde a priniesli úplne nové poznatky v oblasti virológie a nádorovej biológie. Mimoriadne ma potešila aj informácia, že náš tím, ktorý vediem spolu s manželom prof. Jaromírom Pastorekom, nezávislá agentúra ARRA zaradila medzi špičkové tímy SAV, ktorých vedecké parametre dosahujú nadpriemerné hodnoty v danej vednej oblasti v rámci celého sveta. Je to však pre nás zároveň výzva do budúcnosti, takže dúfam, že v tomto roku si túto pozíciu udržíme.“
Manželia, ktorí sú veľkými nadšencami svojho povolania, sa spoločne tešia aj z úspechov svojich detí. Preto jednou z udalostí, ktorá ich mimoriadne potešila, bolo, že ich dcéra úspešne ukončila bakalársky stupeň štúdia v odbore architektúra. Spolu s ňou mali radosť aj z jej tvorivého pobytu v Aténach v rámci výmenného magisterského štúdia.
Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: archív, Ivona Orešková, Roman Leško, Tony Štefunko
Poslať nový komentár