Život dokáže byť krutý

Má iba dvadsaťjeden rokov, ale osud jej hodil pod nohy už toľko polien, že by si z nich vedela postaviť peknú chalupu.

�

Veď posúďte sami. Narodila sa s rázštepom chrbtice a detskou mozgovou obrnou. Absolvovala minimálne šesť operácií, v desiatich prišla o obličku, v dvadsiatich o nohu, keď mala sedemnásť otehotnela. Tesne pred pôrodom ju opustila mama, ktorej dlžoby musí teraz splácať.� Skrátka, život sa Martinou Matoňákovou nemazná.

Popradčania i Tatranci toto sympatické dievča veľmi dobre poznajú. Aj keď je na invalidnom vozíčku, väčšinou sa stále niekam ponáhľa. Jej tempu neraz nestačia ani zdraví ľudia. Posledné mesiace „pendluje“ po Poprade na trase železničná stanica – centrum – učilište – nemocnica – železničná stanica. Občas jej na nohách sedí jej dcérka Deanka. Ak sa jej niečo nepáči alebo je rozhodnutá, že to chce, dokáže toto útle žieňa postaviť do pozoru takmer každého, od lekárov v nemocnici až po mestského strážnika v parku. Ako hovorí, nič iné jej v živote neostáva, iba sa poriadne obracať. „Na nariekanie nie je čas, chcem žiť život naplno,“ hovorí Martina, ktorej všetci hovoria Tina.

Do školy so sadrou
„Moji rodičia pracovali v ústave v Tatranskej Polianke, mám ešte staršieho brata a mladšiu sestru, obaja sú zdraví,“ začína svoje rozprávanie Tina. „Postihnutá som sa narodila, prečo sa to stalo, som nikdy neskúmala a ani sme o tom doma veľmi nehovorili. Rodičia ma brali takú, aká som, boli veľmi starostliví. Mama so mnou chodievala na rehabilitácie do Kováčovej, cvičili sme každý deň Vojtovu metódu. Spomínam si, že ma to dosť bolelo. Bola so mnou aj počas operácií. Najväčší problém som mala s tou mojou vykrivenou nohou, operovali mi ju šesťkrát, dávali mi tam všelijaké klince, ale aj tak ju nenarovnali,“ spomína na útrapy, ktoré prežívala v ranom detstve Tina. Aj vďaka Vojtovej metóde sa zdravotný stav mladej Tatranky zlepšil. Dokázala sa sama pohybovať na vozíku a postupne sa učila, ako sa o seba postarať, aby mohla odbremeniť rodičov. Do školy nastúpila kvôli operácii o mesiac neskôr. Priznáva, že mala veľký strach. Ani nie tak z toho, že by nezvládla písmenká a počty, ale z toho, ako ju prijmú spolužiaci. Bola totiž jediným hendikepovaným dieťaťom v škole. „Mala som na nohe sadru. Deti sa ku mne hneď zbehli a ako prvé sa ma opýtali, či mi môžu na sadru niečo načarbať. Samozrejme, vypytovali sa ma, prečo som na vozíčku, ale boli milí a nikdy mi to nedali pocítiť. Brali ma ako zdravú,“ vysvetľuje mladá mamička.

�

Chcela byť sestričkou
Tina strávila veľkú časť detstva v nemocnici. Keď mala jedenásť, z ničoho nič dostala vysoké horúčky. Lekári zistili, že jedna z jej obličiek úplne zlyhala, a museli jej ju odstrániť. V nemocnici vtedy pobudla takmer mesiac. Hoci v špitáloch po celom Slovensku prežila neraz bolestné momenty, nikdy si nesťažovala. Naopak, snažila sa sama pomáhať sestričkám s ostatnými pacientmi. „Boli také chvíle, že som sa cítila skôr ako sestrička a nie pacientka,“ smeje sa čiernovláska. „Aj keď som na vozíčku, nemala som problém otočiť pacientku alebo jej niečo priniesť. Veľmi ma bavilo pomáhať druhým,“ vysvetľuje Tina. Aj preto si v poslednom ročníku základnej školy podala prihlášku na Strednú zdravotnícku školu do Popradu. Neprijali ju. Nie pre známky, ale pre jej hendikep. Rozhodla sa pokračovať v štúdiu na strednom odbornom učilišti, vybrala si trojročný odbor technicko-administratívna pracovníčka. Vravela si, keď nemôže byť sestrička, dokáže sa uživiť aj ako účtovníčka. „Na strednej sa už na mňa pozerali trošku inak. Jeden spolužiak neveril, že naozaj nemôžem chodiť. Hovoril mi, že mi dáva tri týždne na to, aby som sa zbavila vozíčka. Neskôr mi však povedal, že som v pohode,“ usmieva sa útle žieňa.

Láska cez internet
Stredná škola, to sú prvé lásky, nežnosti, bozky, nedorozumenia, sklamania i rozchody. Tina to však má všetko poriadne zrýchlené. Pohľadná dievčina mala viacero kamarátov, pretože sa spoločnosti napriek hendikepu nevyhýbala. Rada sa chodievala baviť medzi ľudí. Zo všetkého najradšej však komunikovala na internetových sociálnych sieťach. Takto sa zoznámila s Dušanom. „Ležala som práve na chirurgii a strašne som sa nudila. Napísala som to na čet a on mi odpísal. Bol veľmi milý, snažil sa ma rozveseliť. Písali sme si potom pravidelne, aj mi volal. Jeden deň som mala splín a on mi napísal, že ma príde pozrieť. Neverila som mu, myslela som si, že len tak tára. Žil vtedy vo Zvolenskej Slatine a do Popradu to bol kus cesty. Zrazu mi zazvonil mobil, na druhom konci bol on. Vravel, že je v Poprade na stanici, pýtal sa, ako sa dostane do nemocnice. Povedala som mu, nech si zoberie taxík. Stále som si myslela, že žartuje. No a po pár minútach sa objavil vo dverách. A hoci som ho nikdy predtým nevidela, iba počula, bol mi sympatický na prvý pohľad,“ premieta si v hlave Tina. Dušan potom trávil s mladou Tatrankou čoraz viac času, stal sa jej bútľavou vŕbou a čo je podstatné, bral ju takú, aká je. Netrvalo dlho a rodený Košičan sa k Matoňákovcom nasťahoval. Tinini rodičia ho prijali do rodiny, hoci bol od ich dcéry tínedžerky podstatne starší. Výsledok ich lásky nenechal na seba dlho čakať. Po niekoľkých mesiacoch ostala Tina tehotná. „Priznám sa, to, že som v druhom stave, som nevedela dva a pol mesiaca. Keď mi to lekár povedal, rozplakala som sa. Bola som prekvapená ja aj Dušan a o rodičoch ani nehovorím. Ako sa to mohlo stať? No nedávali sme si pozor,“ potmehúdsky sa pousmeje.

�

S dcérou a bez mamy
Malá Deanka prišla na svet 17. februára, zdravá. Jej rodičia sa spolu so svokrovcami medzitým presťahovali do novopostaveného bezbariérového bytu v Dolnom Smokovci. Dlho v ňom však všetci nevydržali. Vo vzťahu Tininých rodičov to škrípalo už dlhšie. Kým otec pracoval v Česku, mama si našla iného muža. Posledný deň roku 2008 odišla z domu a viac sa nevrátila. Tina jej to dodnes nevie odpustiť. „Bola som vtedy v ôsmom mesiaci tehotenstva a strašne sa ma to dotklo. Plakala som. Mama mi sľúbila, že mi s malou pomôže, ale vykašľala sa na nás,“ rezignovane hovorí Tina. So starostlivosťou o Deanku nemala šikovná dievčina žiadny problém. Od začiatku zvládala starostlivosť o ňu v podstate sama. Ak potrebovala pomôcť, ochotne zaskočil jej otec. Bohužiaľ, vzťah s Dušanom stroskotal pár mesiacov po narodení Deanky. Tina hovorí, že to bolo kvôli alkoholu. Nevšimla si, že jej milý pil aj predtým než otehotnela? „Všimla, ale viete, vtedy som to tak nevnímala. Potom mi to už začalo prekážať. Keď si vypil, stále mi niečo vykrikoval, hádali sme sa o peniaze, stále sa to stupňovalo, až som mu nakoniec povedala, nech ide preč. Proste, už do ďalej tak nešlo,“ vysvetľuje.

Život na vlásku
Ťažko povedať, čím to je. Kým iným ľuďom sa choroby a nešťastia oblúkom vyhýbajú, Tinu akoby priťahovali. Napriek tomu je bojovníčka, ktorá nechce ostať celý život pripútaná na vozíčku. Preto sa z času na čas pokúšala za pomoci barlí chodiť. Na ľavej nohe sa jej vytvoril asi päťcentimetrový otlak, ktorý sa nechcel hojiť. Stále mokval a rozširoval sa. Nepomohli ani antibiotiká, bolesť sa stupňovala. Koncom apríla, tesne pred dvadsiatymi narodeninami, dostala Tina vysoké horúčky. Štyri dni blúznila v štyridsiatkach, kým sa odvážila ísť do nemocnice. Prišla v poslednej chvíli. O pár hodín by ju zabila postupujúca infekcia. Lekári jej síce zachránili život, nohu už nie. Museli jej ju amputovať. „Hovorila som si, že život nemôže byť až taký krutý. Rozmýšľala som, ako budem takto žiť. Ale nakoniec som po preplakanej noci usúdila, že aj keď bez nohy, budem nažive a môžem sa starať o dcéru. Na začiatku som bola trošku nesvoja, že mi chýba kus nohy. A ľudia občas zavadili pohľadom o nohavicu. Ale odkedy mám protézu, je to oveľa lepšie,“ priznáva ťažko skúšaná mladá žena.

�

Bez strechy nad hlavou?
Od septembra chodí Tina opäť do školy. Dokončuje si tretí ročník učilišťa, ktoré kvôli starostlivosti o dcérku nedokončila. Škola jej vyšla v ústrety a vypracovala jej individuálny študijný plán. „Chcem doštudovať a potom si urobiť maturitu. Budem tak mať väčšie šance získať zamestnanie. Mala som ponuku pracovať ako administratívna sila v jednej firme, ale vyžadovali odo mňa aspoň výučný list. Takže priorita je pre mňa škola a nájsť si prácu,“ zdôrazňuje Tina. Do zamestnania chce nastúpiť aj z iného dôvodu. Mama jej údajne zanechala obrovské dlhy na nájomnom, ktoré musí splácať. „Je to vyše dvetisíc eur. Jednoducho neplatila za byt, hoci otec jej dával peniaze. Sme doma traja, otec dostáva iba opatrovateľské, žijeme z 510 eur na mesiac, pričom takmer celý môj dôchodok ide na nájomné a poplatky spojené s bývaním. Niečo sme už splatili, ale je to málo. Bojím sa, že prídeme o strechu nad hlavou,“ vyslovuje obavy Tina. Nehádže však flintu do žita. Vraj nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Keď má čas, chodieva na koncerty a diskotéky a znova sa zamilovala. A hádajte, ako sa s novým priateľom spoznala?

OLIVER ONDRÁŠ
Foto: autor, archív M. M.