Majú to potomkovia mediálne známych ľudí v živote ľahšie ako tí ostatní? Pomáha im vplyv a uznanie ich rodičov k úspešnejšiemu štartu kariéry alebo je skôr nenápadnou brzdou? Sme aj tu zas v područí povier a mýtov?
Chcem uspieť sama!
Hneď ako dcéra moderátorky Sone Müllerovej a speváka Richarda Müllera Ema vyrástla z detských tenisiek, bolo nielen rodičom jasné, že majú pred sebou krásne dievča s príťažlivými črtami a ideálnymi mierami – modelku.
K prvému castingu Emu síce dotiahla kamarátka, no dvere do sveta módy jej otvorila účasť medzi finalistkami Elite Model Look Slovakia 2008. Dnes sa mladučká študentka a modelka môže popýšiť predvádzaním šiat na prehliadke britskej ikony Vivienne Westwood v Bratislave. Sama o tom hovorí: „Odmalička ma lákal život plný módy a krásy, život plný ľudí, ktorých baví to, čo aj mňa: móda a krása, a modeling to spolu s poznávaním nových zaujímavých krajín, miest a ľudí určite prináša.“ Mama Soňa však na krásnu dcérku stále striehne a určite jej nebolo jedno, keď sotva šestnásťročná randila s o trinásť rokov starším návrhárom Marcelom Holubcom a objavovala sa na koncertoch s cigaretou a pohárikom v ruke.
Hubovú polievku dostala Ema aj vtedy, keď odišla pracovať do Turecka, hoci jej to mama zakázala, keďže si vie predstaviť, čo na krásne, mladé dievča v modelingu striehne.
Ema, ktorá tohto roku maturuje, však nemá v hlave len chodenie po móle.
Obdivuje New York, keďže tam žil jej obľúbený Warhol a chcela by študovať na vysokej v Paríži, pretože miluje mesto na Seine. „Mám rada Paríž, ale najviac jednu magickú parížsku ulicu – Rue Saint Dominique. Poznám ju tak dobre, že by som ju prešla aj so zatvorenými očami. Práve ona ponúka to pravé skryté čaro Paríža, ktoré na Champs Elysées isto nikdy nenájdete.“
ma zdedila okrem krásy aj umelecké sklony, má rada hudbu a ako sama vraví, vie si predstaviť, že by spravila aj ďalšie dueto s otcom, ktorého tvorba je jej srdcovkou.
No najmä chce vystupovať vo všetkom predovšetkým za seba a splniť si sny len vlastnými silami, pretože jej prekáža, že ju už odmalička spájajú s jej slávnymi rodičmi, ktorí jej určite nedláždia cestu k úspechu.
Netáram, radšej točím...
Mladého režiséra Jakuba Kronera (1987) už v detstve bavili filmy a keď si po základnej škole vybral Strednú školu animovanej tvorby v bratislavskej Petržalke, mal už jasno.
No nikomu by nenapadlo, čo taký mladý chalan dokáže v osemnástke. Jakub s pár priateľmi, poloprofesionálnou kamerou, bez techniky, scenára a peňazí nakrútil svoj prvý celovečerný film BratislavaFilm, s tematikou „petržalského Bronxu“, ktorý dodnes videlo takmer stotisíc ľudí.
Také čosi tu ešte nebolo!
Kontroverzná drsná snímka plná vulgarizmov, drog, násilia šokovala asi každého, keďže otvorene ukázala odvrátenú stranu veľkomesta, a Jakub naznačil nielen svoj talent, ale aj obrovskú odvahu pomenovať veci také, aké sú: „Aj s priateľmi sme cítili potrebu nakrútiť čosi iné a veľa ľudí nám hovorilo, že sa takýto žáner a téma nakrútiť nedá, pretože na to treba veľa peňazí a času.
Tak sme si povedali, že to spravíme aj bez peňazí, veď času máme more. Chceli sme dokázať, že to ide aj na kolene!“
Niekto by sa viezol na vlne úspechu, no Jakub fičí ďalej a minulý rok prišiel s nezáväzným, podobne drsným pokračovaním svojho filmu – Lóve.
A keďže je v prvom rade animátorom, v televízii, rovno rozbehol aj svoj animovaný seriál na spôsob South Parku, ktorý baví a vyvoláva aj diskusie, pretože sa vysmieva z celebrít a triafa sa naplno aj do rómskej problematiky. Jakub však nie je len filmár telom a dušou, ale aj normálny mladý chalan.
Má množstvo priateľov, počúva rap, miluje filmy, knihy, zábavu s partiou a ak sa ho spýtate, či mu v živote pomohlo slávne meno, len zdvihne obočie: „Tak túto otázku dostávam stále.
Otec o oboch mojich filmoch toho veľa nevedel, pri prvom mi pomohli najmä kamoši a pri druhom som si aj scenár napísal sám, keďže som mal jasnú predstavu, komu je film určený.
Moje meno asi nikdy nepriláka početné publikum do kín, dôležitý je len výsledok mojej práce.
Netáram, radšej nakrúcam filmy... Slovo režiséra, nie!?
Kreatívna kráska z dobrej rodiny
Keď vaši obaja rodičia píšu knižku, môže to vyzerať, že doma bude ticho a nuda. Barbora „Babsi“ Heribanová bola už odmalička obklopená umením, ale fakt, že jej rodičia sú slávni ju nijako nepoznačil.
Od jedenástich rokov chodila do školy v Rakúsku, kde skončila aj gymnázium.
Slávu rodičov si vlastne nestihla užiť, pretože každý deň strávila vo vlaku tri hodiny a musela chtiac-nechtiac prijať prísnu osobnú disciplínu. No Babsi nikdy nebola bifľoška v sivastej uniforme. Spolu so sestrou nevynechali príležitosť prevetrať nový outfit v spoločnosti, na krstoch, vernisážach, premiérach, kde občas moderujú, alebo sa len bavia.
Práve medzi muzikantmi si Babsi našla partnera, keď jej istý čas bol oporou hudobník a manažér Matej Drlička, s ktorým sú už len kamoši, keďže vzťah s o štrnásť rokov starším mužom na diaľku prestal fungovať. Možno aj snaha byť sama sebou, potreba utriediť si myšlienky a priority a riadiť si všetko tak, ako chce, viedli Babsi k štúdiám marketingu v Londýne, ktorý má veľmi rada.
Barbora má na Slovensku priateľov medzi umelcami a módnymi návrhármi a tak nečudo, že ak sa objaví v spoločnosti, šokuje originálnym oblečením.
No nie je navoňaná krehotinka, ale schopnosťou organizovať a zariadovať veci pripomína mamu: „Som taký chlapčenský typ, ktorý pokojne pokosí trávu a narúbe drevo, ale nemám rada, keď mi ktosi stojí za chrbtom a kontroluje ma.
Myslím si, že mám na to, aby som to zvládla s prehľadom sama. Barbora je kreatívny typ a tak vie len ťažko odhadnúť, kde sa po škole zamestná a v ktorej krajine bude žiť.
„Možno by som mala rada raz vlastnú agentúru na organizovanie kultúrno-spoločenských akcií, ale asi je skoro špekulovať o tom, čím sa budem živiť. Rozhodne to však bude čosi okolo umenia.“
Nová nádej deda Dóczyho
V niektorých rodinách sa umelecké remeslo dedí z otca na syna či dcéru. V rodine herca nitrianskeho Divadla Andreja Bagara Jozefa Dóczyho sa objavuje v troch generáciách.
Jeho najmladšou adeptkou je Jozefova vnučka Linda.
Jej cesta k herectvu však nebola priamočiara, hoci ako vraví:
„Na predstaveniach v divadle som sedela už od troch rokov a s otvorenými ústami som hltala všetko, čo dedo Jozef vystrájal so svojimi kolegami na javisku.“
Umelecké sklony po dedkovi zdedil Lindin otec i strýko Peter, čo dokázali ako hudobníci a diskdžokeji, ale k herectvu sa nedostali.
Otec si svoj sen pracovať s kamerou splnil až v rámci štúdia filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby na VŠMU, ale aj ako premietač. Hoci vždy túžil manažovať nejakú televíziu, napokon viedol roky regionálne N-Rádio, kde Linda ako štrnásťročná robila reláciu pre deti Pápárádio. No základom jej kultúrneho vzdelávania bolo vždy divadlo. K tomu sa pridali v detstve hodiny klavíra, spevu a v sexte Linda odišla z gymnázia študovať hudobno-dramatický odbor na konzervatórium, čo deda Jozefa veľmi potešilo. No bolo by chybou si myslieť, že Linda je dievča po uši zahrabané v scenároch...
V génoch má aj vzťah k športu. Hoci sa celá rodina venuje golfu, Linda má iného koníčka: „Dedo ma raz zobral pozrieť sa na koníka na ranč. A tak nad golfom u mňa vyhralo jazdectvo.
Zúčastnila som sa celkom úspešne na niekoľkých pretekoch, ale najlepšie sa mi jazdilo po pláži v Tunisku, kde mi domáci, keď zistili, že viem jazdiť, ponúkli tie najlepšie kone.“
Linda si samozrejme vyskúšala naostro už aj prvé kroky na javisku, zahrala si napríklad v hrách Ťapákovci, Antigona, Zo života hmyzu, Penelopiáda, Osem žien. Spolu so spolužiakmi chodí spievať do zboru v predstavení Mŕtve duše, ktoré má v repertoári Divadlo Andreja Bagara. Talentovaná Linda má súkromné konzervatórium už za sebou a hoci ju neprijali na muzikálové herectvo na JAMU v Brne, nevzdáva sa, prijímačky si vyskúša znova.
Či z Lindy vyrastie raz ďalšia muzikálová hviezda a budeme jej tlieskať v Nitre, Bratislave či Prahe, ukáže až čas, jej silná vôľa a talent, no táto mladá žena dnes nepochybuje, že práve muzikál, ktorý ju nesmierne baví, keďže krásne spája herectvo, hudbu i tanec, je jej osudom.
A veľká umelecká rodina Dóczyovcov na čele s dedom Jozefom jej silno držia palce.
Autor: Andrijan Turan
Foto: Thinkstock
Poslať nový komentár