Ako to bolo vtedy na Evereste, keď zahynul Psotka

Niekdajší horolezec, Bratislavčan Vladimír Launer, ktorý má dnes 77 rokov, bol členom expedície na Mont Everest, kde zahynul Jozef Psotka. Ako si on spomína na to, čo sa stalo na streche sveta 15. októbra 1984?

Vladimír Launer sa s Jozef Psotkom dobre poznal. Boli dlhoroční horolezeckí kolegovia. Obaja patrili do horolezeckého oddielu Slávie SVŠT Bratislava. Jozef Psotka sa v roku 1968 stal predsedom tohto klubu. Neskôr sa obaja dostali aj do horolezeckého reprezentačného tímu Československa. „My sme spolu trénovali, spolu sme liezli, prakticky od šesťdesiatych rokov. S Juzekom – takú prezývku mal Jozef Psotka, som liezol v Tatrách viaceré zimné výstupy. V zahraničí sme spoločne zliezli Matternhorn. Potom sme liezli oddelene, teda, každý iné hory. Stretli sme sa až na spoločnej expedícii na Evereste,“ hovorí Vladimír Launer. Dodáva, že s Jožkom boli aj rodinní priatelia. „Bol fajn parťák, veselý človek,“ spomína.

…a už sa patrí ísť na Everest

Ako vlastne vznikol nápad vyliezť na strechu sveta – na 8 848 metrov nad morom? Bývalý horolezec vysvetľuje, že generáciu, v ktorej bol Jozef Psotka, tvorili lezci ako Ivan Fiala, Miško Orolín, Ivan Gálfy. A jeden z nich – Ivan Gálfy začal organizovať výpravy na osemtisícovky do Himalájí. Spoločne ako skupina boli na Nanga Parbate, Makalu, Kanči (Kangchenjunga – pozn. red.). „A táto generácia horolezcov si povedala, že načim je už ísť aj na Everest. Pokiaľ ide o Jozefa Psotku, keď naša výprava liezla na Kanči, mal Juzek 48 rokov, teda prirodzene pozeral smerom k Everestu. A skutočne sa potom podarilo zorganizovať tú výpravu,“ opisuje Vlado Launer.

Kontakty na Edmunda Hillaryho

No, nebolo to také jednoduché. Ako spomína Launer, na výpravu na Everest sa v 80-tych rokoch robila rezervácia dopredu na desať rokov. „Československo vtedy nemalo uplatnenú takúto požiadavku. Skupinka okolo Miša Orolína a Ferka Keleho sa o to snažila. Teda hlavne Kele, ktorý nadviazal kontakt  s Edmundom Hillarym a pracoval na tom, aby sme získali mimoriadne povolenie na výstup na Everest. Lebo vtedy to nebolo ako teraz, keď tam chodia stovky ľudí. Vtedy sa získavali povolenky maximálne na štyri expedície na jedno lezecké obdobie,“ uvádza Vladimír Launer. Okrem iného museli rokovať s expedíciami, ktoré poslali svoju žiadosť skôr, ktoré si vyčkali tých desať rokov. Oni museli súhlasiť s československou výpravou. Pripomeňme, že Edmund Hillary ako prvý horolezec vôbec, spolu so šerpom, vystúpil na Everest. Bolo to v roku 1953.

Až  tretí útok vyšiel

V lete 1984 napokon naša výprava – mala vtedy sedemnásť horolezcov, odletela do Káthmandu. V Himalájach si najali  dvanásť šerpov. „Prvý útok na vrchol Everestu z tábora vo výške 8 000 metrov urobil Jožko Just – mal najlepšiu kondíciu z nás všetkých, išiel spolu so Ang Purba, to bol šéf našich šerpov. Oni dvaja urobili prvý pokus o dosiahnutie vrcholu Everestu. Ale museli sa otočiť, pretože prišla víchrica. Dva dni po Justovi nastúpil druhý vrcholový útok. Tam bol Miroslav Neumann s Ľudovítom Záhoranským. Skončili v tábore 7 300 pre ochorenie Ľuda Záhoranského. A tak prišiel rad na tretí vrcholový útok, v ktorom boli Juzek a Zolo Demján,“ hovorí Vladimír Launer, dopĺňa, že on mal byť až vo štvrtom útoku spolu s Ivanom Fialom, ten však ochorel.

Dosiahli vrchol

Jozef Psotka spolu so Zoltánom Demjanom a šerpom Ang Ritom vystúpili do 8 300 metrov. Tam prespali a na druhý deň, 15. októbra, vyrazili na vrchol. „My sme boli v tábore číslo sedem a večer sme dostali správu vysielačkou, že chlapci vystúpili na vrchol a zostupujú. Ten zostup bol na nich – oni rozhodli kadiaľ pôjdu. Či pôjdu späť na pilier, odkiaľ vystúpili, alebo využijú ľahký chodecký terén. Rozhodli sa, že pôjdu jednoduchou cestou dole do južného sedla,“ uvádza Vladimír Launer.

Najprv sa oddelil Demján

Potom prišiel ten – z dnešného pohľadu prvý osudný zlom. Najprv sa od skupiny oddelil Demján. Malo to však svoj racionálny dôvod. Horolezci boli vyčerpaní, dehydrovaní, nutne potrebovali tekutiny. „Zolo Demján nechal svoju čelovku Psotkovi a išiel dopredu, do južného sedla. Tam mal pripraviť čaj. Problém je ale v tom, že južné sedlo je najveternejšie sedlo. Strašne tam fučí. Stany, čo tam ostali po Holanďanoch, ktorí tam boli 8. októbra, už nenašiel, roztrhal ich vietor. Zolo teda zostúpil až pod stenu, trojku – tábor číslo tri, minul, lebo bola noc,“ vysvetľuje Vlado Launer.

Šerpa odchádza od Psotku

Dvojica Juzek a šerpa zostupovali za Demjanom. Aj oni sa však rozdelili. „To bolo niekedy v noci, asi o ôsmej večer, keď dosiahli južné sedlo. Rozdelili sa, pretože Jožko Psotka už nechcel ďalej zostupovať v tme. Zrejme aj čelovka mu prestala fungovať. Ang Rita zostupoval sám dole. Na rozdiel od Demjána neminul trojku vo výške 7300 metrov, ale v tomto tábore  počkal do svitania. Nevedno ale z akých príčin sa nevrátil späť k Psotkovi. Keď sa rozvidnelo, zostupoval dole, až ku dvojke, základni. To viete, bol vyčerpaný, všetci boli vyčerpaní,“ komentuje zlomové chvíle  pod strechou sveta niekdajší horolezec.

Šerpovia z 8-tisícovky utekajú

„Na otázku – kde je Psotka? šerpa povedal, že nechcel s ním zostupovať dole. Že ostal proste hore. A to bol ten kardinálny problém – šerpa, ktorý bol pred tým na Evereste niekoľkokrát, celkovo za svoju kariéru až 18-krát, urobil tú fatálnu vec, že opustil svojho klienta,“ hovorí Vladimír Launer. Aj on teda súhlasí s názorom Jána Psotku, ktorý vyčíta šerpovi, že neostal pri jeho otcovi. Launer má aj ďalšie logické argumenty, prečo mal šerpa ostať pri Psotkovi – a to, že kondícia šerpov a ich aklimatizácia v porovnaní s našimi horolezcami bola neporovnateľná. „Oni sa tam narodia, majú iný objem červených krviniek. Ale pritom v tej výške nad osemtisíc metrov neostanú ani minútu. Hneď prášia preč. Vedia, že je to životu nebezpečná vec. Čiže, ten šerpa sa správal, ako sa správal,“ smutne komentuje Vlado Launer.

Zabalili ho do stanu a pochovali

Ako vraví ďalej bývalý horolezec, Zolo Demján bol totálne vyčerpaný. Nemohol ísť hľadať Psotku. A šerpa rovnako. Obaja zišli do základného tábora a tam sa ich ujal lekár. „Psotka pri tom zostupe zrejme počkal v južnom sedle. Niekde sa tam schoval. A nad ránom musel začať zostupovať po lanách, no tie asi vo výške 7 400  boli prerušené.  Z toho miesta niekde musel  vypadnúť. Juzeka našiel Jožko Just. A ja som tiež zišiel potom k nemu. Volali sme do dvojky, nech nám donesú stan a Jozefa Psotku sme doň zabalili.  Pochovali sme ho v trhline,“ opisuje Vladimír Launer tragickú udalosť pod Mont Everestom, ako ju zažil spolu s kolegami. Od expedície vlani uplynulo štyridsať rokov. Vraví, že za celý ten čas dostával a dostáva stále tu istú – závažnú otázku. Ako bol zabezpečený zostup vrcholového družstva? „Tu si treba uvedomiť, že my sme boli na pilieri, kde boli fixné laná, teda na našej vytýčenej trase. Problém bol v tom, že Psotka, Demján a šerpa zostupovali inou trasou. Teda nešli oproti nám. A na tej ceste, ktorú si zvolili, nebolo zabezpečenie – stany. Nemohli teda prečkať zlé počasie. Išli do neznámeho terénu, kde ich zastihla noc. A to sa spolu s tým, že šerpa opustil Psotku, podpísalo pod celým tým nešťastím,“ uzatvára Vladimír Launer. 

Viera Mašlejová

Foto: J. P., V. L.