Herečka Gabika Marcinková robí všetko naplno. Tancuje, pracuje, aj sa stará o deti. V herectve sa doslova našla a rada v ňom skúma ľudskú podstatu. Ako aktívna športovkyňa sa momentálne teší na tanečnú šou Let’s Dance, ktorej bude súčasťou.
S akými pocitmi vstupujete Let’s Dance? Máte skúsenosti s tancom?
S obrovskou radosťou, keďže som dlhodobým fanúšikom šou. Od prvej série som mala niekde vzadu v hlave, že niečo také by som si chcela raz skúsiť. Tanec mám rada a vždy som vďačná, keď sa s ním v rámci mojej práce stretnem. Čo zas nie je tak často (úsmev). Na VŠMU sme mali pohyb ako predmet, v rámci ktorého sme sa venovali rôznym tancom, medzi nimi aj spoločenským či ľudovým. Okrem toho som účinkovala v inscenácii Aj kone sa strieľajú, kde sa nás na pár týždňov ujal Peťo Modrovský, aby sme sa naučili základné kroky k tancom, ktoré sme v inscenácii predvádzali. Toľko moje skúsenosti a teraz sa už neviem dočkať, čo nové sa zase naučím s profesionálnym tanečníkom.
Šport vám je blízky, keďže ste bývalá majsterka Slovenka v atletike. Behávate ešte?
Odkedy máme deti, intenzita sa odosť znížila, no vždy som rada, keď si ten čas nájdem. Je to absolútne nepravidelné, takže niekedy si zabehnem aj dvakrát do týždňa a niekedy sa k tomu naopak nedostanem celý mesiac. Pohybu mám napokon pri deťoch dosť, to sa nesťažujem.
Vaše ratolesti Emka a Jakub sú ešte maličkí. Čo vás na výchove baví a čo naopak unavuje?
Niekedy mám pocit, že baví ma a unavuje ma, sú v rámci rodičovstva odvrátené strany tej istej mince. Baví ma a aj ma unavuje učiť ich, ako sa správať, umývať si zuby, podeliť sa s hračkami, pozdraviť či slušne komunikovať. Baví ma aj unavuje spoločný spánok, dojčenie, neprestajný kontakt. A baví ma aj unavuje práca na sebe samej. Akurát sa to strieda v cykloch. Unavuje ma materstvo? Áno. A baví ma? Neskutočne!
Stíhate popri deťoch pracovať?
Ako kedy. Zatiaľ ani nechcem pracovať naplno. Od Emkinho prvého roku každoročne nakrútim jednu sériu Pána profesora a nejaký jeden-dva filmy. A všetko sa snažím riešiť tak, aby sa toho nenakopilo veľa, respektíve, aby som po náročnom období zase mohla byť dlhšie doma. Nehovorím, že sa mi to vždy stopercentne darí a nehovorím, že deti nie sú nešťastné, aj keď odchádzam čo i len na chvíľu. No mám svoju prácu tak rada, že si neviem predstaviť byť celý čas len doma s deťmi.
Ako si dobíjate baterky?
V práci dobíjam baterky na deti. A pri deťoch zase na prácu. A potom behom alebo prechádzkami – to sa dá spojiť aj s deťmi, rozhovorom s dospelákmi, spánkom, čítaním a momentálne tancom.
Váš manžel Martin Mihalčín je spevák z kapely Helenine oči, u vás doma zrejme nie je o kreativitu núdza. Smejete sa spolu veľa?
Nepovedala by som, že veľa, ale áno, aj sa spolu smejeme. Aby som to vysvetlila, Martin má momentálne toľko práce v rámci kapely a organizácie vlastného festivalu, že sa často len vystriedame pri deťoch, prípadne si robíme spoločný čas všetci štyria. Času vo dvojici je málo. Obaja vieme, že je to dlhodobo neudržateľné. Čo-to si nahrádzame aspoň na každoročnej januárovej dovolenke.
Negatívna stránka života s muzikantom je, že je naozaj málo doma. Kto vám pomáha s deťmi? Ako riešite situácie, keď už naozaj neviete, čo skôr“?
Keď sme mali len Emku, vedeli sme si to zorganizovať tak, aby sme sa pri nej vždy striedali len my dvaja. No už keď sa mal narodiť Jakub, som vedela, že budeme potrebovať pomoc, aby sme mohli niekedy pracovať obaja naraz. A s nástupom Emky do škôlky vysvitlo, že každú chvíľu môže hroziť choroba, takže sa vždy snažím mať záložný plán, pre prípad, že by boli deti choré doma. Aby som to zhrnula – máme v Bratislave dve opatrovateľky, v Prešove štyroch starých rodičov, ktorí nám tiež v rámci svojich možností vedia vypomôcť, síce tá cesta je dosť dlhá. To je kolektív, s ktorým to napokon vždy zvládame.
Chodíte na manželove koncerty?
Veľmi rada. Dve sezóny som vynechala, no tento rok som už videla tri koncerty – s deťmi na rukách, v nosiči či „na koni“.
Obaja pochádzate z východného Slovenska, žijete v Bratislave. Čo sa vám na východe páči?
Ja som sa narodila v Košiciach, no odmalička som vyrastala v Prešove, takže sa cítim byť viac Prešovčankou. Po škole som zostala v Bratislave a odkedy sme sa zobrali, s manželom už žijeme tu. Na Prešove mám najradšej ľudí, s ktorými som vyrastala. Vždy, keď tam prídeme, si urobíme návštevný okruh stretávok tých najbližších z nich.
Kedy vo vás prekvitla láska k hereckému umeniu?
Do herectva som bola zamilovaná odmalička, no neobľubovala som vystupovanie pred inými ľuďmi, to mi dosť dlho nešlo. Rada som si predstavovala, ako asi vyzerajú, reagujú a čo cítia postavy v knihách, ktoré som čítala. Pri filmoch som si zasa predstavovala, že som pred kamerou ja, a rozmýšľala som nad tým, ako by som danú postavu zahrala. Trochu viac si herecky veriť, som si začala asi až po prijímačkách na VŠMU, no úplnú hereckú dôveru v seba nemám doteraz. Som vďačná za svoju povahu, ktorá robí z herectva pre mňa stále náročné povolanie a neustále ma núti napredovať a nezastať na jednom mieste.
Aký humor je vám blízky?
Mám rada čierny humor, iróniu, situačný humor a humor, ktorý vychádza zo slov a hry s nimi. Nemám rada, keď herec pred kamerou musí „prehrávať“, aby to aspoň trochu pôsobilo smiešne, keďže samotný text tieto možnosti neponúka.
Ako s odstupom času hodnotíte vaše účinkovanie vo filme 360 a v road movie Move on, kde ste sa stretli so svetovými hereckými hviezdami?
Ako krásnu a zaujímavú prácu. Doteraz sa mi často vybavujú obrazy hlavne dvoch ľudí – Fernanda Meireillesa, režiséra filmu 360, ako nesmierne láskavého „vodcu“ celého štábu. A Madsa Mikkelsena, ktorý podľa mňa patrí medzi najlepších svetových hercov. Uňho mi tiež zarezonovala najmä ľudská stránka a to, ako sa stal súčasťou kolektívu.
Čo máte na vašej práci najradšej?
Stretávanie sa s rôznymi ľuďmi. Či už fyzicky s ľuďmi zo štábu alebo prenesene – v rámci postáv, ktoré sú mi zverené. Veľmi rada premýšľam o človeku, jeho vlastnostiach, chybách,
slabostiach. Rada nás pozorujem. A mám rada aj ten pocit, že je naša práca kolektívna
a každý do nej na danom mieste vloží najviac, ako dokáže. Potom sa to spojí, v strižni
to nadobudne výsledný tvar, ktorý potom diváci príjmu alebo aj nie.
Herectvo je aj o emóciách, keď herci vypustia paru na javisku, doma sú vraj oveľa pokojnejší…
Súhlasím s tým, mňa hrané emócie veľmi unavujú. Dokonca natoľko, že na tie vlastné nemám čas ani energiu (smiech).
Máte medzi herečkami dobré priateľky?
Dovolím si povedať, že áno. Nie sú to však kamarátstva, ktoré udržiavam aj mimo práce. Skôr je to dosť široký okruh žien, na ktoré sa vždy teším, keď spolu máme pracovať, lebo viem, že nadviažeme tam, kde sme prestali a opäť sa spoznáme trochu bližšie.
Ako si spomínate na svojho profesora z VŠMU Martina Hubu?
S veľkou láskou. Je to niečo podobné, ako u mužov, ktorých som spomínala vyššie. Ak sa spojí obrovský talent s rešpektujúcim prístupom, prísnosť s láskavosťou, sú to pre mňa ľudia, ktorí mi ostávajú v srdci veľmi dlho. Mám ich takýchto v živote pár a ďakujem za nich.
Na akých projektoch ste naposledy pracovali?
Okrem seriálu Pán profesor som ostatný rok pracovala na minisérii Vedma, ktorú budete môcť vidieť tento rok na Voyo. Dostala som v ňom mimoriadne zaujímavú príležitosť. Dúfam, že Vedma zaujme svojou estetikou a žánrom. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať hercov, českých kolegov, ktorých som doteraz nepoznala. A teším sa na výsledok.
