Beletrizovaný životopis o žene, ktorá očarila milióny ľudí na celom svete. Femme fatale, hviezda filmového plátna, legenda – Marilyn Monroe. Oceňovaná autorka Joyce Carol Oatsová napísala síce 700-stranový román, no ako sama vraví, vôbec tam nie je všetko. „Je výrazne kondenzovaný… namiesto početných milencov, zdravotných kríz, potratov, pokusov o samovraždu a filmových rolí, kniha opisuje iba vybraný, symbolicky nízky počet,“ dodáva na margo románu Blondínka.
Joyce Carol Oatesová v ňom odkrýva príbeh odstrkovaného dieťaťa, nádhernej mladej ženy a neskôr celebrity, z ktorej si chcel každý uchmatnúť svoj kúsok. Román nemá byť verným životopisom, vystihuje skôr atmosféru doby a psychologické motívy za konaním kontroverznej herečky než faktografické detaily, preto aj mnohé zo škandalóznych historiek ukazujú Marilyn v inom svetle. Autorka sa zamerala najmä na rozpor medzi civilnou Normou Jeane Bakerovou a filmovou hviezdou Marilyn Monroe.
Mnohí ľudia, ktorí hrali v herečkinom živote hlavnú úlohu, sú dávno mŕtvi, a tak si autorka dovolila poodhaliť aj to, čo sa za ich života len šepkalo v kuloároch medzi zasvätenými. V románe sa spomínajú všetky manželstvá, aj to s dramatikom Arthurom Millerom či vzťah s prezidentom Kennedym, ktorý je dodnes zahalený tajomstvom. Autorka sa nevyhýba ani nepríjemnému otázniku, ktorý stále visí nad smrťou zbožňovanej hviezdy. Vzala si Marilyn život sama alebo ju zavraždili?
V tomto roku sme si pripomenuli 60. výročie smrti ikonickej Marilyn Monroe, no Joyce Carol Oatesová nám odhalí životný príbeh Normy Jeane Bakerovej, ženy, ktorá stála za portrétom zbožňovanej blondínky s nezameniteľným úsmevom.
Blondínka je príbeh americkej umelkyne a symbolu krásy, mužskej žiadostivosti, bohatstva a úspechu, ale aj príbeh skutočnej ženy v jeho tieni.
A v podvečer 3. augusta 1962 zazvonila Smrť na dvere domu číslo 12305 na Fifth Helena Drive. Utrela si spotené čelo bejzbalovou čiapkou. Smrť žula žuvačku rýchlo, netrpezlivo. Nepočula vnútri nijaké kroky. A nemôže nechať ten poondený balíček na prahu, potrebuje podpis. Počuje iba vibrujúce zunenie klimatizačného zariadenia v obloku. Žeby to vnútri hralo rádio? Je to malý dom v španielskom slohu, „hacienda“, iba prízemie. Múry z imitácie nepálenej tehly, rozpálená strecha z oranžovej škridly, obloky so spustenými žalúziami a dojem sivastého prachu. Stiesnený a miniatúrny ako domček pre bábiky, na Brentwood nič extra. Smrť zazvonila ešte raz, a poriadne. A tentoraz sa dvere otvorili.
Milan Buno, knižný publicista
