Kto by to povedal, že Cesta hrdinov Slovenského národného povstania môže mať u ľudí aj takú odozvu, že sa na ňu pozrú literárne – cez cestopis a aj odborne – spracujú ju do svojej záverečnej diplomovej práce na vysokej škole.
„Dobrý deň, vaša žiadosť o pridanie do skupiny Cesta hrdinov SNP bola schválená. V tejto skupine môžete uverejňovať a komentovať príspevky.“ Takto mi odpovedali sociálne site, keď som sa prihlásila do uvedenej skupiny. Ja som nelenila a hneď som sa pustila do „lustrovania“- ale v dobrom zmysle slova, ľudí, čo sa zaregistrovali. Netrvalo dlho a narazila som na skutočne zaujímavých členov. Už po pár klikoch na Natáliu Zuzanu Annu Švajčiak, ktorá pochádza z Novej Bane, ale aktuálne žije aj s manželom v Medzibrode. Cestu SNP prešla dvakrát a dokonca o nej napísala knihu s názvom Esenpéčka mojimi nohami, s podtitulom Prešla som esenpéčku dvakrát a s dodatkom Dobrodružný cestopis. Ešte krátko k jej krstným menám, prečo ich má až tri? Rodičia jej dali meno – pokrstená je ako Natália, keď mala 18 rokov, pridala si meno Zuzana po maminke a Anna – Anička je po starej mame. Predstavuje sa ako Natália.
Je to ako prvá láska
Ako jej vôbec napadlo napísať takú knižku? „Keď to poviem v skratke – splnila som si ďalší z mojich mnohých snov. Vždy som vedela, že viem písať a baví ma to. Taktiež mnohí sledovatelia mojej púte na sociálnych sieťach vyslovili prianie, že by chceli čítať knihu o tom, čo žijem. A napokon – je to krásna spomienka pre mňa, prípadne pre ľudí, s ktorými som kráčala,“ vraví Natália. Na mega túru sa vybrala celkom náhodne, bolo to jej spontánne rozhodnutie. Jedného dňa jej napísal kamarát, že sa chystá zdolať Cestu Hrdinov SNP. Natália ani presne vedela, o čo ide, len sa ho, jednoducho opýtala, či zoberie aj ju. „Bola to moja prvá viacdňová turistika v živote, vhupla som do toho celkom naostro a hneď. Po zdolaní prvej cesty som vedela, že diaľková turistika mi prirástla k srdcu – predsa len – nosiť si na chrbte celé živobytie a každý deň spať niekde inde… Áno, prosím, môže byť. Je to asi ako s prvou láskou – tá očarí najviac, zostane v srdci veľmi dlho a rezonuje vo vás natoľko, že máte chuť byť opäť zamilovaní…,“ opisuje Natália.
Na sprchu postačí aj ešus
Ako vraví, pútnici na trase sú veľmi individuálni, kým niekto preferuje ubytovacie zariadenia, iní chcú spať vyslovene „pod širákom“. Niekto vyráža ráno o piatej, niekto preferuje dlhší ranný spánok a príchod na ďalšie miesto neskoro večer. „Zatiaľ čo niektorým stačí na umytie vlhčená servítka a deodorant, niekto – napríklad ja, si bez „ešusovania“ nevie predstaviť večer. To ešusovanie je naberanie vody z prameňa do ešusu a oblievanie sa vodou za účelom osprchovania sa. Je preto ťažké vytvoriť nejaký globálny manuál esenpéčkara, vzhľadom na individuálne potreby a predstavy každého jedného,“ uvádza turistka. Dodáva, že priemerne sa denne prejde okolo 25-35 kilometrov. Dĺžka prechodu a teda množstvo kilometrov denne, závisí najmä od časových možností turistu. Cestu je možné prejsť aj na etapy, podľa dovolenky prípadne fyzických možností.
Čaj z pohodlia spacáku
Na trase je pomerne bohatá sieť altánkov, prístreškov, útulní, prípadne miest s ubytovaním. „Vyspať sa dá takmer hocikde – závisí podľa preferencií jednotlivca. Často som stretla ľudí spiacich na zastávke alebo na terase krčmy,“ hovorí. A ako je to s jedlom? Podľa Natálie medzi najpreferovanejšie potraviny patria tortilly, tuniak alebo iná konzerva, instantné kaše, cestoviny, polievky a chlieb s paštétou či suchou salámou, slaninou. „Ale, čo sa stravovania týka, dôležitou otázkou je, či si beriete so sebou varič alebo nie. Ja som na prvej esenpéčke varič nemala. Na druhej už áno a hodnotím to ako skvelé rozhodnutie, už len kvôli tomu, že si ráno či večer môžete pripraviť čaj a vypiť ho z pohodlia spacáku s výhľadom na prírodu,“ poskytuje vlastné skúsenosti mladá žena.
Na hrebeni Nízkych Tatier sa modlila otčenáš
Nebezpečných momentov zažila niekoľko. Áno, aj vám napadlo ako prvé, že to mohol byť medveď? „Stretli sme ho niekoľkokrát, vždy sa však zľakol viac než my a utekal svojím smerom. Omnoho viac nebezpečné je podľa mňa slnko, vyčerpanie, bolesť a najmä počasie. Dvakrát nás chytila taká búrka, že sme mali v hlave číslo horskej služby a otčenáš. Najhoršie je to na hrebeni Nízkych Tatier, keďže je tam minimum miest na úkryt. Na turistike treba počúvať svoje telo, zdravý úsudok a trochu aj plánovať, nech nás to negatívne prekvapí čo najmenej,“ radí Natália. Cestu hrdinov SNP však určite odporúča prejsť. „Okrem zodpovedania si vnútorných otázok a testovania vlastnej odolnosti, sa na ceste dá zažiť mnoho veselých a bláznivých vecí. – Spali ste už niekedy na fare, kde ste mali celý dvojposchodový dom len pre seba a v chladničke pár „chmeľových polievok“?“ s úsmevom hovorí na záver Natália.
Od Dukly po Devín
-Cesta hrdinov SNP má 770 kilometrov, vznikla v 50. rokoch minulého storočia.
-Je to najdôležitejšia a najdlhšia turistická magistrála na Slovensku. Siaha zo severovýchodu krajiny – od Duklianskeho priesmyku až na západ po Devín.
-Prechádza väčšinou významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania, alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945.
-Jej priebeh kopíroval od Devína po Dobšinskú ľadovú jaskyňu staršiu Štefánikovu cestu z roku 1928, ďalej už išla trasa smerom do Košíc, Prešova, Bardejova, Svidníka na Duklu po svojej trase.
-Vedie prevažne horami, preto je Cesta hrdinov SNP ťažký prechod a trasa sa dá zvládnuť v priemere za 26 až 28 dní. Je možné získať aj lepší čas, vtedy je nutné prejsť denne viac ako 30 km, čo si pri chôdzi s ťažkým batohom už vyžaduje predchádzajúcu prípravu.
Diplomovka
Filip Hanko ako študent Prešovskej univerzity, Katedry geografie a aplikovanej geoinformatiky, napísal diplomovú prácu s názvom Cesta hrdinov SNP – nová aktívna forma spoznávania krajiny. Prácu vypracoval len vlani, má deväťdesiat strán. Sám trasu absolvoval a v diplomovke okrem iného ponúka návod – odporúčaný plán, ako najdlhšiu turistickú magistrálu na Slovensku prejsť za 28 dní.
Viera Mašlejová
Foto: N. Š.
