Režisérka Andrea Hlinková rozpráva o svojej opere s veľkým nasadením. Z jej hlasu cítiť, že má v nej tretie dieťa. Borí sa s prekážkami, predsudkami či strachom voči opere a približuje tento umelecký žáner stále bližšie k divákom: „Človek, ktorý príde do opery si kľudne môže aj zavrieť oči a nechať sa unášať krásou hudby a spevu. I keď do opery chodíme aj pre vnímanie vizuálneho zážitku, pretože opera v sebe spája najširšie spektrum umenia – od hudby, spevu, dizajnu, tanca, výtvarného umenia až po kostýmové umenie naozaj všetko.“
So Smetanovou operou Hubička ste sa spolu s hudobným naštudovaním Jaroslava Kyzlinka po desiatich rokoch vrátili na dosky Slovenského národného divadla. Aký bol čas medzitým? Kde ste ho trávili?
Ja režírujem opery kontinuálne už takmer 25 rokov. Stále sa niečo dialo. Najviac času som pracovne trávila najmä v Čechách a zahraničí. Bohužiaľ, alebo našťastie (úsmev). Vytvorila som tam množstvo krásnych operných titulov, niektoré z nich boli aj vysoko ocenené kritikou. Vo svojej práci sa snažím priblížiť operu všetkým ľuďom. Nie je vždy tak náročná za akú ju ľudia považujú.
Dá sa pri nej krásne uvoľniť aj zabaviť. V SND si s láskou spomínam na môj režijný debut – Haydnovu operu Opustený ostrov. Do dnešného dňa si ľudia spomínajú na rôzne vtipné momenty – motorických tučniakov, či obrovského ľadového medveďa. Na javisku to doslova žilo, obecenstvo sa veľmi zabávalo a pritom išlo o neznámy titul.
Zaujímavosťou na vašom najnovšom diele nepochybne je, že hudobný skladateľ Bedřich Smetana napísal hudbu pre Hubičku hluchý.
Áno, je to tak. Hudobní skladatelia pri komponovaní počujú hudbu priamo vo svojej hlave. Predpokladám, že to pre Smetanu nebolo extrémne výnimočné a náročné. Akurát si nemohol potom svoje dielo vypočuť v plnom rozsahu.Okrem neho boli aj iní hudobný skladatelia, ktorí trpeli hluchotou, napríklad aj Ludwig van Beethoven. Pre nás hudobníkov, čo žijeme hudbou dennodenne a máme ju stále v hlave a srdci, to nie je prekvapujúce. Smetana hudbou žil, bol ňou pohltený celý život a išla mu kontinuálne v hlave.
Kostýmy mal na starosti Boris Hanečka, scénu zase Miriam Struhárová. Spolupracujete s nimi už roky, dokonca vás prezývajú svätá trojica. Ako sa to odzrkadlilolo v Hubičke?
Spolupráca s Borisom a Miriam je nesmierne inšpirujúca. Vytvorili sme spolu už veľa krásnych operných titulov. My si veľmi rozumieme nielen po ľudskej stránke, ale najmä po umeleckej. Máme rovnaké estetické cítenie, vzájomne sa dopĺňame a podporujeme. Vždy sa veľmi teším na obdobie prípravy opery, kedy sa spolu stretávame a vymýšľame naše spoločné dielo. Hubičku sme pripravovali takmer rok. V režijnej koncepcii som sa snažila najmä o to, aby to bolo dynamické, vtipné a aby opera „žila“ od začiatku do konca. Veľmi mi v tom pomohla Miriam aj Boris.
Kostýmy sú nádherné, inšpirované folklórom, ale nie sú to verné kópie krojov. Sú štylizované s typicky Hanečkovským rukopisom, vytvorené z moderných materiálov ako je rifľovina, či koženka. Miriam sa zas vyhrala so scénou a farbami. Scénické objekty sú unikátne, ale aj vtipné. V opere sa odohráva množstvo mizanscén, dokonca mi ľudia hovoria, že musia ísť na ňu opäť, pretože si nestihli pozrieť všetko. Toto je pre nás najväčšia satisfakcia.
Foto: Henrich Mišovič / SND
Príbeh spomínanej českej národnej opery je pomerne jednoduchý. Libreto Elišky Krásnohorskej je založené na hádke dvoch temperamentných ľudí Vendulky a mladého vdovca Lukáša. Celá opera sa nesie v duchu malicherností a ich hádok. Ide o pomerne nadčasový príbeh, ktorý zažívame bežne aj dnes..
Vzťah medzi mužom a ženou je večne živá téma nielen v opere. Každý človek má iný prah tolerancie, iný názor, iné emócie, inú povahu. V Hubičke je téma „bozku“ námetom celej opery. Nakoľko sa jedná o komédiu, mojim režijným zámerom bolo naplniť krásnu Smetanovu hudbu množstvom komických situácií. Nechcela som to veľmi dramatizovať, prvoradý bola pre mňa humor a nadsázka. Je to presne typ opery pre bežného diváka, i deti, ktorý sa chcú zoznámiť s operou. A spomeniem i to, že to nie je dlhá opera. (Pozn. red – Najbližšie predstavenie bude 8. júna v SND)
Opera je veľmi uznávaný žáner najmä vo svete, ale na Slovensku úzko profilová. Ako vnímate jej vývoj v našich končinách v súčasnosti?
Ja to vnímam tak, že ľudia majú voči opere zbytočné predsudky a majú z nej strach. Stále tvrdím, že divák nemusí opere rozumieť, vedieť ju analyzovať, od toho sme tu my – tvorcovia. Myslím si, že pre bežného diváka si stačí prečítať dej opery a potom sa už nechať unášať krásou hudby a spevu. Operu treba vnímať srdcom, buď človeka nadchne a nájde si k nej cestu, alebo neosloví.
Nemáme ju tak hlboko vrytú v sebe ako napríklad Taliani. Ja sa snažím celý svoj profesionálny život robiť osvetu, prilákať čo najviac ľudí do divadla, či už je to opera, balet alebo činohra. Veľa ľudí prišlo na chuť opere aj vďaka mojim titulom. Hubička je podľa mňa oveľa jednoduchšia na porozumenie ako nejaký Wagner.
Ako sa dá vybudovať vzťah k opere? Má zmysel viesť k nej deti od malička? Postupne ich oboznamovať s rôznymi žánrami a nech si neskôr samy vyberú, čo je ich srdcu blízke..
Presne tak. V Taliansku som niekoľko rokov žila a operný spev príde Talianom úplne bežný a normálny. Je ich prirodzenou súčasťou života. Na Slovensku sa bohužiaľ vytratili „výchovné koncerty“, deti málokedy idú do divadla zo školy ako sme chodievali my. Priznávam, že ako deti nás to veľmi nebavilo, ale časom sme si zvykli, že sa „musí“ chodiť do divadla. Najviac sme sa tešili, že sa môžeme pekne obliecť, ísť v divadle do bufetu na džús. Bola to pre nás špeciálna udalosť. A dnes musím skonštatovať, že moja generácia, čo sme vtedy chodievali do divadla, chodia dodnes.
Zostalo to v nás. Dieťa si nenájde vzťah k umeniu hneď. Hudba, zvlášť opera je pre neho neuchopiteľná, ale keď si na ňu zvykne, postupne si vie k nej vybudovať vzťah. Existujú rôzne umelecké žánre, od bábkových divadiel, muzikálov, až po rodinné koncerty v Slovenskej filharmónii. Každý nech si vyberie, čo mu najviac sedí. Len to treba deťom ukázať, nasmerovať ich. Samy na to neprídu.
Hovorí sa, že najkrajší zážitok z opery je pod holým nebom. V júni organizujete už štvrtý ročník Opera festu na Bratislavskom hrade. Ide o ojedinelú akciu na Slovensku. Aké operné hviezdy tam môžeme vidieť tento rok?
Ako divadlo, tak i opera pod holým nebom, každé má svoje čaro. V lete sa všade vo svete presúva opera do exteriéru a konajú sa rôzne festivaly pod holým nebom. Na Slovensku mi toto veľmi chýbalo, a tak sa zrodil pred štyrmi rokmi Opera fest na hrade. Tento rok sa uskutoční od 21.- 23. júna na západnej terase Bratislavského hradu. Prvý večer zaznie nádherná opera Andrea Chénier od Umberta Giordana. Túto operu preslávila operná diva Maria Callas áriou „La mamma morta“ v Oscarovom filme Philadelphia s Tomom Hanksom.
Každý si určite spomenie na sugestívnu scénu, kde zaznieva práve ária z tejto opery. V titulných postavách sa predstaví popredný tenorista Alberto Profeta, jeden z posledných žiakov Luciana Pavarottiho a Mária Porubčinová. Druhý večer bude patriť trom svetovým tenorom a najznámejším áriám a piesňam. Na koncerte vystúpia traja tenori rôznych národností v sprievode veľkého symfonického orchestra. A záver festivalu bude patriť koncertu filmovej hudby. Po obrovskom úspechu vypredaných koncertov filmovej hudby v roku 2022 a 2023, sme opäť zaradili do programu melódie z najznámejších hollywoodskych filmov a pridávame k nim ďalšie nové tituly, na ktoré sa môžete tešiť pod holým nebom.
Doteraz ste režírovali takmer 40 operných titulov. Čo je na vašom povolaní náročné?
Byť opernou režisérkou je nesmierne náročné povolanie. Musím povedať, že ženy režisérky boli doteraz raritou, ale za posledné roky sa to už pomaly mení. Zistila som, že operný režisér musí byť hlavne dobrý psychológ. V tom našom opernom svete je to častokrát veľmi rozmanité – umelci majú rôzne povahy, silné emócie sú na každodennom poriadku a vy ako režisér musíte vedieť, ako s nimi pracovať. S niektorými jednám doslova v rukavičkách, hľadám kľúč, ako na nich.
Často si hryziem do jazyka, ale niekedy to nejde a vyprsknem. Na niekoho platí direktívny prístup, na iného, keď som ticho a na ďalšieho zas humor – ten je mi veľmi blízky a mám rada, keď sa počas skúšobného procesu veľa smejeme a vládne príjemná atmosféra. Musím povedať, že za 25 rokov režisérskej práce si viem vytvoriť na pľaci pohodovú a tvorivú atmosféru, ktorá sa nakoniec pozitívne odzrkadlí na predstaveniach. Opera nie sú iba speváci na javisku, je tam ďalšie množstvo ľudí za javiskom – od techniky, maskérov, kostymérov, rekvizitárov… Každý musí vedieť čo a kedy má presne robiť. Všetci sme na jednej lodi, ktorú riadim ja s dirigentom, a preto zodpovednosť za vydarené predstavenie nesieme všetci.
Máte dve deti a manžela. Ste aj doma „kapitánkou“?
Každý deň doma počúvam, že doma nemám režírovať a rozkazovať. Že si to mám nechať do práce. (smiech) Je to asi aj typ mojej povahy. Občas niečo „normálne“ poviem a ľudia okolo mňa majú pocit, že som to povedala direktívne. Ja si to už ani neuvedomujem, i keď to tak nemyslím, vyznieva to asi prísne. Vyplýva to z môjho povolania, čo už narobím. A disciplína musí byť aj doma. Moje deti sú teraz vo veku kedy majú dojem, že ich neustále „režírujem“. Už ma to bude sprevádzať asi do konca života.
Čo by ste si priali pre operu?
Mojim snom je vybudovať z Opera festu významnú kultúrnu tradíciu, podobnú Shakespearovským slávnostiam. Aby si ľudia naň zvykli chodiť každý rok, tešili sa na ďalšie ročníky a prežili tam príjemné chvíle s rodinou, či priateľmi. Pod holým nebom je to ojedinelý a nezabudnuteľný zážitok. Funguje to po celom svete, tak snáď sa mi podarí tento zvyk zaviesť aj na Slovensku. Kultúra je základ národa. Keď sa o ňu nebudeme zaujímať a podporovať ju, národ bude emočne vyprahnutý. Teším sa na vás či už v divadle na Hubičke, alebo s hviezdami pod hviezdami na Opera feste na hrade.
