Otvorenosť Dušana Cinkotu je nákazlivá. Miestami hraničí s naivitou, keď sa dospelý chlap s ťažkými životnými skúškami zahľadí do diaľky.. „Veď sa pozrite, aký je svet krásny, prečo by sme sa z neho netešili?“ Ak by sme mali v sebe všetci kúsok Cinkotu, svet by bol jasnejší a vľúdny.
Na začiatku rozhovoru ste navrhli, aby sme si pri ňom oddýchli v tráve a užívali si krásny letný deň. Dokážete spomaliť myšlienky a prepnúť z pracovného módu do oddychového?
Áno, to viem veľmi dobre. Dokážem byť lenivý a vychutnávať si kľud. Dokonca si robievame doma s rodinou aj pyžamový deň, kedy iba staviame lego, pozeráme rozprávky a nemáme žiadne plány. Mám také dni veľmi rád.
Váš syn Oleg má 5 a pol roka, preskočili na neho umelecké gény? Máte spoločné záľuby?
Pozeráme spolu filmy, hráme sa s autíčkami, no často ma opravuje a poučuje, čo a ako mám robiť a kam položiť. Ale vie sa hrať aj sám a rád si kreslí a maľuje. Ja som už päťročný šiel do školy, vedel som čítať a písať, a aj čo-to zahrať na klavíri. Oleg je viac hravý a ešte rok bude v škôlke. Som rád, že si užíva detstvo. Ide to veľmi prirodzene.
S prichádzajúcim filmom Miki do kín pribúdajú aj domnienky a očakávania.
Nie všetci poznajú túto časť našej nedávnej histórie. Ja som ju zažil, revolúcia ma zastihla v 2. ročníku na vysokej škole. Som z Banskej Bystrice, chodil som 2 roky aj na gymnázium do Brezna a potom na Horehron za frajerkou, takže som bol v pomerne tesnej blízkosti týchto chalanov. Akurát ma to minulo tým, že som v 17 rokoch odišiel na vysokú školu do Bratislavy, a tak to malo byť a som za to vďačný. Zažili sme férovky, rôzne gangy medzi sebou súperili a chlapčenské egá bojovali silou. Keď sa na nás pozriem dnešnými očami, boli sme všetci chalani na jednej nebezpečnej vlne.
Chceli ste vtedy ako mladí chalani niečo svetu dokázať?
Vyplývalo to z celkovej šede tej doby, ale takí mladí chalani sme to nevedeli čítať. Len sme tak žili. Keď sa spätne pozriem koľko bitiek nám len tak prešlo, asi prečo to tak bolo.. Žandári vtedy presne vedeli, komu dovolia vyvádzať a komu nie. A my sme si nahovárali, akí sme neviditeľní a silní a ako sa nám darí. Bola to naivná predstava, pretože už to niekto spracovával. Miki bol vytipovaný pre špinavú prácu pre niekoho mocnejšieho. Chlapci pod ním ani netušili čo sa v skutočnosti deje. Chvalabohu som mal kapelu, divadlo a bitkám som sa vyhýbal. Nemal som to rád, nikdy som nebol konfliktný typ, vždy som radšej hľadal diplomatické riešenia.
Opäť sa stretávame s tým, ako je dôležité o veciach hovoriť narovinu a podávať ich po lopate všetkým ľuďom..
Gangsterská téma rezonuje v spoločnosti neustále, neviem prečo sa niektorí tvária, že sa isté veci nediali. Veríme však, že týmto filmovým počinom prispejeme k tomu, aby sa podobné hrôzy v spoločnosti už neopakovali. Umenie nemá iba zabávať, ale nastavovať spoločnosti zrkadlo a reflektovať na to, čo sa deje a riešiť aj náročné témy. Tým, že sa niektorí budú tváriť, že sa nič podobné nedialo, alebo si zakrývajú oči pred realitou, nič nevyriešia. A hlavne sa nepohneme ako spoločnosť ďalej. Ja som za to, aby sa veci riešili priamo. Veď vidíme, že naša spoločnosť s minulosťou vysporiadaná nie je.
Vo filme stvárňujete jedného z najväčších Mikiho parťákov. Natáčanie ste prežívali o to intenzívnejšie, že vám bolo prostredie blízke z mladosti. Čím vás pozitívne, alebo negatívne prekvapilo?
Bolo to presne také, aké to malo byť, so všetkým rešpektom a úctou. Ako tvorcovia sme si všetci sadli. Nevracali sme sa viac krát k analyzovaniu scén, opakovaním sme ich vylepšovali. Išlo to plynule. Všetky zábery, ktoré sme mali možnosť vidieť sú veľmi dobré. Vidíme tú kvalitu a veľmi sa na film tešíme.
Ako sa vám spolupracovalo s režisérom Jakubom Kronerom?
Jakuba poznám od malička. Poznal som ho už vtedy, keď som ani netušil, že z neho bude režisér. Vždy som počúval jeho názory a vnímal jeho pohľad na svet, bolo mi to veľmi sympatické. Jeho rešpektovať nie je žiaden problém. Je veľmi pohodovým tvorcom. Vie ďaleko predvídať, včas plánovať a plány plniť. S tým máme my umelci niekedy problém, ja osobne to naozaj obdivujem (úsmev).
Na nedostatok práce sa sťažovať nemôžete, keďže s Jakubom ste natočili aj film Lóve 2, ten bude mať premiéru v októbri.
Ešte aj s Martinom Bystrianskym som natočil film Úkryt, ktorý vyhral cenu na sci-fi festivale v USA, hrám Duchoňa v predstavení Na srdci mi hraj s ktorým v lete cestujeme po Slovensku po amfiteátroch. Nedávno sme mali stú reprízu, za necelé dva roky. Potom hrám aj v komédii Moji drahí chlapci. Je to o manželskom štvoruholníku, kde hrám manžela Renatke Ryníkovej a Majo Labuda s Peťom Krajčovičom hrajú milencov mojej ženy, všetko ale dobre dopadne. No a chystáme aj Čarohry na Smolenickom zámku.
Vy ste si v živote zažili toho už dosť. Z úspešnej kariéry nasledoval pád dole. Ako sa dnes s odstupom času pozeráte na extrémy?
Kedysi som si myslel, že každá skúsenosť je nutná, pretože som chcel poznať aspoň niečo zo všetkého. Som herec, chcel som mať rozhľad, mať dostatok zážitkov. Po čase už vravím, že nie každá skúsenosť je nutná, no záleží na tom ako sa kto z čoho poučí. Dnes dokážem povedať, že pre mňa bolo asi dôležité spomínané extrémy zažiť. Cítim sa oveľa viac použiteľnejší, občas trochu v strese, pretože nie každý má na to pozitívny názor či pohľad.
Stretávate sa v spoločnosti s predsudkami kvôli vašej minulosti?
Áno, veľa ľudí pristupuje ku mne s predsudkami a ťažko sa dajú presvedčiť o opaku. Vôbec ma nepoznajú, ale radi súdia. Každú moju skúsenosť si vážim a snažím sa z nej čerpať. Pre moju prácu musí byť užitočné všetko. Nech už som zažil čokoľvek, chcel by som z toho vyťažiť to najlepšie. Snažím sa o to.
Po školských zariadeniach ste zvykli chodiť hrávať predstavenie Pikový kráľ, bola to pre vás istá forma očisty?
Určite, ale nie som typ, čo potrebuje sebaprojekciu. Na Pikovom kráľovi je najúžasnejšia spätná väzba od divákov. Bol to schválený projekt pre stredné školy a prekvapilo ma, že dopyt chodil čoraz viac zo základných škôl, že už s piatakmi riešia drogové problémy. Nevedel som prijať fakt, že už také malé deti sú v tom zapletené. V terapii zistíte, že čím mladší človek, ešte s nevybudovanou osobnosťou, tým je to ťažšie. Nie je ľahké vrátiť ho, keď neviete kam. Preto je prevencia veľmi dôležitá. Tie deti sú už dospelé, majú svoje rodiny a dodnes mi píšu o tom, ako im tá hra vtedy pomohla.
Viete, hovorí sa, že keď pomôžeš čo len jednému človeku, je to úspech pre nás všetkých. Bolo to teda vhodné predstavenie a výsledky dokazujú, že aj dosť potrebné. Je potrebné s mladými ľuďmi hovoriť, že zvedavosť a chvat po nových veciach majú najprv ukojiť informáciami, že o všetkom, čo by chceli spoznať, existuje na webe dostatok informácií, nech si ich najprv naštudujú a ak sa aj tak rozhodnú riskovať, nech sú pripravení na následky. Dnes sa už ťažko vyhovoríte, že ste o tom nič nevedeli. My sme o tom nič nevedeli a nemal nám o tom ani kto povedať a tak zvedavosť siahla po skúsenosti.
Máte šťastie na ľudí, ktorí pri vás stáli aj v ťažkých časoch. Máte tendenciu pripomínať im vašu vďačnosť, alebo ste sa pohli ďalej akoby s čistým štítom?
Vždy som bol pozitívny a veľmi si vážim každú dobrú vec, ktorá sa udeje mne, alebo druhým. Hrubú čiaru treba robiť za zlými vecami, nie za tými dobrými. Niekedy spravíte tristo dobrých vecí a potom jednu zlú a nastúpia tí, čo radi kopú a súdia.
Veríte na istú formu duchovna, alebo ste skôr pragmatický typ človeka?
Oboje. Existujú energie, ktoré nevidíme. Verím v to, čo je. A v to, že všetko sa človeku vráti a podobne. Zožneme to, čo zasejeme, to je jasné. Ale všetko sa predsa dá opraviť. Zlé veci nás majú poučiť, no žiť by sme mali z tých dobrých.
V súčasnosti sa veľmi apeluje na pozitívne myslenie, z vás doslova vyžaruje..
Tak som to mal vždy. Aj keď som liezol do zlých vecí, veril som, že sú dobré. Možno ma baví byť naivný. Naivita mi ako umelcovi dovolila prekročiť isté hranice, ktoré by som inak prekročiť nemohol. Neľutujem, čo som v živote zažil. Naučilo ma to ale život si nesmierne vážiť a milovať ho. Nie že by som ho predtým nemiloval. Som taký ten typ, že všade hurá (smiech). Zo všetkého som sa vždy vedel tešiť.
Schopnosť vidieť svet ružovo ste zdedili po rodičoch, alebo ste si ju vypestovali?
Môj otec bol zamladi bubeník a gitarista a ako osemnásťročný muzikant prišiel o ľavú ruku. Nezlomil sa, začal od nuly budovať kariéru ekonóma, naučil sa bravúrne hrať na akordeóne pravou rukou a 42 ročný sa stal riaditeľom banky. Keď som sa chcel niekedy ľutovať, tak som si premietol jeho život a povedal som si: Ja mám problém? Ja nemám žiaden problém. Iba som porobil sprostosti a musím si to vyžrať, to je všetko. Nikdy som ale nikomu neublížil. Občas sa cítim ako malé dieťa a chcel by som sa na chvíľu vrátiť do puberty, ale už to nejde. Sám som otcom malého dieťaťa. Chcel by som mu byť tým najlepším otcom aj keď mám obavy a pochybujem. Ale veľmi po tom túžim.
Stihnete aj letnú dovolenku?
Manželka bola nedávno tri týždne v Indii, tak ja som sa striedal so svokrou pri Olegovi. Rád s ním zájdem do Banskej Štiavnice a spolu s bratrancom a jeho synmi tam trávime čas na chalupe. Vraj nám vnútrozemcom treba more každý rok, tak možno k nemu na chvíľu zájdeme, ale našu slovenskú prírodu máme radi všetci. Moja manželka je lesný typ, ktorej ľudia baterky vybijú a mne zas dobijú. Rovnováha je teda u nás doma zaručená.
V podstate som šťastný človek a veľmi za to ďakujem.
