Eva Pavlíková je v meste pod Zoborom doma. Vo „svojom“ divadle sa realizuje v mnohých pekných rolách a teší sa, čo jej prinesie budúcnosť. Herečka si ju poctivo buduje, na základe váženia si každého okamihu a plnohodnotne prežitých dní.
Patríte medzi najstabilnejšie členky divadla Andreja Bagara v Nitre (odohraných 40 rokov-pozn.red). Čo podľa vás tvorí gro kvalitného súboru?
Áno, zažila som krásne časy nitrianského divadla. Keď patrilo medzi Československú špičku. A veľmi sa želám, aby moji mladí kolegovia zažili medziľudské vzťahy také, aké som zažila ja. Držím im v tom palce. Môj nebohý otec hovorieval, že základ úspechu každého kolektívu sú dobré medziľudské vzťahy.
A ja si myslím, že to platí nie len pre divadlo, ale aj pre rodinu a pre spoločnosť ako takú. Pretože na medziľudské vzťahy, na to sa dnes akosi kašle. A rozorvanosť spoločnosti je už podľa mňa na hrane. A na tom by sme mali všetci popracovať. A najlepšie, keď každý začne sám od seba, v rodine, v divadle, aj v spoločnosti.
V divadle sa udiala zmena vo vedení (nastúpila nová riaditeľka Veronika Moravčíková. Na nitriansku scénu prichádza s režisérom Michalom Vajdičkom ako umeleckým riaditeľom a Danielom Majlingom ako šéfdramaturgom – pozn.red.). Ako vítate túto novinku?
Teším sa, že máme vo vedení pani Moravčíkovú, 39-ročnú ženu. A mám radosť aj z Miška Vajdičku a Danka Majlinga. Tieto mená sú zárukou kvalitného vývoja nášho divadla v budúcnosti. Sú to všetko mladí, schopní, veľmi nadaní a skúsení ľudia. Veronika má veľké manažérske skúsenosti, školu a prax. Miško Vajdička je renomovaný šéfdramaturg na Slovensku aj v Čechách.
A Danko Majling je v našej rodine najobľúbenejší slovenský intelektuál a neskutočný vzácny človek. Divadlo sa bude snažiť vrátiť do dôb, keď sa robievalo 8 premiér, alebo sa robili tzv. dvojačky. Vo veľkej sále a v štúdiu sa skúšali dve inscenácie naraz. Budeme oveľa viac pracovať a oveľa viac hrať pre divákov. Divadlo nie je všetko pre všetkých, ale niečo pre niekoho. Ide o to, aby si tam každý našiel niečo pre seba. Našou ambíciou je pritahnuť všetky vekové generácie.
Plánujeme programy pre deti, mamičky s deťmi, vyššiu vekovú kategóriu aj pre mladých. A samozrejme rôzne sprievodné akcie. Týka sa to hlavne budúcej sezóny, lebo táto sezóna sa už musí dokončiť tak, ako bola. Pevne verím, že pod novým vedením sa opäť vrátime na výslnie.
Ako vnímate záujem mladých ľudí o divadlo? Mení sa publikum?
Snažíme sa realizovať tituly, ktoré by ich prilákali. Máme na to aj špecifickú metódu (úsmev). Robili sme rockovú verziu muzikálu Na skle maľované. Veľa ľudí ani netuší, že muzikál napísali poľskí autori, ktorí sa inšpirovali filmom Vlasy alebo Jesus Christ Superstar. Pôvodná poľská verzia vôbec nie je o folklóre, valaškách a krojoch. Prvé uvedenie bolo v Nitre pod réžiou Karola Spišáka. A potom v Národnom divadle, kde to režiroval môj pán profesor Karol L. Zachar, ktorý urobil koncepciu založenú na folklóre.
Tým, že sa to hralo 20 rokov a hlavnú postavu hral Miško Dočolomanský, tak to zľudovelo. U nás máme dvoch predstaviteľov Jánosíka a režíruje to fantastický Ondro Spišák. Jánošíci sú Martin Nahálka a Oliver Asztaloš. Na javisku hrá živá roková kapela pod vedením Janka Cibuľu. Celé sa to odohráva na hudobnom festvele, kde mladí ľudia zahrajú príbeh o Jánošíkovi. Príbeh je o potrebe slobody. Posledná veta v inscenácii zaznie takto: sloboda, sloboda, nebude slobodou, kým si niekto zmyslí, panovať nad tebou.
V súčasnosti viac než aktuálny odkaz. Reakcie sú rôzne. Mladí sú nadšení a mnohí starší čakali reinkarnovaného Miška Dočolomanského. Pred piatimi rokmi sme robili Dom Bernardy Alby. Opäť to bol „novými mladými očami“, alebo „očami režisera súčasnosti“ spracovaný ten istý príbeh. Mnohí pamätníci si pamätali pôvodnú verziu pána Bednárika, videli rovnaký text dvomi rôznymi spôsobmi a obidva spôsoby boli vynikajúce. Ja som Na skle maľované videla v štyroch rôznych verziách.
Máte viditeľne pekný vzťah s mladou generáciou..
Mladí ľudia vám dávajú v práci energiu. Z nášho predstavenia prídem domov vždy s dobitými baterkami. Ja im zase odozdávam skúsenosti. Mne sa v divadle pri nástupe dostalo veľa dobrého od kolegov. Tak sa snážim odozdať štafetu dobra a dobrých vzťahov ďalej. Na javisku je vidieť, keď kolektív funguje a ľudia sa majú radi a tešia sa na to predstavenie. A potom s o to väčšou láskou odozdávajú texty, piesne, tance a emócie divákom. A myslím si, že divák to cíti.
Ktoré vaše aktuálne predstavenia vám robia najväčšiu radosť?
Okrem spomínaného muzikálu je to aj kultový maďarský muzikál Povala pre deti a mladých s hudbou Gábora Pressera z legendárnej kapely Lokomotiv GT. Hrám tam babičku, ktorá nemá vnúčatá a varí pre všetky deti a mladých vo vchode, kde žije. Zmyslom muzikálu je, že duchov môžu vidieť ľudia iba s dobrým srdcom a čistou mysľou.
V činohre hrám v inscenácii Nádej zomiera posledná. Je to divadelná adaptácia minútových grotesiek známeho maďarského autora Istvána Örkénya. Úsmevná groteska s prvkami kabaretu a čierneho humoru o našej každodennosti, neúspechoch, absurdite života a vytrvalej viere, že raz bude lepšie. Len treba vydržať! Potom máme veľmi dobré predstavenie Zlatá lýra o dejinách známeho hudobného festivalu. Zaznieva tam 22 piesní z Bratislavskej Lýri od jej vzniku od roku 1966 až po 1989. Na pozadí piesní je ŠTB a fungovanie socializmu, ako nútilii textárov prepísať texty alebo ako Karol Černoch vrátil Zlatú Lýru lebo nebol ochotný povedať iný text, potom sa zase ospravedlnil.
Máme tam aj Husákov prejav. Mimo DAB hráme spolu s Lenkou Barilíkovou, Jankou Kovalčíkovou a Alenkou Pajtinkovou Dámsku šatňu. Je to pohľad kľúčovou dierkou do hereckej šatne. Piesne tam vymyslel Kamil Mikulčík. Všetky spomínané dievčatá z nitrianskeho divadla odišli kvôli minulému vedeniu, ale stále medzi nami zostali tie dobré medziľudské vzťahy. Som zato vďačná.
Pri našom poslednom rozhovore ste kritizovali kvalitu ponúkaných seriálov v televízii, dnes prichádzate na obrazovky v Sľube a v Dotyku života. V čom sú iné od spomínaných seriálov v minulosti?
Pri Dotyku života som sa veľmi potešila, že budem spolupracovať s Janom Sebechlebským. Musím sa priznať, že mňa ten seriál dojíma. Všade mi núkajú role matky dospelých detí, čo sa im montujú do života, no ale čo iné mám hrať. Však som matka dospelej dcéry. A teší ma aj to, že veľa mužov aspoň vidí, že pôrod nie je prechádzka ružovou záhradou.
Práve dnes sme hovorili s kamarátkou, že kedysi sme nemali pri pôrode ani mužov, ani matky, ani žiadnu rodinu a dokonca ani epidurálku a rajský plyn. Všetko sme to prežili. Pre mnohé ženy je to asi najsilnejší zážitek v ich živote. Pri Sľube som zase rada za partnera Števa Skrúcaného, ktorý bol môj spolužiak. Stretli sme sa tam partia, čo sa poznáme roky, s Aniko Vargovou, Zuzkou Tlučkovou a Soňou Norisovou.
„Nerozumem tomu, kde sa v mnohých ľuďoch, práve vďaka sociálnym sieťam, nachádza toľko zla a nenávisti.“
Dej seriálu sa odohráva v osemdesiatych rokoch. Ako ste prežívali toto obdobie?
Končila som vysokú školu, vydala som sa a mala dieťa. Na gymnáziu sme mali 5 hodín ruštiny a iba 4 hodiny slovenčiny. V tom je obsiahnuté veľa. Inak ako súdružky sme učiteľky ani nevolali. Chodili sme povinne na prvomájové a lampionové sprievody. Keď sme chceli ísť do Juhoslávie, tak sme museli žadať devizový prísľub. Rok 1989 jednoznačne patrí k najsilnejším pozitívnym zážitkom v mojom živote.
Sociálne siete majú v súčasnosti veľký vplyv na ľudí. Aj vy sa občas vyjadríte k spoločenským udalostiam, dokonca ste niektorích ľudí aj zablokovali. Neprepadáte občas apatii, kam sa to ako spoločnosť poberáme?
Ja som šokovaná z toho, že kam sa podela človečina, ľudskosť a spolupatričnosť. Nerozumem tomu kde sa v mnohých ľuďoch, práve vďaka sociálnym sieťam, nachádza toľko zla a nenávisti. Sú schopní úplne neznámym ľuďom posielať vyhražky smrťou a hnusné hejty. Deje sa to aj mne.
Ako s tým nakladáte?
Samozrejme, že si to nevšimám, ale čo je v ľuďoch, že toto dokážu? Všetky elektronické vymoženosti by skončili vypnutím elektrického prúdu, zrejme by to aj pomohlo. Ja som oveľa viac za komunikáciu tvárou v tvár. Sociálne sieťe sú nebezpečné pre ľudí, ktorí nemajú kritické myslenie a veľmi ľahko podľahnú rôznym tvrdeniam, ktoré majú od pravdy naozaj ďaleko.
Rovnako aj konšpiračné teórie. Myslím si, že to politici veľmi zneužívajú. Ich vinou je naša spoločnosť úplne rozdelená. Zhrubla komunikácia, zvulgárneli prejavy a čo ma najviac desí, že u momentálnych predstaviteľoch krajiny som ešte nikdy nevidela ani kúsok empatie a súcitu či ľútosti. Sú ako bezcitné stvory, ktoré nás ťahajú niekam do diery a nie je v ich záujme, aby to v krajine fungovalo.
Idú tam čisto z osobného profitu. Ja by som chcela žiť v spoločnosti, kde by to fungovalo, ľudia by sa opäť spretávali a kde by nebola nenávisť. Slovník politikov je už úplne dno, ani neviem, či sa už dá hĺbšie zajsť. Vo vláde sú aj ženy zvláštneho razenia. Mnohí sme frustrovaní, ale možno to je práve ich cieľ. Rozdeliť spoločnosť, pretože taká sa ľahšie ovláda. To už vieme z minulosti.
Čo vám pomáha na zahnanie skľúčujúcich myšlienok?
Hovoríme si aj s priateľmi, že sa tomu nesmieme tak poddávať. Lenže keď vidím mladých kolegov s malými deťmi a pomyslím si na to, čo ich čaká, ak sa to nepodarí zvrátiť k dobru..
Poznám plno ľudí z okolia, ktorí sa učia nový cudzí jazyk a chystajú si finančné prostriedky, aby mohli žiť niekde inde. Veď aby boli najväčší gauneri oslobodení od trestov – to je úplný výsmech všetkým poctivým a slušným ľuďom. Chodievam pravidelne na protesty a v súvislosti s tým použijem reakciu Evy Holubovej, ktorá sa raz vyjadrila: „Keď sa vyjadruje predavačka, prečo by som sa nemohla vyjadrovať ja? Žila som v dobe, keď o minulosti nám klamali, prítomnosť nás štvala a budúcnosť bola neistá. Ja už také niečo nikdy viac nechcem zažiť.“
„Rozorvanosť spoločnosti je už podľa mňa na hrane. A na tom by sme mali všetci popracovať. A najlepšie, keď každý začne sám od seba, v rodine, v divadle, aj v spoločnosti.“
Vaša dcéra Karka (speváčka Katarzia -pozn. red.) žije dlhodobo v Prahe. V týchto dňoch oslávila narodeniny a vy ste jej verejne zdieľali krásne a dojímavé blahoželanie..
Z toho veru nebola Katka nadšená. Vždy sa s Aničkou Šiškovou smejeme, že my sme také sentimentálne matky. V deň jej narodenín som si uvedomila ako to strašne letí. Nedávno tu s nami bola a odrazu má 36 rokov. Život nám rýchlo pretečie pomedzi prsty. Treba sa snažiť žiť pekne. Moja nebohá mama hovorievala: „Ja sa snažím obsahom naplniť každú minútu.“ Tak by to malo byť. Život je krátky a toľko zla je okolo nás, až je to smutné. Sme tu krátko na to, aby sme si všetko návzájom znepríjemňovali.
Ako sa s vašimi skúsenosťami pozeráte na dcérinu cestu životom? Máte tendenciu poskytovať nevyžiadané rady?
To už som dávno prestala. Aj mne moja mama chcela radiť a nedala som si. Teším sa, že robi, čo ju baví a má z toho radosť. Skladá hudbu pre nejaký film, mala koncerty s kapelou a dostala pozvanie od českej ambasády v New Yorku. Dokáže stáť na vlastných nohách. Ona je typ, že chce zachraňovať celú zemeguľu. Vôbec nie je sebecká a má dobré a láskavé srdce. Verím, že to je to najdôležitejšie.
Foto: TV Markíza
