Rozprávanie Mira Nogu je zážitkom. Prevedie vás svetom, kde sa výrobe relácií venoval potrebný čas, texty piesní písali básnici a tvorcovia mali z práce obrovskú radosť. Herec ju dnes našiel aj pri dcére Dominike a hrách v ktorých účinkuje. Umelec, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou humoristických programov a výrazná postava slovenského divadla, sa po dlhšej pauze vracia na televízne obrazovky v dramatickej úlohe v seriáli Ranč.
V seriáli stvárňujete podceňovaného Miloša, ktorý sa snaží dokázať matke, že si zaslúži viesť rodinný ranč a za každú cenu zbohatnúť. Ako sa vám postava s týmito črtami hrala?
Musím poďakovať scenáristke Danici Hričovej, ktorá ma oslovila už rok pred začiatkom seriálu. Prekvapila ma tým, že mi neponúkla komickú, ale dramatickú postavu. Diváci z Astorky Korzo 90′ sú na mňa zvyknutí aj v týchto rolách, ale televízni diváci ma evidujú skôr ako humoristu.
Tak ma teraz uvidia v novom šate. I keď komédia stále patrí medzi najťažší herecký žáner. „Záporáci“ sa hrajú veľmi dobre, tak som si na Milošovi zgustol aj ja. Nechcel som ho hrať jednostranne, ale aj citlivo, lebo svojim spôsom je obeť. Divák postupom času pochopí prečo sa Miloš tak negatívne správa a kvôli čomu je zatrpknutý. V hre sú dve rodiny, tá jedna je Aničky Javorkovej, spolu s Nelou intuitívna senzibilka liečiteľka, ktorá dodáva seriálu aj šmrnc mysterióznosti.
Dlhšie ste v seriáloch neúčinkovali. Čím vás seriál Ranč zaujal?
Mám doma 10-ročnú dcéru Dominiku a chcel som si ju naplno užiť. V súčasnosti sú nároky na hercov časovo náročnejšie ako za mojich mladých čias. Aj my sme natáčali celý deň, ale nebolo tam naplánovaných 12 obrazov. Je to rýchlovýroba a v dennych seriáloch ide o kvantitu na úkor kvality. Česť výnimkám. Ranč považujem za nesmierne napínavý, pretože predtým sa mi nestávalo, že by som sa počas natáčania tak tešil na čítanie ďalších prichádzajúcich dielov. A ja ako herec – dôchodca som očakával s veľkou zvedavosťou, ako to bude ďalej pokračovať. Určite sa diváci majú na čo tešiť.
Spomenuli ste, že nakrúcate radšej mimo ateliéru, v exteriéroch, kvôli čomu?
Asi som v tom stará škola, ale mňa baví natáčanie v reálnych priestoroch, viac filmovo ako televízne. Aj keď v dnešnej digitalizovanej dobe sa to už zlieva. Kedysi som účinkoval vo viacerích televíznych inscenáciách, kde sme robili kvalitné dramatizácie svetových autorov a mali aj patričný ohlas a úspech. Natočil som veľa krásnych rozprávok. Rád spomínam aj na rodinný seriál Ranč u Zelené sedmy, ktorý som robil niekoľko rokov v Čechách. Bol nadčasový svojou témou, keď ľudia začali predávať byty vo veľkých mestách a hnali sa na vidiek. Nám mestským deťom to pripadalo až extrémne. Veď sa aj medzitým povracali do mesta. Nič nie je také ružové ako sa zdá na začiatku.
Poctivosť vo vašej práci si uchovávate dodnes, keďže hry, v ktorých účinkujete sú postavené na kvalitných základoch. Hrávate v Astorke Korzo 90′, Divadle Ticho aj v DPOH. Aké sú to predstavenia a čím sú pre vás výnimočné?
Som jeden z mála žijúcich spoluzakladeľov Astorky. A som vďačný za to, že ešte vládzem a odolal som iným možnostiam a tlakom. Asi je to preto, že pripravujeme dve inscenácie ročne, čo je pre malý súbor fajn. Nejdeme z hry do hry. Človek sa takto vie dokonale pripraviť a teší sa z toho. A tam môžte ukázať, že dobrý komik musí byť v prvom rade dobrý dramatický herec. Nie každý dramatický herec môže byť dobrým komikom. Teším sa aj z monodrámy Všetky úžasné veci v divadle Ticho, či z predstavenia Matrix v divadle La Komika. V DPOH účinkujem v silnom predstavení Pressburger Fight Club.
Vráťme sa k vašim kariérnym začiatkom. Ako u vás prebiehala voľba strednej školy?
Veľmi som váhal medzi gymnáziom a konzervatóriom, ale v tom čase ešte herecké konzervatórium v Bratislave nebolo, tak som vyštudoval gymnázium na Vazovovej ulici. Nebolo pre mňa jednoduché, najmä zameranie na prírodné vedy, ale dalo mi patričný rozhľad. Začínal som v LUDUS-e, spolu s Janou Nagyovou(Arabelou), Tiborom Frlajsom, s Adym Hajdu, Deanou Jakubiskovou. Tam som zacítil, že chcem byť hercom. Nebol som to šťastné herecké dieťa, čo vyrastá na javisku, až po príjmačkách na VŠMU som sa začal realizovať.
Prvý raz ste sa na televíznych obrazovkách objavili v osemdesiatych rokoch vo vtedy veľmi populárnom zábavnom programe Vtipnejší vyhráva. Akú humor je vám v súkromí blízky? Viete nastaviť aj jeho hranice, vycítiť, čo je už príliš?
Počas socializmu som vzhliadal k ľuďom ako Milan Lasica a Julo Satinský. Už na VŠMU v 1980 sme začali robiť kabaretné predstavenia ako Fujarová šou, alebo Rýchlokurz geniality. Šou ako z Las Vegas. Boli sme už vtedy pätica spievajúcich hercov. Do istej miery sme predbehli aj Backstreet boys (smiech). V tejto línii sme pokračovali so Števom, Palkom Juráňom a Zuzkou Tlučkovou aj po škole. Ešte pred nežnou revolúciou sme robili politickú satiru, ktorá ledva prešla cenzúrou. Stále sme sa pohybovali na hrane zákazu.
Nakoniec sme so Štefanom Skrúcaným v 90-tych rokoch pripravovali takmer dvadsať rokov viacero politických televíznych a rozhlasových kabaretov ako Apropo, O 3 štart, Dvaja z jedného cesta či Telecvoking. Vždy sme boli v kontakte s dramaturgiou, ale program sme si „varili“ samy. Veľký paradox je, že komunisti nás nezakázali, ale v 90-tych rokoch sme boli stopnutí vo verejnoprávnej televízii. Respektíve nepredĺžili nám zmluvu, keď to chcete pekne zaobaliť (úsmev). Rok sme teda nerobili a potom sme prešli do súkromnej televízie.
Pri príprave na rozhovor som si zapla vaše hity z 90-tych rokov a byt sa mi zaplnil susedkami. Nakoniec bol z toho normálne dobrý žúr, dievčatá vaše hity totiž vedia dodnes naspamäť. Texty piesní ako Pressburg boys, Bratislavskí kovboji môžeme teda označiť ako nadčasové. Napadlo vás vtedy, že to tak o 30 rokov bude?
To, že tie texty prežili je aj zásluhou Borisa Filana, Kamila Peteraja a Stana Gurku. Bolo to obdobie, keď texty piesní písali básnici. A v tom je veľký rozdiel a poslúcháč to cíti. Boli sme aj prví raperi na Slovensku. Radi sme menili žánre, ale hudba a texty boli vždy pôvodné. To, že zarezonovali vašej generácií aj dnes je zrejme tým, že majú v sebe humor, to je gro ich prežitia. Netreba sa brať vážne (úsmev).
Okrem humoru majú v sebe aj myšlienku a hĺbku..
Áno, s nadsázkou to boli naše výpovede o tom, ako sme vnímali meniaci sa svet, tešili sa zo slobody slova a pádu socializmu, prežiť na vlastnej koži ranný kapitalizmus. Počas mečiarizmu sme bojovali za demokraciu, našťastie sa nám to podarilo. Veľmi sme sa v tej dobe politicky angažovali.
Milan Lasica raz povedal, že naša partia (Jaro Filip, Stano Radič, Števo Skrúcaný, Rasťo Piško) mala veľký podiel na tom, že to celé padlo. Bohužiaľ. A dnes to máme opäť na stole. Neverili sme , že budeme musieť opätovne riešiť cenzúru v kultúre. Občas neverím vlastným očiam, čo sa opäť u nás deje.
A politická satira? V súčasnosti fungujú talkšou, kde netreba písať scenáre. Rozumiem tlaku dnešnej doby, pretože vyrobiť každý týždeň poctivú humoristickú reláciu, to je veľký problém. My sme naše relácie poctivo písali. Samy sme si v robili autocenzúru, nikdy sme nechceli robiť lacný a podpásový humor, takže scenár prešiel poriadnym sitom a ostali len dobré scénky a paródie, to si vyžaduje tím autorov. A potom Nás výroba tešila a bavilo to aj divákov. To neoklamete. Páči sa mi ako v Aktualitách robia spoty a komentujú ich, to robia výborne, tak sa to dá robiť v rádiu, ale na obrazovke by to tak nešlo.
Dnes sa už formáty pripravujú úplne inak. Zaujímavé ale je, že vaša generácia trávila v práci množstvo času a málokto si na to sťažoval. Pričom v súčasnosti je prvá požiadavka mnohých mladých ľudí flexibilný čas.
Ani sa im nečudujem. Ja som mal toľko roboty, že to bolo šialené. Po skončení školy sme s Paľkom Juráňom, Stevom a Zuzkou Tlučkovou začali vyrábaľ svoje televízne Recepty na slávu. Ale chcel som aj klasické divadlo, hosťoval som v SND, ale nastúpil som na Novú scénu. Bol som teda v divadle, vyrábali sme relácie, popritom hrávali koncerty a nahrávali CD, točil inscenácie aj filmy a ešte som chodieval do Prahy, aj tam som veľa natáčal. Prinieslo to však svoju daň, pretože sa naozaj nestíhate venovať deťom tak, ako by ste chceli.
S kazetami Molotow Coctail a Bomba kšeft som vo veku vašej dcéry doslova zaspávala. Hrala nám doma non-stop. Dnes už môj syn kazety nepozná. Zato ja si chcem kúpiť gramofón. Ako to máte vy s technologickým pokrokom? Príjmate ho, alebo skôr ignorujete?
Musím povedať, že oproti Števovi Skrúcanému dobre držím krok s technikou. Už v čase diktafónov ma bavilo ich nosiť so sebou, zatiaľ čo ostatní chodili ešte s notesom a perom. S počítačom som kamarát. Nahrával som si a učil texty z audio nahrávok v aute. A vidíte audoiknižky sú dnes v móde. Vidím to aj na našej Dominike, môže si nájsť a vypočuť vybrať čokoľvek. Čomu sa však bránim, to sú sociále siete.
Najprv som sa z nich potešil, ale pri založení môjho účtu som zistil, že tam existujú už piati „falošní“ Mirovia Nogovia. Odvtedy som ich obmedzil, a nemusím čítať čo riši nejaký blbec. Podobný princíp aplikujem aj pri politike. Myslím si, že sme spravili už dosť preto, aby nám bolo na Slovensku lepšie a vážili si demokraciu. Ľudstvo je však nepoučiteľné a Slováci detto. Takže musíme byť v strehu.
Máte desaťročnú dcéru Dominiku a aj dvoch starších synov Olivera a Mareka. Dcéru vychovávate v úplne inej dobe a vašom životnom období. Ako to celé prežívate?
Snažím sa jej naplno venovať. Chcem si to užiť inak. Veď byť otcom v mojom veku je dar. Aj Števo Skrúcaný si zo mňa robil srandu až dovtedy, kým sa mu nenarodila Ella (smiech) a teraz sa tiež teší. Ale všetkých nás tromfol Maroš Kramár. Keď muž dokáže zabezpečiť rodinu a dáva si na seba zdravotne pozor, prečo nie. Detská láska je najviac na svete. Nenahradia to pracovné úspechy ani nič podobné.
Držia nás v kondičke (úsmev). Koľkokrát sa mi nechce, ale dcéra sa na mňa pozrie a už utekám. V tomto veku vás dieťa omladzuje a máte úžasnú radosť zo života. Nezleniviete, nerezignujete, ale idete plávať, hrať badminton či fotbal na záhrade. Pri prvých deťom som nebol skoro doma a aj to malo následky. Naše manželstvo nevydržalo. Napriek tomu máme pekné vzťahy. Som vďačný, že sa nám to tak podarilo zvládnuť.
Vraj ste sa rozhodli žiť zdravšie, čo si pod tým môžeme predstaviť a čo bolo impulzom? Fajčiť ste prestali už pred dvomi rokmi.
Bývame v dome s krásnou záhradou, takže sme stále vonku na čerstvom vzduchu. Ale v zime s manželkou ako fajčiari sme sa zašívali do garáže a začal som sa počas pandémie cítiť hrozne a mať výčitky voči našej dcérke Dominike. Bola prváčka, keď sme sa museli učiť online kvôli lockdownu. Takže po fajčiarskych pauzách, keď ma volala sa hrať a ja som utekal za ňou ešte zahasujúc špak, cítil som sa hrozne. Rozhodnutie je vždy v hlave. Nemyslím si, že mám extra pevnú vôľu, ale toto som dokázal. Impulzom bola najmä Dominika a v konečnom dôsledku som rád, že som to pre seba spravil. Aj hýbať sa ma núti, aby som jej ešte čo najdlhšie vydržal smiech).
Ako zvyknete tráviť čas medzi Vianočnými sviatky? Doma, alebo niekam cestujete?
Tým, že divadle hráme aj cez víkendy a k tomu už aj filmujem, mám menej času na rodinu, snažím sa sviatky podriadiť im. Dobíjam si baterky aktívnym časom s dcérkou. Mám 84 ročnú mamu, tak Štedrý večer trávime spolu. Snažíme sa užiť si tieto vianočné prádniny naplno, ak je sneh aj lyžovačkou, ale v posledných rokoch je to na Vianoce so snehom biedne, tak možno zaletíme aj do nejakej exotiky, pretože cez jej jarné a jesenné voľno v školách väčšinou v divadle hrávam.
Pozerali ste cez sviatky televíziu? Patria k nim u vás neodmysliteľne rozprávky?
Áno, ide to s vekom, kedysi Dominika fičala na Spievankove a Fíha tralale. Neskôr Ľadove královstvo, pozeráme spolu Disneyovky a znova som si overil, že niektoré rozprávky, ktoré som natočil aj ja, sú nadčasové. Už má rada aj Polepetka, kde účinkujem a viete čo? Keď bola menšia dmietala ma vidieť v televízii. Když draka bolí hlava, kde hrám škaredého zlého Blivajza (tri hodiny mi lepili masku) ona to nechcela vidieť a prepínala telku! Našťastie sa toto obdobie pomaly láme a začínajú ju baviť a pýta si aj „moje“ rozprávky. Sviatky sme prežili spoločne na gauči pred telkou a rozprávky nám navodili pohodu v duši. Tú teraz potrebujeme najviac zo všetkého asi všetci.
Foto: archív M.N, Stanka Topoľská /TV JOJ, Ctibor Bachratý, Ján Malíř /divadlo ASTORKA Korzo ́90
