Smrť jedinečného slovenského režiséra, Juraja Jakubiska , ktorý si vo svete vyslúžil prívlastok Felliny východu vyvoláva mnohé otázky na tému, ako si tu my tu doma dokážeme vážiť osobnosti a aké podmienky im vytvárame. Juraj Jakubisko preslávil našu krajinu dielami čerpajúcimi z nášho prostredia a zachytávajúcimi naše dejiny a to aj napriek tomu, že Slovensko sa k nemu nezachovala práve ústretovo a v roku 1993 sa aj z týchto dôvodov presťahoval do Prahy.
Len pre ilustráciu. Magický realizmus, ktorý tak famózne preniesol na filmové plátno, je rovnako sugestívny ako magický realizmus mexického spisovateľa Gabriela Garcia Márqueza, knihy ktorého pozná celý svet. No zatiaľ čo Márquez získal aj vďaka podpore svojej krajiny v roku 1982 Nobelovu cenu za literatúru a doma je vnímaný a oslavovaný ako národný hrdina , Juraja Jakubiska Slováci akosi nevideli. Až na cenu Slnko v sieti sú pri jeho mene výlučne zahraničné ocenenia, ako Český Lev, či Zlatý lev s festivalu v Benátkach. Nuž aj v tomto platí to naše staré známe – Doma nikto nie je prorokom.
